Semifinále prinieslo zaujímavý príbeh pre troch veteránov. Všetci traja získali pred desiatimi rokmi na Maracane titul majstra sveta pre Nemecko. Dnes sú stále vo vrcholovom futbale, hoci sa nad nimi viackrát lámala palica. Dvaja z nich teraz stáli proti sebe. Kedysi boli dve sezóny spoluhráčmi v Bayerne.
Kroos a Modrič
Toni Kroos z neho odišiel práve po MS 2014 a už desaťročie má permanentný dispečing v strede poľa Realu Madrid. V oboch súbojoch s Bayernom bol precízny, azda ani nepokazil prihrávku, s rozvážnosťou šachového veľmajstra koriguje hru, mení tempo, je ako quarterback v americkom futbale. Jeho cena sa ukázala najmä v minulom týždni, keď sa Realu dlhé minúty nedarilo. Nebyť jeho istoty a presnosti pri krátkych i dlhých prihrávkach, ťažko by sa biely orchester dostal do tempa a do hry.
V odvete bol oveľa častejšie v rozohrávke na súperovej polovici, Real podal určite kvalitnejší výkon ako v Mníchove, ale kým bol Kroos na trávniku (opúšťal ho za stavu 0 : 1), domáci nevedeli preraziť. Cestu k vytúženému cieľu našli až s príchodom Luku Modriča. S Tonim Kroosom môžu v prvý júnový deň získať šiestykrát ušatú trofej (spolu s obrancami Danim Carvajalom a lúčiacim sa Nachom), čím by vyrovnali rekord Francisca „Paca“ Genta, ktorému sa to podarilo pri prvých šiestich triumfoch Realu (v rozpätí rokov 1956 – 1966).
Neuerov blackout
Manuel Neuer sa vrátil do brány Bayernu po dlhej liečbe zlomeniny nohy, ktorú utrpel na lyžovačke tesne po MS 2022. V domácom zápase veľa práce nemal, ale v Madride sa musel obracať a žiaril v plnej paráde. Takmer 88 minút vyžaroval pocit, že mu Real Madrid jednoducho nestrelí gól, že domáci už vyskúšali všetko a na žiadny recept už neprídu.
Na začiatku vytlačil Viniciusovu strelu na žrď a chytil Rodrygovi dorážku, ležiac na zemi; potom odpratal Viniciusov center, ktorý padol pred bránou medzi hráčmi, a letel do siete k vzdialenejšej žrdi; po prestávke predviedol parádnu robinzonádu pri priamom kope Rodryga a keď spod brvna vyrazil Viniciusovu pumelicu, zatiahnutá roleta sa zdala byť realitou. Keď k tomu pripočítame ďalšie tri až štyri vyložené šance, ktoré domáci pozahadzovali nepresnou koncovkou, prehra sa zdala byť neodvratnou.
Až kým neprišiel Neuerov blackout, chyba a la Oliver Kahn z finále MS 2002. Vypadla mu ľahučká strela Viniciusa a pohotový náhradník Joselu zblízka vyrovnal. Zavelil tým k záverečnému tajfúnu.
Mníchovská lavička
Biely balet vycítil korisť. Thomas Tuchel totiž vsadil za priaznivého stavu na obranu, do ktorej pridal v závere tretieho stopéra (Kim Min-jae), postupne stiahol z hry Gnabryho (ešte v prvom polčase pre zranenie), Saneho, Musialu (taktiež zranený) a Kanea.
Striedania mu nevyšli, pretože ustúpil od odvážneho futbalu. Chcel pretrpieť záver a ustrážiť tesný náskok vybudovaný parádnym gólom Alphonsa Daviesa, ktorý sa záhadne neobjavil v základe ani v jednom semifinále (v Madride striedal Gnabryho), ktorý nikdy predtým v Lige majstrov neskóroval a ktorý po sezóne mieri do Realu Madrid. Tuchelovi zostali hráči, s ktorými sa len sotva dala podnikať nebezpečnejšia ofenzíva (uťahaní Kimmich, Pavlovič i Laimer, striedajúci Muller s Choupom-Motingom).
Bayern v odvete v útoku beztak prepadol, aj v najsilnejšom zložení zaostal o triedu za výkonom z Allianz Arény. Aj preto padol rýchlo, neodolal rozpumpovanému tlaku. Joselu mu dal dva góly za necelé tri minútky a nepustil odvetu ani do predĺženia. Bayern zažil expresnú agóniu ako pred štvrťstoročím na barcelonskom Nou Campe pri pamätnom finálovom finiši Manchestru United.
Neuerova chyba bola spúšťačom náhleho zvratu, aké sú v Lige majstrov v posledných sezónach možné azda len v „Dračej jaskyni“. Marca tak pomenovala štadión Santiaga Bernabeua. Odkedy v ňom opäť šéfuje Ancelotti, vo veľkých zápasoch sa, povedané werichovsky, „spája mikrokozmos s makrokozmom“.
„Stalo sa to znova. Zopakovali sme to, čo je takmer nevysvetliteľné. Mužstvo ukázalo charakter a nestratilo hlavu. Hráči majú za sebou sezónu, akú nikto neočakával a ani ja som si nemyslel, že sa môžeme dostať do finále,“ vyhlásil po zápase Ancelotti. V kabíne hráčom povedal, že takéto zápasy sa dajú vyhrať iba srdcom. A madridské pulzovalo až do konca.
Obrat proti Bayernu po takmer deväťdesiatich minútach zúfalstva je ďalším dielom Aktov X z Madridu. A podpis pod ním je nanajvýš nečakaný.
Nechcený Joselu
34-ročný útočník Joselu bol pred dvoma rokmi v Paríži na finále Ligy majstrov ako fanúšik so svojím otcom. Vlani prišiel do Realu, ktorý po odchode Benzemu narýchlo zháňal stredného útočníka. Do Madridu sa vrátil po jedenástich rokoch, na jar 2012 si epizódne zahral pod Mourinhom v jednom zápase majstrovskej sezóny (a aj skóroval). Odvtedy prešiel tri kluby v Nemecku, dva v Anglicku a tri v Španielsku. Real ho vzal na ročné hosťovanie z Espanyolu. Nižšiu trhovú hodnotu ako Joselu (päť miliónov eur) má v 24-člennom kádri len stopér Nacho, ktorý po sezóne z klubu odchádza po trinástich rokoch. „Dnešok prekonal aj moje najkrajšie sny,“ povedal šťastný strelec.
Bol hrdinom ďalšieho večera zázrakov, ale najlepším hráčom bol Vinicius. V prvom zápase dal dva góly a traumatizoval Bayern. Teraz síce zahodil tri tutovky, ale svetovým výkonom žiaril nad všetkými a týral Joshuu Kimmicha. Skúsený bavorský hráč si ho azda poprezeral v prvom polčase, keď ešte s výdatnou pomocou Saneho a Laimera miestami zastavoval Brazílčanove výpady, pretože po prestávke už videl len jeho chrbát s číslom 7. Pred dvoma rokmi dal Vinicius v Paríži jediný gól finále proti Liverpoolu. Po odchode Benzemu sa s neho stal ofenzívny líder a je pripravený hrať hlavnú rolu aj vo Wembley.
Hummels záchrancom Borussie
Bude proti nemu stáť tretí z trojice nemeckých veteránov. 35-ročný stopér Mats Hummels si zahrá finále druhýkrát a znovu vo Wembley, kde pred jedenástimi rokmi prehrala Kloppova Borussia po Robbenovom góle z 89. minúty s Bayernom 1 : 2. Hummels podal proti Paris St. Germain výkony, ktoré mu v oboch semifinálových súbojoch vyniesli od UEFA ocenenie hráča zápasu.
Aj on bol už na odpis. Z Dortmundu išiel v lete 2016 do Bayernu, kde kedysi vyrastal a kde sa stal po troch sezónach nepotrebným. Vrátil sa do žltočiernych farieb, vlani siahal na ligový titul, ktorý sa mužstvu vyšmykol po nešťastnej domácej remíze s Mainzom v záverečnom kole.
Táto sezóna sa Borussii v bundeslige nevydarila. Neskončí na lepšom ako štvrtom mieste. Ale pohľad na tabuľku je trošku skresľujúci, pretože súťaž má absolútne dominantného víťaza (Leverkusen). Ak Dortmund vyhrá posledné dva zápasy, bude mať len o päť bodov menej ako vlani (druhý Bayern ich môže získať dokonca viac ako pri titule!).
Tréner Edin Terzič to mal počas sezóny nahnuté a ak by na jeseň Dortmund nevyhral najťažšiu skupinu Ligy majstrov, už by zrejme na lavičke nesedel. V tíme sú aj ďalší zaujímaví hráči: z Bayernu museli odísť okrem Hummelsa aj obranca Niklas Sule a stredopoliar Marcel Sabitzer, kým dvaja členovia základnej zostavy sú v Dortmunde na hosťovaní – ľavý obranca Ian Maatsen z Chelsea a krídelník Jadon Sancho z Manchestru United.
Napriek tomu pozliepal Terzič peknú mozaiku, v ktorej počas semifinále zaujala dovtedy nevídaná kompaktnosť obrany. Stopéri Hummels a Nico Schlotterbeck podali skvelé výkony a aj keď v odvete bolo celé mužstvo pod miestami neznesiteľným tlakom, aj tak odolalo.
„V januári sme si povedali, že sa pokúsime o reštart, že budeme tvrdo drieť a urobíme všetko pre to, aby sme sa dostali čo najďalej,“ povedal Hummels v parížskom večere, v ktorom zariadil víťazstvo 1 : 0 presnou hlavičkou a svojím prvým gólom v Lige majstrov po jedenástich rokoch potlačil mužstvo do Wembley.
Parížsky uragán nestačil
Pointa smoly Parížanov bola v tom, čo všetko Dortmund v semifinále prežil, a v tom, ako sa z jeho krásnej a drahej skrine opäť vysypala nejaká maličkosť, ktorá pripravila PSG o šancu na európsku slávu. Tentoraz to bola nepresná Marquinhosova malá domov, po ktorej prišiel rohový kop, center Bradta, vzdušný spánok druhého stopéra Lucasa Beralda a trest v podobe Hummelsovho gólu.
Darmo vyslalo mužstvo Luisa Enriqueho za dva zápasy 45 striel (v odvete 31), štyrikrát trafilo žrď a dvakrát brvno. Za 180 minút nedalo gól, hoci strely, akcie a šance generovali v odvete hodnotu 3,22 očakávaného gólu (!). V 38 zápasoch, ktoré predchádzali semifinále, strelilo 93 gólov a len dvakrát sa mu nepodarilo skórovať.
Španielsky tréner, ktorý odsúdil Milana Škriniara po zranení k vysedávaniu na lavičke, lamentoval nad strelami do Kobelových žrdí a brvna, ale pravdou zostáva, že Parížania šliapali v oboch zápasoch až po zmene strán a prvé polčasy trestuhodne prespali.
Mbappé mal hlavu inde
A bol tu aj najdôležitejší faktor kolektívneho zlyhania – Kylian Mbappé. Za sedem sezón sa v Paríži dopracoval k rekordným číslam, dal 255 gólov, v tejto sezóne najviac (43). V Lige majstrov skóroval na jeseň proti všetkým súperom v skupine, v osemfinále pridal tri góly do siete Realu Sociedad, v štvrťfinále rozhodol dvoma zásahmi o vyradení Barcelony.
V semifinále sa nepresadil, gólové mlčanie prišlo v najmenej vhodnej chvíli. V odvete hral z obľúbenejšej pozície na ľavom krídle, ale chýbal mu živší prejav, agresivita, tradičný drajv s nasadením a schopnosťou trhať súperovu obranu. Po zmene strán už bola v útoku tlačenica a hoci Borussia ledva prepletala nohami, Mbappé sa utopil v jej prehustenej šestnástke.
Štatistika ukázala, že stratil osemnásť lôpt, že sa dostal do dvoch veľkých šancí a mal štyri zakončenia. Akoby sa pohyboval v nejakom opare, s visiacou ťažobou nekonečnej prestupovej ságy a akoby mu myšlienky na Real Madrid bránili sústrediť sa na vlastné nesporné majstrovstvo.
Ako to povedal vo vysielaní ESPN Jurgen Klinsmann: „Hlavu má inde. Možno sa obáva toho, čo príde pri ďalšom kroku jeho kariéry. Ťažko sa presadíte, ak nevyložíte na stôl najlepšie karty. Taký hráč ako Mbappé nemusí vždy streliť gól, vypracovať šance či vyrobiť penaltu. Ale rečou tela a sálajúcou energiou musí strhnúť všetkých okolo seba.“ A to sa nestalo.
Mbappé nebol vodcom a lídrom vo chvíľach, keď to v ťažkej situácii PSG najviac potreboval. Odíde s pocitom prázdnoty po nenaplnenej euromisii. Parížsky klub získal od roku 2013, pod správou katarských investorov, 32 domácich trofejí (desať ligových titulov a Superpohárov, šesť národných pohárov a Ligových pohárov), ale všetky by vymenil za jednu trofej Ligy majstrov. Nezískal ju s Ibrahimovičom, Cavanim, Neymarom, Messim a nezíska ju ani s Mbappém, ktorého kroky mieria do Madridu. Oheň parížskej olympiády už dorazil do Francúzska, ale oheň parížskeho futbalového ošiaľu už zhasol.
Real Madrid vyhral Ligu majstrov 14-krát. Jej finále na najslávnejšom štadióne v kolíske futbalu však ešte nikdy nehral. Trikrát v minulosti vypadol v sezóne, keď sa hralo o trofej vo Wembley, v semifinále (1968, 2011 a 2013), na dekanský termín to už nedovolil. V Lige majstrov je bez prehry. Pri posledných ôsmich finálových účastiach vždy vyhral.
Že by mu to nevyšlo proti Borussii Dortmund, to si dnes vedia predstaviť ťažko aj jeho najzarytejší odporcovia. Pri jeho súčasnej mentalite, so sebavedomím Ancelottiho partie, ktorá sa odmieta zmieriť s čímkoľvek negatívnym, s lietajúcim Viniciusom a oprávneným kráľovským statusom by to bola jedna z najväčších finálových senzácií všetkých čias.