Alebo ako to vyjadril šéfredaktor časopisu Cicero Alexander Marguier: „Na Habeckovom ministerstve sa klamalo a podvádzalo, aby bola oklamaná verejnosť, ako aj zodpovedný minister.“
Sú to veľmi závažné obvinenia. Aby sme pochopili, ako mohlo k tomuto škandálu dôjsť a v čom spočíva skutočný problém, musíme sa v krátkosti zamyslieť nad niekoľkými faktami o Nemecku.
Vystúpenie z jadrovej energie a základ zelenej politiky
Po prvé, sú tu Zelení, strana nemeckého ministra hospodárstva Roberta Habecka. Strana bola založená v roku 1980 a jej členovia v tom čase pochádzali predovšetkým z antiatómového hnutia a mierového hnutia 70. rokov. Obe hnutia formovali identitu Zelených a sú súčasťou folklóru strany, jej DNA.
Po tom, čo sa Zelení v roku 2022 po ruskej invázii na Ukrajinu odklonili od svojho radikálneho pacifistického kurzu a zrazu žiadajú dodávky zbraní do vojnovej zóny, bolo vyradenie jadrovej energie poslednou témou, ktorá tvorí identitu Zelených. Ekonómovia by použili výraz „podstata značky“.
Okrem toho sa antiatómovému hnutiu v Nemecku podarilo s pomocou príslušných mimovládnych organizácií, občianskych hnutí a iniciatív za posledných niekoľko desaťročí zdiskreditovať túto technológiu. To bol jediný dôvod, prečo Bundestag už v lete 2011 rozhodol o ukončení využívania jadrovej energie v Nemecku – mimochodom, vtedajšou vládou CDU a FDP.
Pozadie tohto rozhodnutia spočívalo v tom, že po havárii reaktora v japonskej Fukušime boli Zelení blízko volebnému víťazstvu v hospodársky silnej spolkovej krajine Bádensko-Württembersko, v ktorej dovtedy vládla CDU. Vtedajšia kancelárka a predsedníčka CDU Angela Merkelová chela Zeleným vziať vietor z plachiet a rozhodla sa radikálne odkloniť od predchádzajúcej politiky svojej strany v oblasti jadrovej energie a nariadila vystúpenie z jadrovej energie. To CDU nepomohlo. Voľby v Bádensku-Württembersku prehrala.
Nezvratné procesy
Pod tlakom politikov a investorov zmenili kurz aj veľké energetické koncerny ako RWE a Vattenfall. Aby sa im vyradenie jadrovej energie finančne oplatilo, zažalovali najprv Spolkovú republiku Nemecko o náhradu škody a podľa odhadov z roku 2016 dostali odškodné vo výške približne 23 miliárd eur. Potom sa začala systematická reorganizácia energetických spoločností. To je jednoduchý dôvod, prečo napríklad vplyvný šéf RWE v roku 2022 vyhlásil, že diskusiu o predĺžení životnosti jadrových elektrární považuje za „spiatočnícku“.
Od jadrovej energie však pod tlakom silných investorov neupustil len priemysel. Aj stredopravé strany sú v tejto otázke opatrné. CSU – bavorská sesterská strana CDU – síce vyzýva na návrat k jadrovej energii, robí tak však z pohodlnej opozičnej pozície. A liberálna FDP sa na svojom poslednom straníckom zjazde rozhodla, že zotrvá na línii vystúpenia z jadra. Inými slovami, ukončenie využívania jadrovej energie v Nemecku je prakticky nezvratné.
Princíp miesto rozumu
Na jar 2022 sa teda v Nemecku nediskutovalo o jadrovej energii ako takej – aj keď by to malo zmysel – ale vzhľadom na možnú hroziacu energetickú krízu v dôsledku vojny na Ukrajine, len o predĺžení prevádzky zvyšných troch jadrových elektrární po zime 2022/23.
Práve toto predĺženie životnosti jadrových elektrární označili Zelení za osudovú otázku – akoby ďalších niekoľko mesiacov prevádzky jadrových elektrární viedlo Nemecko k atómovej katastrofe. Zeleným nešlo o pragmatické riešenie, ale skôr o princíp a česť ich strany. Aby si ju zachovali, boli pripravení uprostred energetickej krízy odstaviť tri výkonné a funkčné elektrárne.
Mnohí odborníci pred týmto scenárom varovali. A ako Nemecko teraz vie vďaka práci novinárov časopisu Cicero, aj na samotnom ministerstve hospodárstva existovali obavy z definitívneho ukončenia využívania jadrovej energie v čase stúpajúcich cien energií. Tieto obavy však neboli ministrovi nikdy prezentované, ale boli vopred zatajené alebo reinterpretované. V centre týchto udalostí boli Patrick Graichen, politický štátny tajomník ministerstva hospodárstva, a Stefan Tidow, politický štátny tajomník ministerstva životného prostredia. Graichen aj Tidow sú členmi Strany zelených.
Podrobnosti o tom, čo sa stalo na ministerstve hospodárstva a ministerstve životného prostredia, ktoré je tiež zapojené, nie sú dôležité. Dôležité však je, že pozitívne hodnotenia úradníkov ministerstiev týkajúce sa predĺženia doby prevádzky zvyšných nemeckých jadrových elektrární boli prepísané a v niektorých prípadoch spracované tak amatérsky, že neboli právne ani vecne udržateľné.
Keď časopis Cicero koncom apríla zverejnil svoj investigatívny článok, vyvolal patričný rozruch. Bývalý minister zdravotníctva a podpredseda CDU Jens Spahn v rozhovore pre Cicero vysvetlil: „Sme svedkami neobjektívneho pozmeňovania odborných správ politickými predstaviteľmi, ohýbania argumentov podľa vlastnej straníckej logiky a následného úmyselného klamania verejnosti.“ Ďalej pokračoval: „Teraz žiadame ministra Habecka o rýchle a komplexné vysvetlenie, toto nemôže zostať bez odozvy.“
Ideológia alebo fakty?
S trochou odstupu sú na udalostiach na nemeckom ministerstve hospodárstva pozoruhodné dve veci. Po prvé, samozrejme, ideologická tvrdohlavosť, s akou niektorí politickí predstavitelia silou-mocou presadzujú čisto ideologickú a stranícky motivovanú politiku. Ukončenie využívania jadrovej energie v Nemecku bolo nezvratné už v roku 2022. Ide o energetickú a hospodársku katastrofu, ale túto skutočnosť treba uznať. Je preto pozoruhodné, s akým fanatizmom chceli zabrániť čo i len najmenšiemu predĺženiu životnosti elektrární.
Reakcia médií na odhalenie v časopise Cicero však bola prinajmenšom rovnako prekvapujúca. Zatiaľ čo väčšina súkromných médií tieto správy rýchlo prebrala a šírila, verejnoprávne médiá boli vo svojom spravodajstve nápadne zdržanlivé. To opäť potvrdzuje podozrenie, že verejnoprávne vysielanie v Nemecku má tendenciu byť slepé na ľavé oko. Pre súkromné médiá by to nebol problém. Vysielatelia, ktorí sú financovaní z poplatkov podobných daniam, by však mali byť povinní zachovávať určitú neutralitu a objektivitu. Táto požiadavka bola opäť raz ignorovaná.
Skutočný problém však nespočíva v Habeckovi, v ideologickej tvrdohlavosti alebo vo vplyvnej sieti zelených politikov. Skutočný problém spočíva v otázke, čo vlastne ako občania chceme v demokracii: Chceme autoritársku vládu odborníkov, expertokraciu? Alebo chceme, aby politické smerovanie určovali demokraticky zvolení politici?
Ak chceme, aby to bolo druhé menované, je zmysluplné, aby politickí úradníci na ministerstvách posudzovali návrhy a stanoviská odborných úradníkov a interpretovali a komunikovali ich v súlade s volebným programom svojej strany. To, že v jednotlivých prípadoch nesúhlasíte, neznamená, že musíte túto myšlienku spochybňovať. Inak by neboli potrebné voľby, krajinu by jednoducho spravovali špecializovaní úradníci. Aj to by pravdepodobne fungovalo. Ale to by bolo nezlučiteľné so základnou myšlienkou demokracie.
Chyba Habecka a jeho kolegov teda nespočíva v tom, že vykonávali politiku, za ktorú boli zvolení – nech si o nej myslíte čokoľvek. Obviňovať ich z toho by bolo smiešne. Ich chyba spočíva v mizernej komunikácii a v snahe prezentovať vlastné rozhodnutia ako rozhodnutia, ktoré nemajú alternatívu, a v manipulácii s faktami. Rozhodnutie rýchlo odstaviť posledné nemecké jadrové elektrárne však nebolo bez alternatívy, ale vychádzalo čisto zo straníckych politických dôvodov.
Skutočný škandál teda spočíva v tom, že Habeck a jeho ľudia falšovali fakty tam, kde v skutočnosti išlo o politické rozhodnutia. Ale politici, ktorí prekrúcajú politické rozhodnutia na odborné nevyhnutnosti, škodia demokracii.