Igor Timko z No Name: V politike odmietam delenie na dva tábory

V Českej republike koncertujete v priemere viac ako na Slovensku, dovolím si tvrdiť, že vás v Česku ako kapelu vedia aj viac oceniť. Vnímate to ako fakt, devízu, alebo je to len o sile trhu?

S tými tvrdeniami o našom pôsobení v Českej republike by som bol opatrný. Je jasné, že tam hráme častejšie, ale je to len a len otázkou trhu a dopytu. Nič iné za tým hľadať netreba. To je štatistika. Slovíčko „oceniť“ je veľká kategória.

Aktuálny na trhu je aj váš najnovší album V pôvodnom znení, ktorý ste vydali po ôsmich rokoch. Prečo práve teraz?

Mnohé veci nechávame plynúť prirodzene. Už v roku 2015 sme sa sami stali vydavateľmi a hneď náš prvý vydaný album (S Láskou 2015) získal cenu za najpredávanejší album na Slovensku. Za ostatných 8 rokov sme toho napísali a vydali mnoho, duet s Karlom Gottom Kto dokáže, titulnú pieseň k českej komédii Poslední Aristokratka – I prokletí múže být štestí, pieseň k stému výročiu vzniku Československa Ži a nech žít, Terezke Maškovej sme prispeli do jej repertoáru piesňou O nás dvou, no na takzvaný dlhohrajúci album jednoducho nebol čas. Máme 15 detí v kapele od dvojmesačného po 18 ročné a o rodinný život nemienime prísť.

Keď už spomíname rodinu, na nosiči sa hudobne, mám pocit, najviac vyjadril brat Roman Timko. Viacerým piesňam dodal dušu skrz hudbu, alebo ich rovno sám napísal. Aké je to spievať aj neautorskú tvorbu, či to pre rovnakú krv nie je citeľné?

Je to iné. Na turné sme odpálili tri novinky, a moja príprava vyzerala reálne tak, že som si písal nové texty deň čo deň na papier a znova a znova. Komplikoval som si ich opakovanie inými činnosťami, sú na to techniky, ako dostať nové veci pod kožu. V podstate som si sám naordinoval to, čo študentom kážem na výške. Funguje to. Text ma na turné nezradil.

Paradoxom je tiež, že ste v kapele dokonca piati textári a šiesti skladatelia. Nedochádza k názorovým rozkolom, keď má k piesňam „každý čo povedať“?

K rozkolom nie, ale ku konfrontáciám určite. Celé je to však spôsobené tým, že každý v partii chce, aby to bolo čo najlepšie, takže musíte mať tie správne argumenty, a aj tak sa môžete mýliť. Sloboda v dokonalej verzii.

Dotknúť by som sa ale chcela piesne Elity, ktorú ste do sveta uviedli ako samostatný singel a aj spoločensky zarezonovala. Spievate v nej „chýbajú nám elity, nie sme nimi ja či ty, veď elitou je každý, vedz, stačí, že nie si pokrytec“. Čo bolo motívom jej vzniku?

To, že nám chýbajú elity. Pri tvorbe je dôležité: Ži to, čo spievaš a spievaj to, čo žiješ.

A chýbajú nám elity?

Nám dvom v tomto momente určite nie.

To nie je ale vaša jediná pieseň reflektujúca dnešnú spoločnosť. Podobná je aj Stand up comedy. Pýtate sa v nej, dokedy ju tu budeme mať a že vždy budeme mať prácu z tých, ktorým dáme šancu, myslíte to teda politicky. Kde sa pozriete, vidíte prorokov, ktorí prorokujú len tak od oka. Čo pre vás znamená demokracia?

Demokracia nám nezaručuje, že nám budú vládnuť tí „najlepší“, ale že tí „najhorší“ tam nebudú na furt. Prijali sme ako spoločnosť retrospektívne procesy. Zvolíme si vládu a ak dovládne, po 4 rokoch príde účet, tak to máme a hotovo. Čo sa týka politiky, odmietam delenie na dva tábory. Ja osobne nie som zástancom ani jednej, ani druhej strany. Chcem viac, chcem sa priblížiť ideálnemu svetu tak, ako sa len dá. Nedelím spektrum politikov na strany. V každej z oboch strán sa nájdu šikovní aj osvietení a rovnako vulgárni a zbytočne agresívni. Podľa mňa je stranícka politika prežitok. Čisto mocenská záležitosť.

V posledných dňoch vyvolala mediálny rozruch vaša fotografia s ministrom vnútra Matúšom Šutajom Eštokom, na ktorej vidno náčrt revitalizácie košického Kina Družba, do ktorej ste sa pustili. Ľudia pod príspevkom píšu o sklamaní z kapely No Name, dokonca neveria, že ste na nej vy. Tvrdíte, že idete naprieč politickým spektrám a nečakáte na ideál v kresle ministrov, hľadáte podporu. Akú táto spolupráca predstavuje podporu pre váš projekt?  

Projekt obnovenia kina Družba je v procese už  3,5 roka. Je to obrovský kúsok, ktorý si vyžaduje prieniky mnohých sfér, odborníkov, stavbárov, procesistov, Technickej Univerzity v Košiciach, ale aj lokálnej a vrcholovej politiky. Nás teší, že sme s projektom uspeli už pri bývalej vláde. Získali sme nenávratný finančný príspevok na vypracovanie ostrej projektovej dokumentácie za vlády pani ministerky Veroniky Remišovej. Projekt bol označený ako excelentný a získal maximálny počet bodov. Ak chceme dôjsť až do finále, potrebujeme nakumulovať okolo 13 miliónov eur, a to je suma, ktorá neleží len tak na chodníku.

Rozumiem správne, že ste popri prácach začali so získavaním podpory na najvyšších miestach?

Áno, uspeli sme na ministerstve školstva, kde nás vtedajší pán minister Gröhling delegoval na štátnu tajomníčku Svetlanu Síthovú. Získali sme súčinnosť a išli sme ďalej. Podporu projektu vyjadril aj splnomocnenec vlády pre šport Karol Kučera. To sú všetko body, ktoré popularizujú a získavajú podporu pre náš zámer.

A čo teda aktuálna fotografia s ministrom vnútra?

Tá zachytáva prezentáciu Družby ako možnej súčasti strategickej siete ochrany obyvateľstva, takže CO kryt. Suterén je totiž obrovský a spĺňa atribúty aj takéhoto využitia. Myšlienka sa stretla s pozitívnou odozvou, ideme ďalej. Sám neviem, kam nás tento projekt zavedie, ale z pohľadu progresu a výsledkov zatiaľ vyzerá, že to v tandeme s Milanom Antolom a s našimi spolupracovníkmi robíme správne.

Predpokladám, že odozva verejnosti neobišla ani vás. Čakali ste to?

Nie som na sociálnych sieťach, takže niečo som počul od mojich blízkych, niečo od mojich študentov, ale odozva ľudí na sociálnych sieťach ma nezaujíma. Mám 45 rokov, som na pretrase, odkedy som mal desať. Je logické, že ak sa pustíte do takého obrovského projektu, musíte počítať s tým, že biela košeľa, ktorú si oblečiete na úvod, nemusí na záver ostať snehobiela. To je princíp ísť s vlastnou kožou na trh. Ubezpečujem vás ale, že toto mám so sebou vyriešené už dávno. Pesnička Čím to je je práve preto geniálna, že neúspešní chcú piť z krvi, tých, čo úspešne sú prví.

Disponujeme dôverou poslancov mestského zastupiteľstva a vedenia mesta Košice. Tých nechceme sklamať. Uvedomte si, že doma v Košiciach sme dostali dôveru od bývalého, ale aj od súčasného mestského zastupiteľstva. Projekt Družba nás jednoducho všetkých presahuje. Ľudia na ulici nás oslovujú a vyjadrujú podporu. To sú tí, na ktorých názore záleží.

V akom štádiu rekonštrukcie ste? Ako ste spomínali, spolu s vami stojí za projektom pod občianskym združením Chi3 aj bývalý šéf činohry košického divadla Milan Antol.

Vo vysokom. Každým dňom sme pripravení podať žiadosť o stavebné povolenie. Zmluvou stanovené časové lehoty sme predbehli, sme približne pol roka v predstihu. Súčinnosť ľudí na tomto projekte je fenomenálna, Architekt Martin Dráhovský so svojím tímom, pedagógovia a študenti z Technickej Univerzity, úradníci  z mesta Košice, tí všetci prispievajú svojou odbornosťou nad rámec svojej náplne. 

Čo by teda malo byť výsledkom revitalizácie kina Družba?

Ak sa všetko podarí, tak verím že budova Družby môže byť nielen kultúrno-spoločenským miestom, ale aj akousi bránou do Košíc. A ako bonus si želám, aby naša práca priniesla svedectvo, impulz do spoločnosti, že čistý úmysel má šancu uspieť. 

V Bratislave zrovnali priestor PKO so zemou, nedávno padol aj ikonický Istropolis. Na Slovensku si už nemôžeme dovoliť prísť o ďalší kultúrny stánok. Česť výnimkám, ale mnoho ľudí neverí, že existujú nadšenci bez skrytých úmyslov. Ľudia majú právo pochybovať, dokonca majú právo aj neveriť. Ja im to neberiem. Mám len prosbu. Nechajte nás pracovať.

Igor Timko mohol naďalej vypredávať koncerty, spievať a produkovať nové piesne, nie podpísať sa pod obnovu chátrajúcej budovy, v ktorej sa poslednýkrát premietalo v roku 2002. Prečo vlastne toto rozhodnutie a občianska aktivita?

Blízki mi vravia, že mám toho veľa, ja im kontrujem, či náhodou oni toho nemajú málo. Žijem s presvedčením, že ak môžeš svojmu okoliu nejako pomôcť, pokús sa o to. Už v roku 2011 som oslovil vtedajšieho ministra dopravy pôšt a telekomunikácii – šéfa KDH Jána Figeľa, s nápadom rozšíriť prepravnú kapacitu služby autovlak, z dovtedy 155 cm vysokých automobilov na 200 cm výšku prepravnej kapacity. Pán Figeľ si ma vypočul, uviedol pred vedenie ŽSSK a 15. 12. 2010 som prezentoval svoju štúdiu na centrále v Bratislave. Od 31.1.2011 štúdia prešla do praxe. Čuduj sa svete, už 13 rokov môžu ľudia svoje automobily prevážať na vlaku vďaka mojej štúdii. Najviac milujem správy od kolegu Zoliho z kapely, keď ide s nabaleným  SUV za rodinou na Šumavu a v Prahe, pri vykládke auta z vlaku, mi napíše dikes, šéfko.

Vráťme sa ale k hudbe. Keďže spomínate Zoliho a kapelu, aj tá je pre vás jednou veľkou rodinou, ktorá živí dvanásť ďalších, ste v nej všetci štyria bratia Timkovci. Máte o tom dokonca aj pesničku, že sa vždy nájdete, aj keď sa stratíte. Vraj bolo aj zopár pokusov, ako No Name rozbiť zvnútra, ale nepodarilo sa to. Čomu za to vďačíte?

Nie je ľahké hovoriť o našom bratskom pute. Nedá sa to vyjadriť slovami. Je to silné, osudové, sme prosto štyria bratia Timkovci. Ak nás niekto rozháda, budeme to my sami.

Ste taktiež veriaci človek, ktorý tvrdí, že rozdeľuje Boha od cirkvi. Vysvetlíte nám bližšie, aké konkrétne delenie tým máte na mysli?

Na všetko, čo človek siahne, deformuje. Takže ak cirkvi vládnu ľudia, aj tam sa nájdu deformátori, ktorí si dianie, históriu, výklad písma a princípy prisvojujú a prispôsobujú. Mám skrátka voči „inštitúcii“ jemne rezervovaný prístup. Najvyšší nedeformuje nič, on predsa všetko vymyslel.

Čo teda pre vás znamená viera alebo Boh v hudbe?

V knihe „Chatrč“ sa hlavný predstaviteľ pýta Boha, či má zmysel pre humor a Boh mu odpovedá, že jasné, veď humor vymyslel. Tak nejak to bude asi aj s tou hudbou.

Predpokladám, že hodnoty boli niečím, čo do vás vštepili predovšetkým vaši rodičia svojou výchovou a príkladom. Viackrát ste spomenuli rok 1998, kedy ste ako mladí chlapci potrebovali peniaze na benzín do Bratislavy, kde ste mali podpísať zmluvu s veľkým vydavateľstvom. Rodičia vám požičali auto, ale že doň niet za čo natankovať. A tak zobrali svoje obrúčky a dali ich do záložne. V hlavnom meste vám za podpis vrátili 2,5 tisíc slovenských korún a po príchode domov ste rodičom vrátili peniaze a tí majú obrúčky dodnes. Kým sú pre vás?

Ten „mikromanažment“, ktorým nás štyri hladné krky previedli, a z ničoho – kam nás dostali, je hodný celovečerného filmu. Samozrejme, že časom sa názory na niektoré veci rozchádzajú, to je asi logické, no prirodzene sa náš vzťah vyvinul do spontánnych telefonátov, návštev. Keď sa naše decká učia, manželka pracuje, tak sa vezmem a idem za nimi. Manželka Silvia sa ma pýta, kam idem a prečo, a ja na to "lebo môžem". Tak takýto máme vzťah.

V jednom z rozhovorov ste povedali, že mnoho ľudí by robilo všetko pre to, aby mali popularitu a slávu. A vy, keď ju máte, robíte opačné garde. Normálny život je podľa vás korením života v umeleckej brandži. Aký normálny život teda žije Igor Timko, keď nekoncertuje a nechodí k rodičom?

Tomáša Baťu veľakrát kolegovia vo fabrike načapali, ako stál opretý o múr a díval sa do slnka. Opýtali sa ho: „Copak to děláte taťko Baťa?“ a on prehlásil: „Dýchám život! Zkuste to taky.“

Čo chce ešte kapela a Igor Timko "skúsiť" v najbližšej budúcnosti? Pokorili ste predsa už Steel arénu doma v Košiciach, aj O2 arénu v Prahe, dokonca vydali svoj prvý vinyl, ktorý je prierezom najlepších skladieb od roku 1999.

Sme aktuálne v rokovaní s významným umeleckým telesom, vydržte prosím. Ak sa nájde spoločná platforma na spoluprácu dvoch relatívnych krajností, môže z toho vzísť krásny koncertný večer.

Igor, čo pre vás znamená úspech a sláva?

Dobrá otázka.

Určite nie taká dobrá, ako odpoveď.