Výsledok však nemusí zodpovedať aktuálnym preferenciám politických strán a ešte menej rozloženiu politických síl v parlamente.
Tlačenica na konzervatívnom póle je totiž veľká a strany ako Republika, ale aj niektoré menšie vlastenecké zoskupenia, môžu odčerpať hlasy vládnym stranám. Nebude preto veľkým prekvapením, ak Republika, jednoznačná aj svojim sloganom „Zastavme nezmysly z Bruselu“, uspeje na úkor prešpekulovanej SNS, ktorá predstiera, že chce do Európskeho parlamentu poslať aktuálnych členov vlády a funkcionárov parlamentu.
Na opačnom póle si môže prilepšiť Progresívne Slovensko, dokonca sa môže stať víťazom spomedzi všetkých strán, pretože v tábore liberálne opozičných voličov je menšia konkurencia a popri jasnej bruselskej afinite progresívcov bude mať problém skôr Saska so svojim zmiešaným „Európe áno! S rozumom“. Ten „rozum“ totiž v tejto chvíli môže vzbudzovať aj pochybnosť, či budú jej kandidáti dostatočne európski. Na podobný spôsob môžu vyvolávať otázky kandidáti ako Štefanec v KDH, či Beňová v Smere, či náhodou nezradia, ak príde na lámanie chleba v dôležitých, hodnotových hlasovaniach. Európska politika je totiž momentálne rovnako čiernobiela ako naša domáca. Alebo si ju čiernobielo prispôsobujeme na domáce pomery.
Hoci samotná činnosť Európskeho parlamentu je väčšine voličov naďalej vzdialená, až nezrozumiteľná, mnohé európske témy sú dnes v našom vedomí nebývalo prítomné. Mám na mysli masovú migráciu, Green Deal, agendu LGBTI+, netransparentné nákupy vakcín počas covidu atď. A s tým všetkým si verejnosť viac menej spája aj Európsky parlament.
