Takto sa začína kniha Populačná bomba Paula Ehrlicha, ktorá v roku 1968 odštartovala niekoľko dekád trvajúci globálny strach z preľudnenia. Vzniklo množstvo katastrofických diel, nové hnutia ako Zero Population Growth a politiky na spomalenie nárastu obyvateľov.
V marci 2024 vyšla vo vedeckom magazíne Lancet veľká štúdia globálnej pôrodnosti od tímu autorov, ktorá sleduje 204 krajín od roku 1950 až po predikcie roku 2100. Potvrdzuje, že vyše 50 rokov po „populačnej bombe“ je situácia vo svete diamentrálne odlišná. Historickým vrcholom bol rok 2016, keď sa narodilo 142 miliónov detí. Odvtedy ich počet klesá.
Kým v roku 1950 mala žena v priemere 4,8 dieťaťa, v roku 2021 (posledný rok so spracovanými dátami) to bolo 2,23 dieťaťa. Len necelá polovica, presne 94 krajín, mala fertilitu nad úrovňou 2,1 dieťaťa. Táto hodnota sa považuje sa stav, keď sa populácia obnovuje na stabilnej úrovni. Do tejto skupiny spadá takmer celá subsaharská Afrika (44 zo 46 krajín), ktorá je posledným uceleným regiónom sveta s relatívne vyššou pôrodnosťou.
Zaujímavejšie ako toto štatistické zhrnutie sú predikcie autorov. Očakávajú, že v roku 2050 bude mať priemerná žena vo svete len 1,8 dieťaťa a do roku 2100 to klesne na úroveň 1,6 dieťaťa. V roku 2050 dokáže svoju populáciu „obnovovať“ už len 49 krajín a v roku 2100 ich bude na celom svete šesť. Viac než polovica detí sveta sa má v roku 2100 narodiť v subsaharskej Afrike.
Robiť predikcie 80 rokov do budúcnosti si vyžaduje opatrnosť. Tak, ako sa vo vývoji populácie netrafili viacerí vedci v 60. rokoch minulého storočia, môžu byť mimo aj dnešné predikcie. No kým za znížením pôrodnosti je bohatá teória, jej výraznejší nárast sa príliš nemá od čoho odraziť. Autori preto síce zahŕňajú aj alternatívne projekcie pôrodnosti, no aj tá s predpokladom účinných globálnych propôrodných politík im vyšla hlboko pod 2 deti na ženu v roku 2100.
Takýto demografický vývoj je v histórii ľudstva unikátny. V nasledujúcich dekádach vyvolá veľké zmeny vo verejných financiách, sociálnej politike aj v kultúrnom ponímaní staroby. Bude meniť toky kapitálu, obyvateľov aj štruktúru produkovaných tovarov a služieb.
Plazivý postup tejto zmeny však vytvára hrozbu, že verejné politiky na ňu nebudú dostatočne reagovať. Zmeny bude vždy možné odložiť „na zajtra“, ideálne „po voľbách“. Nakoniec, vidíme to na slovenskom dôchodkovom systéme. Pripraviť sa na „planétu starcov“ budú musieť jednotlivci a rodiny.
