Väčšina dospelých a detí sa oblečie do tradičných krojov, ktoré sú typické pre jednotlivé regióny. Je ich vyše 100 druhov, v rôznych variáciách, farbách. Prvé pochádzajú zo začiatku 19. alebo 20. storočia.
Kroje sú naozaj pekné, pestré, ušité z kvalitného ľanu, bavlny, saténu. Tomu zodpovedná aj cena, vrátane doplnkov od 2 300 do 4 500 eur, aj viac. Súčasťou kroja sú špeciálne topánky – lakovky so sponou, vyšívané taštičky, klobúky, šatky a strieborné spony, gombíky aj šperky. Preto sa nečudujme, že takmer každý z majiteľov kroja ( je ich podľa údajov z poisťovní okolo 2,5 milióna) má svoj kroj celoročne poistený mesačnou sumou do 10 eur.
Sú poistené proti poškodeniu, škvrnám od vína či sĺz. Aj proti ukradnutiu. Nóri sa totiž hrdo oblečú do národného kroja aj na svadbu, sväté prijímanie alebo na dôležitú rodinnú oslavu.
Sprievod, v ktorom pochodujú deti, mládež aj maturanti (po nórsky russ) spestria hudobníci, športovci, mažoretky, členovia rôznych krúžkov. Dospelí budú mávať po okrajoch sprievodu a fotiť sa. Takéto sprievody (po nórsky barnetoget – detský vláčik) sú v každom meste ukončené zvyčajne pred radnicou mesta.
Okrem toho v Osle. Tam sprievod začína od pevnosti Akershus, zastane pred parlamentom (Stortinget – v preklade "veľká vec/myšlienka" ) a končí pri kráľovskom paláci, kde sprievodu z balkóna zamáva zvyčajne kráľ Harold V. s kráľovnou Sonjou, princeznou Merith, princom Haakonom a ďalšími členmi kráľovskej rodiny vrátane piatich vnúčat.
Celkom prvý oficiálny sprievod zorganizoval v roku 1870 významný nórsky básnik, spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, priateľ Slovákov, Bjørnstjerne Bjørnson. Inšpiroval ho starší kolega, učiteľ Peter Qvam, ktorý odskúšal rok predtým sprievod s 30 chlapcami. Až o 19 rokov neskôr sa mohli sprievodu zúčastniť aj dievčatá. Sprievod sa rýchlo stal ľudovou tradíciou a dnes je najvýznamnejším symbolom osláv 17. mája.
Prvýkrát stála kráľovská rodina na balkóne zámku v roku 1905 (pri získaní nezávislosti Nórska a nástupe Haakona VII.), aby pozdravila školákov v Osle. Odvtedy to robia s úctou a eleganciou každý rok, okrem roku 1910, keď bol 17. mája pochovaný kráľovnin otec Edward VIII., a vojnových rokov 1940 – 1945.
Po sprievode sa Nóri rozpŕchnu na slávnostný obed po reštauráciách, budú grilovať v záhradách, v parkoch. Medzi dezertami by nemala chýbať tradičná torta Pavlova – zo snehu z bielok, bohatého bieleho krému, na vrchu posypaná lesným ovocím. Niektorí odídu oslavovať na svoje chaty, na ktoré sú Nóri obzvlášť hrdí.
História pôvodne chudobného Nórska, tak ako na ňu spomínajú pamätníci v 50. – 60. rokoch (toalety
na ulici, spoločné sprchy, rozdávanie polievok ako pomoc pre veľkú časť Nórov), sa začala meniť od roku 1969, keď narazila holandská spoločnosť Philips Petroleum pri skúšobných vrtoch na bohaté zásoby ropy a plynu. O dva roky neskôr sa "čierne zlato" stalo popri hliníku, drevu, rybolovu a ďalšom bohatstve zdrojom ich vysokej životnej úrovne a rezervou pre vyplácanie dôchodkov.
V tejto súvislosti je možno na mieste pripomenúť paradox: Nórsko, ktoré doma presadzuje prísne, až extrémne ekologické pravidlá a obmedzenia, bohatne na druhej strane z vývozu ropy a plynu. Aj počas vojnových konfliktov vo svete.
Súčasne verím, že Nóri vedia zatiaľ prijímať kritiku a nebudú nikoho kvôli tomu "vypínať", dávať na zoznamy dezinformátorov, izolovať alebo nazývať dezolátmi. Pretože to, čo zatiaľ v Nórsku funguje, nielen v prieskumoch a v podobe indexov, je sloboda prejavu. Nemusí byť pre nich príjemná, ale je neoddeliteľnou súčasťou ústavy. A tá si zaslúži nielen oslavy, ale aj rešpekt.