Fejtón sa odkladá

Teraz tu sedím a neviem čo napísať. Takže takto vyzerá šok. A otrasenie. Tá stručná správa znie zlovestne. Niekoľko výstrelov, do hrudníka a brucha. Dá sa to vôbec prežiť? Teoreticky asi áno. Tak sa v duchu modlím. A nechápem, a zároveň mi v hlave víri kvantum splašených myšlienok. Čo to bude pre nás znamenať? A vychádzajú mi strašnejšie a strašnejšie scenáre.

V tej chvíli som si spomenul, ako som vo štvrtok čítal článok, v ktorom sa spomína, aké je to absurdné, že víťaz parlamentných volieb v Holandsku Geert Wilders sa kvôli vlastnej bezpečnosti musí už dvadsať rokov skrývať po bunkroch.

V tejto chvíli je rozsah zranení skorigovaný na ruku a brucho. Odľahlo mi. Už sa vyjadrili aj politici. Sú zhrození a vyjadrujú premiérovi podporu. Útok pochopiteľne nekompromisne odsudzujú. To im všetkým stopercentne verím. Veď v skutočnosti sú na jednej lodi. Koalícia na palube a opozícia v podpalubí.

Obávam sa však, že voliči takí jednotní nie sú. Je mi úplne jasné, že je len otázkou času, kedy prvýkrát začujem poznámku v duchu „dobre mu tak“. A to ma rozrušuje hádam ešte viac, ako samotný atentát. Ako sa na niečo také dá reagovať? Asi nedá…

V tejto chvíli je to opäť trochu inak. Respektíve, vraj je mimo ohrozenia života, ale na druhej strane sa správy o závažnosti stavu líšia. Spomenul som si na Kennedyho a s tým na jeden z najznámejších atentátov v histórii ľudstva. Hoci som o ňom videl množstvo dokumentov a filmov, až teraz začínam aspoň trochu chápať, čo bezprostredne po informácii o streľbe ľudia v Spojených štátoch amerických prežívali. A nie je to naozaj nič príjemné.

Hneď, ako som sa zamyslel nad dejinami atentátov, po JFK sa mi automaticky vynoril ten na pápeža Jána Pavla II. a jeho následné stretnutie s oným atentátnikom v jeho cele, kde mu osobne odpustil jeho zločin. Toto asi taká situácia nebude.

Ja viem, priskoro na žartovanie, ale pravdupovediac to ani vtipné byť nemá, skôr je to len jedna z víriacich myšlienok.

Idem opäť pozrieť správy.