Film Back to Black iba vytvára ďalšie mýty. Amy Winehouse to naozaj nepotrebuje!

Je zrejmé, že režisérka Taylor-Johnson a spisovateľ Matt Greenhalgh (ktorý spolupracoval s režisérkou aj na skvelej snímke o Johnovi Lennonovi - Nowhere Boy) chceli svoj projekt odlíšiť od vysoko oceňovaného dokumentu Asifa Kapadiu - Amy z roku 2015.

Filmu o dievčati zo severného Londýna, s božským hlasom, ktorého sebadeštruktívne správanie sa stalo zdrojom zábavky pre britskú a americkú bulvárnu tlač. Prečo novému filmu príliš neverím?

No už len preto, že herečka Abelina Amy nikdy nevyzerá ako smoliarka či psychicky a fyzicky veľmi nevyrovnaný, až nalomený človek. Skutočná Amy mala totiž ťažkú bulímiu od svojich tínedžerských rokov.

A aj jej neskorší život, keď sa bulímie ako-tak zbavila a nahradila ju závislosťou od alkoholu a drog, spôsoboval, že pričasto pôsobila ako mladšia sestra kostry. V novom filme stále počúvame o bulímii, no Amy (teda herečka Abela) má váhu stálu a navyše je aj celkom (konvenčne) pekná.

Nie, že by bola v reáli Amy „malou škaredkou“, no jej krása bola skôr netradičná. Všetci vedia, že bojovala za to, aby bola uznaná ako sexsymbol.

Abele, hoci je dosť slušná herečka, sa podľa mňa nepodarilo dostať pod Winehouseovej mimoriadnu, životom a excesmi vybielenú a už aj zhrubnutú kožu.

Rovnako frustrujúci je spôsob, akým sa režisérka Taylor-Johnson rozhodla stvárniť Blakea Fieldera-Civila. Jej manžela, milenca a chlapíka, ktorým bola Winehouse roky posadnutá a mal zásadný vplyv na to, ako napokon dopadla.

Civil sladko, až zvodne hraný Jackom O'Connellom roky tvrdí, že to vlastne ani nebol on, kto privádzal speváčku k tvrdým drogám.

Vyhlásil, že „kládol len slabý odpor", keď požiadala, aby s ním vyskúšala heroín. Od chlapa, ktorý je aj dnes zmesou krysy, Sida Viciousa, Dr. Jeckylla a Mr. Hydeho (a okrádača spiacich opilcov v parku) a ktorý roky parazitoval na sláve a peniazoch svojej milenky, to je teda ako zjavené Božie slovo.

Režisérka Taylor-Johnson povedala, že nechcela v snímke Blakea démonizovať. Ale cítim podivný puch, keď ho premenila na vietor pod Amyinými (ne)anjelskými krídlami. Nerozumiem taktiež, prečo je vzťah Amy k jej rodičom Mitchovi a k jej „opatrovateľke", Mitchovej mame, Cynthii (Lesley Manville), temer útulne idylický.

Realita bola oveľa krutejšia, bolestnejšia a jej život zásadne ovplyvnila. Nebola to náhodou jej blízka rodina, ktorá ju viackrát odhovorila od nástupu na liečenie zo závislostí?

Jedinými dokázateľnými darebákmi v tomto príbehu sú anonymní paparazzi. Prihlúple klišé. V akomkoľvek príbehu celebrity sa môžu novinári považovať za ľahký a ideálny cieľ.

Spravodajskí magnáti, ktorí sa tvária, že robia z honby na emocionálne krehké celebrity férovú hru, zostávajú ale aj v tomto filme nespomenutí. Rovnako ako všetci tí, ktorí si kúpia bulvárne plátky alebo na ne vášnivo klikajú.

Hoci Amy nadáva ako maďarský kočiš, tak tento napoly „dezinfikovaný" životopisný film je asi tak punkový ako namáčanie cereálnej sušienky do jahodového jogurtu v topánkach značky Martens.

No film má aj mnohé svetlé stránky. Je dokonca chvíľami vtipný a celkom solídne ilustruje pád a psychický rozklad mladej ženy, ktorú nemal kto zachrániť. Možno by sme však od podobnej snímky čakali, že sa viac sústredí na chvíle, keď tvorila hudbu, ako na tie, keď sa zabávala či spamätávala z drogovej a alkoholovej opice.

Amy sa totiž stretávala počas života so zaujímavými hudobnými legendami (Mos Def, Questlove), ktoré jej určite mali čo povedať a aj jej to určite povedali.

Winehouse bola podľa všetkých historiek, ktoré o nej kolujú aj vo svojej kapele „iba“ tímovým hráčom. Hoci ona tvrdila muziku. Ale to sa z filmu nedozvieme, rovnako tak, ako v ňom neuvidíme viaceré legendy, ktoré spomínam.

Aspoň, že zaznejú také veľké hity ako „Rehab", či „Tears Dry on Their Own" , ktoré o Amy povedia viac ako štyri filmy, no aj tak najoduševnenejšiu baladu vo filme zaspieva austrálsky veterán Nick Cave.

Film Back to Black je príjemné, oddychové, hudobno-životopisné dielko, ktoré urobí zázraky s kariérou hercov Marisy Abely a Jacka O'Connella. Ale na rozdiel od Winehouseovej diela ho nemusíme brať až priveľmi vážne.