Výsledok však nemusí zodpovedať aktuálnym preferenciám politických strán a ešte menej rozloženiu politických síl v parlamente.
Tlačenica na konzervatívnom póle je totiž veľká a strany ako Republika, ale aj niektoré menšie vlastenecké zoskupenia, môžu odčerpať hlasy vládnym stranám. Nebude preto veľkým prekvapením, ak Republika, jednoznačná aj svojim sloganom „Zastavme nezmysly z Bruselu“, uspeje na úkor prešpekulovanej SNS, ktorá predstiera, že chce do Európskeho parlamentu poslať aktuálnych členov vlády a funkcionárov parlamentu.
Na opačnom póle si môže prilepšiť Progresívne Slovensko, dokonca sa môže stať víťazom spomedzi všetkých strán, pretože v tábore liberálne opozičných voličov je menšia konkurencia a popri jasnej bruselskej afinite progresívcov bude mať problém skôr Saska so svojim zmiešaným „Európe áno! S rozumom“. Ten „rozum“ totiž v tejto chvíli môže vzbudzovať aj pochybnosť, či budú jej kandidáti dostatočne európski. Na podobný spôsob môžu vyvolávať otázky kandidáti ako Štefanec v KDH, či Beňová v Smere, či náhodou nezradia, ak príde na lámanie chleba v dôležitých, hodnotových hlasovaniach. Európska politika je totiž momentálne rovnako čiernobiela ako naša domáca. Alebo si ju čiernobielo prispôsobujeme na domáce pomery.
Hoci samotná činnosť Európskeho parlamentu je väčšine voličov naďalej vzdialená, až nezrozumiteľná, mnohé európske témy sú dnes v našom vedomí nebývalo prítomné. Mám na mysli masovú migráciu, Green Deal, agendu LGBTI+, netransparentné nákupy vakcín počas covidu atď. A s tým všetkým si verejnosť viac menej spája aj Európsky parlament.
Osobitým spôsobom sa nám táto inštitúcia priblížila kritikou našich susedov Maďarska a donedávna aj Poľska a pokusmi trestať tieto stredoeurópske štáty. No a po tragédii na Zámockej ulici sa už aj Slovensko dostalo do hľadáčika europarlamentu, keď nám adresoval kritiku v podobe rezolúcie. Niektorí europoslanci v tom naďalej pokračujú, tentoraz ako kritici krokov našej súčasnej vlády.
Sme teda v situácii, keď sa časť voličov pozerá na Európsky parlament ako na inštitúciu, ktorá oslabuje tradičné hodnoty a nespravodlivo karhá Slovensko. Druhá časť ho vníma ako zástancu opozície a patróna demokratických princípov. Je to teda vyhranený postoj k Európskemu parlamentu, ktorý sa javí byť žičlivý nielen pre očakávanú vyššiu volebnú účasť, ale aj motivujúci pre rozhodnutie, komu dáme hlas.
Z tohto dôvodu majú šancu na úspech tie politické strany, ktoré sa nezamotajú do zložitostí bruselskej politiky, ale vyjdú v ústrety zjednodušenému pohľadu voličov. Na jednej strane je to dopyt po europoslancoch, ktorí „nezradia Slovensko“ a na druhej strane po tých, ktorí nás oddanosťou Bruselu „udržia v Európe“. Obojakosť sa nebude vyplácať, respektíve nemusí byť pochopená.
Samozrejme, preferenčne silné strany ako Smer, PS a Hlas už len v dôsledku lojality svojich voličov môžu počítať s nejakým mandátom. Okrem toho, opozičné strany majú jednu malú výhodu – môžu hrať s výsostne domácou témou, aby vládna koalícia nemala všetko.
Predpovedať presnejší výsledok volieb by bolo nepochybne trúfalé. No odhadnúť sa dá, že nebude verným odrazom momentálneho zloženia nášho parlamentu. Bude však naďalej výstižným obrazom našej, a v tomto prípade aj európskej, rozpoltenosti.