Teraz tu sedím a neviem čo napísať. Takže takto vyzerá šok. A otrasenie. Tá stručná správa znie zlovestne. Niekoľko výstrelov, do hrudníka a brucha. Dá sa to vôbec prežiť? Teoreticky asi áno. Tak sa v duchu modlím. A nechápem, a zároveň mi v hlave víri kvantum splašených myšlienok. Čo to bude pre nás znamenať? A vychádzajú mi strašnejšie a strašnejšie scenáre.
V tej chvíli som si spomenul, ako som vo štvrtok čítal článok, v ktorom sa spomína, aké je to absurdné, že víťaz parlamentných volieb v Holandsku Geert Wilders sa kvôli vlastnej bezpečnosti musí už dvadsať rokov skrývať po bunkroch.
V tejto chvíli je rozsah zranení skorigovaný na ruku a brucho. Odľahlo mi. Už sa vyjadrili aj politici. Sú zhrození a vyjadrujú premiérovi podporu. Útok pochopiteľne nekompromisne odsudzujú. To im všetkým stopercentne verím. Veď v skutočnosti sú na jednej lodi. Koalícia na palube a opozícia v podpalubí.
Obávam sa však, že voliči takí jednotní nie sú. Je mi úplne jasné, že je len otázkou času, kedy prvýkrát začujem poznámku v duchu „dobre mu tak“. A to ma rozrušuje hádam ešte viac, ako samotný atentát. Ako sa na niečo také dá reagovať? Asi nedá...
