Farmaceutický gigant AstraZeneca v hromadnej žalobe pripustil, že jeho vakcína spôsobila takúto ujmu. Napriek tomuto priznaniu bude problematické na Slovensku zo strany prípadných obetí dosiahnuť odškodné, a to aj pre komplikovanosť celého súdneho procesu.
Ako prvý žaloval výrobcu vakcín AstraZeneca otec dvoch detí Jamie Scott. Mal trvalé poškodenie mozgu spôsobené krvnou zrazeninou a krvácaním do mozgu, ktoré mu bránilo pracovať po tom, čo dostal vakcínu v apríli 2021. Na Britský Najvyšší súd bolo podaných 51 žalôb, v ktorých obete a pozostalí žiadajú dohromady odškodné vo výške 100 miliónov libier.
AstraZeneca ešte v máji 2023 odmietala podozrenia, že ich vakcíny spôsobujú istý typ trombózy, ktorý vytvára v ľudskom organizme krvné zrazeniny a spôsobujú nízky počet krvných doštičiek. Vo februári 2024 už farmafirma priznala, že vakcíny môžu vo veľmi zriedkavých prípadoch spôsobiť trombózu, no nie je známy mechanizmus jej vzniku. Advokáti poškodených v žalobe tvrdia, že vakcíny AstraZeneca sú chybné a že ich účinnosť bola značne nadhodnotená.
V prípade slovenských občanov, ktorí by mohli byť obeťami nežiadúcich účinkov tejto konkrétnej vakcíny, je potrebné zohľadniť extrémne množstvo faktorov.
V kontexte priznania firmy AstraZeneca tak možno v prípadnom súdnom konaní dať bokom špecifické právne a medicínske otázky, ktoré pomerne rozsiahlo sformulovala Slovenská lekárska únia špecialistov. Pri výskyte daného typu trombózy u predtým zdravého a neskôr očkovaného pacienta vakcínou AstraZeneca možno racionálne predpokladať príčinnú súvislosť.
Zodpovednosť prebral štát
Najpodstatnejšia otázka pre pacientov, konkrétne, kto ponesie zodpovednosť za vedľajšie účinky vakcín, je už rovnako zodpovedaná. Bude to Slovenská republika, a teda odškodné sa nebude vyplácať z peňazí firmy, ktorá vakcínu vyvinula, ale z daní občanov, ktorí sa už raz poskladali na jej kúpu. Takto odpadá jeden z výrazných problémov v konaní o náhrade škody na zdraví, a to určenie jednoznačne zodpovedného subjektu, ktorý bude žalovaný v prípade poškodenia zdravia pacienta.
Vymedzenie zodpovednej osoby zvyčajne býva problematické z toho dôvodu, že v prípadoch poškodenia zdravia zo strany zdravotníckych zariadení si zodpovednosť prehadzujú zariadenie ako celok, konkrétny lekár či iná pomocná osoba a prípadný výrobca liečiva, pretože nie je hneď zrejmé, koho zásahom či pochybením došlo k škode. Pri žalobe je potrebné vymedziť presne tú osobu, ktorá škodu spôsobila tak, aby nemohla byť zameniteľná s inou osobou, ktorá zodpovednosť nenesie.
Práve spomínaná žaloba o náhradu škody na zdraví je úkon, ktorým sa môže občan domáhať svojich práv a odškodnenia, ak mu bola spôsobená ujma na jeho zdravotnom stave. Pri ustálení zodpovednej osoby je potom na žalobcovi, teda poškodenej osobe, aby v súdnom konaní dokázal všetky predpoklady svojho nároku.
Pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. Okrem toho je možné si nárokovať stratu zárobku, stratu na dôchodku, jednorazové vyrovnanie a účelne vynaložené náklady spojené s liečením. Ak došlo k usmrteniu poškodeného, vzniká oprávneným osobám aj nárok na pozostalostnú úrazovú rentu a nárok na primerané náklady na pohreb.
Fyzická osoba má tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri tomto nároku je nevyhnutné uviesť, že neexistujú jednotné pravidlá na určenie, či poškodená osoba má právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch alebo nie, respektíve v akej výške má na náhradu nemajetkovej ujmy nárok, pretože každý prípad je posudzovaný individuálne.
Nemajetkovú ujmu totiž nemožno považovať a stotožňovať s náhradou škody, bolestného alebo sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré je možné podľa zákonných pravidiel vyčísliť. Ide skôr o vnútorný, psychologický aspekt, ktorý priamo vplýva na spôsob a kvalitu života poškodenej osoby (napríklad spôsobený stres, šok či zníženie dôstojnosti alebo vážnosti osoby v spoločnosti), preto vyčíslenie je podstatne komplikovanejšie a záleží od okolností daného prípadu.
Ustálenie diagnózy je nutnosť
Dané zákonné nároky musí poškodený preukázať existenciou vzniknutej škody či už protiprávnym úkonom alebo škodovou udalosťou, existenciou príčinnej súvislosti medzi týmito prvkami, a rovnako musí preukázať aj zavinenie žalovanej osoby. Dokazovanie uvedených skutočností v priebehu súdneho konania je veľmi zložitý a zdĺhavý proces, ktorý priemerne trvá niekoľko rokov.
V prvom rade je pri ujme na zdraví potrebné odborne ustáliť diagnózu a rozsah poškodenia. To vykonáva lekár alebo znalec vo forme lekárskeho nálezu, odborného vyjadrenia či znaleckého posudku. Po stanovení diagnózy je potrebné určiť bodové ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia na základe zákona a príslušných právnych predpisov. Každá choroba či zranenie má určený rozsah bodov, ktoré sú následné vyjadrené v peňažnej sume. Podľa miery závažnosti stanovuje lekár aj počet bodov, z ktorého sa následne vyčísli žalovaná suma.
Už pri tomto procese vzniká poškodenému prvý problém vyplývajúci z judikatúry súdov. Nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká dňom, keď zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený. Až po ustálení zdravotného stavu poškodeného možno vykonať bodové ohodnotenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, ako to vo svojom rozhodnutí 3 Cdo 295/2009 prezentoval Najvyšší súd SR.
Pre vznik nároku na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia nie je rozhodujúca len škodová udalosť (deň úrazu), ale tiež okamih, keď sa poškodený dozvedel o škode (jej výške). Táto býva poškodenému zrejmá až po ustálení zdravotného stavu, ktorý umožňuje posúdiť mieru preukázateľných nepriaznivých dôsledkov, čo je východiskovou bázou pre stanovenie výšky náhrady lekárskym posudkom.
Ustálenie zdravotného stavu sa pritom pri niektorých chorobách, zvlášť tých komplexnejších, môže vykonávať až po ubehnutí niekoľkých mesiacov, pričom za všeobecnú lehotu sa považuje jeden rok. Až po tejto dobe si môže poškodený občan nechať vypracovať posudok s ustálenou diagnózou, na základe ktorej bude žiadať odškodné pred súdom. V tomto postupe je nutné upozorniť aj na všeobecný problém s čakacími dobami pri rôznych špecializovaných lekároch, ktoré môžu celé posudzovanie výrazne predĺžiť.
Vylúčenie iných vplyvov spôsobujúcich ochorenie je náročné
V prípade nežiadúcich účinkov vakcín by bol zodpovedný štát, a ak by diagnóza poškodenia pacienta bola stanovená na presne daný typ trombózy, ešte to neznamená aj garantované odškodnenie. Žalobca by musel pred súdom preukázať, že jeho stav bol spôsobený práve a iba vakcínou AstraZeneca a žiadnou inou okolnosťou, liekom či chorobou. Problematika daného dokazovania spočíva práve v extrémnej náročnosti vylúčiť akýkoľvek cudzí vplyv na rozvoj choroby.
Je totiž veľmi nepravdepodobné, že na svete existuje absolútne zdravý človek, ktorý nekonzumuje žiadne škodlivé látky, alebo nie je vystavený žiadnym iným škodlivým vplyvom. Advokáti protistrany sa zvyknú pýtať otázky práve v tomto smere, aby potom mohli pracovať s argumentáciou vylúčenia jedinej zodpovednosti farmaceutickej firmy za vznik choroby. Pravidelnou obhajobou v týchto sporoch je tvrdenie, že sa ochorenie mohlo rozvinúť aj z iných faktorov a nie výlučne z podania vakcíny.
Preukázať opak je veľmi právne aj technicky náročné, nakoľko treba pamätať aj na dĺžku doby, počas ktorej sa musí zdravotný stav ustáliť. Počas nej sa môže rozvinúť mnoho iných zdravotných komplikácií ako následok choroby, ktoré ale už nemusia byť predmetom lekárskeho skúmania v tom zmysle, že sa jednoznačne určí dátum a príčina ich vzniku. Všeobecne lekár zväčša konštatuje, že ide o následok prvotne skúmaného ochorenia, ale pokiaľ to nie je formulované ako jednoznačný záver lekára s preskúmateľnými postupmi, ako k tomuto záveru dospel, v konaní pred súdom to ako dôkaz neobstojí.
Práve príčinná súvislosť medzi vznikom ochorenia a podaním vakcíny, alebo inej okolnosti, spôsobujúcej poškodenie zdravia, je najviac problematickou časťou dokazovania. Zložitosť ľudského organizmu a pôsobenie rozličných vplyvov na človeka ako vek, zamestnanie, genetika či predchádzajúce ochorenia, ako aj veľmi malá šanca preukázať zavinenie konkrétneho lieku stavia poškodeného občana do veľmi znevýhodneného postavenia. A je vždy na poškodenom pacientovi, aby tieto skutočnosti preukázal tak, že k nim nemohlo prísť inak, iba ako podaním vakcíny.
Samotná výška odškodného za poškodenie zdravia je na Slovensku v porovnaní s inými krajinami veľmi nízka. Sumy v rádovo desiatkach tisícoch eur sa priznávajú pri extrémnych zásahoch do zdravia, ako napríklad pri zmrzačení, doživotných následkoch a podobne. Pri zhodnotení všetkých aspektov konania, ako aj nákladov spojených s uplatňovaním si práva na odškodné, si väčšina spoločnosti jednoducho povie, že sa to neoplatí. A teda aj v prípade jednoznačného priznania si chyby zo strany farmaceutickej spoločnosti, slovenská legislatíva neponúka relevantný priestor na uplatnenie práv svojich občanov.