Z diskusného fóra: Každý má svoje Slovensko. To moje mám celkom rád

Viaceré printové médiá v týchto dňoch zablokovali na internete všetky diskusie k článkom, ktoré súviseli s atentátom na premiéra Roberta Fica. Jeden z vás na našom diskusnom fóre napísal, že si niektoré stihol prečítať ešte pred ich zrušením a že sa tam zišiel absolútny morálny a ľudský suterén.

To nás inšpirovalo využiť moc slova opačným smerom. Nie na smrť, ale na život. Priniesť povzbudenie. A tak sme povyberali z vašich komentárov (mimochodom, diskusie sme nemuseli zablokovať) niektoré príspevky, ktoré majú potenciál namiesto morálneho suterénu vytvoriť miesto podpory a nádeje. Potrebujeme to všetci. 

Jeden z komentárov sa vracia ešte do čias po prezidentských voľbách. „Tesne potom, ako som odvolil v druhom kole prezidentských volieb, sme sa spolu rozprávali traja kamaráti. Jeden z nás volil Pelleho, druhý Korčoka, tretí nešiel voliť. Všetci traja sme sa bez problémov porozprávali, aj keď sme vedeli, kto ako volil. Rozišli sme sa v pokoji a s úsmevom na tvári. Myslím, že toto je demokracia...“

Tento jednoduchý komentár bez veľkých intelektuálnych myšlienok mi pripomenul rady Roberta Fulghuma v knižke Všetko, čo naozaj potrebujem vedieť, som sa naučil v materskej škôlke. Aké to boli rady? Škôlkarske. Hraj vždy fér. O všetko sa rozdeľ. Vracaj veci tam, kde si ich našiel. Upratuj po sebe. Neber si nič, čo ti nepatrí. Ak niekomu ublížiš, ospravedlň sa. Ži vyrovnaný život – trochu sa uč a trochu premýšľaj, trochu kresli a maľuj, trochu spievaj a tancuj, hraj sa a pracuj.

Niekedy by nám pomohlo to kristovské „byť ako deti“ a spomenúť si na rady z materskej škôlky. 

Komentáre 1: Každý je zodpovedný

Každý sa musí pozrieť v prvom rade do vlastného vnútra a snažiť sa vybrať svoje brvno z oka predtým, než začne vyberať smietku z oka druhého. Pôjde to ťažko, lebo je to v nás už hlboko zakorenené. Ale musíme to vytrvalo robiť. Verím, že toto bude bod zvratu k lepšiemu. 

„Oko za oko a svet bude slepý,“ povedal Mahatma Gándhí. Pokiaľ na nenávistný agresívny čin jednej osoby proti druhej odpovedám (emočne nasýtený hnevom, smútkom a bolesťou súbežne) agresívnou rétorikou smerom k skupine osôb, prispievam k slepote sveta.

...pokiaľ si každý neprizná svoj podiel viny, nikam sa nepohneme. Premiérovi prajem uzdravenie a veľmi želám nadľudskú schopnosť odpustiť. To teraz zúfalo potrebujeme.

Komentáre 2: Premiérovi želám...

Nech to Fico prežije a zachová sa rovnako, ako kedysi Ján Pavol II. Anton Neuwirth hovoril, že zlo treba liečiť láskou. Tu sa láska môže prejaviť práve odpustením. Dal by Boh, že by sa na Slovensku toto víťazstvo lásky podarilo.

Nie som Ficov volič, a naopak, myslím si, že aj Fico má riadne za ušami. [...] Mohol by sa aj vskutku hlboko obrátiť, no tie skutky by museli byť veľké, že by museli hraničiť so zázrakmi, aby Slovensko vyviedol z tohto marazmu. Dobrá správa ale je, že prežil. Keď sa zotaví, môže ukázať, že to myslí vážne a že je odhodlaný stáť na strane dobra a pravdy. V takom prípade by ho to celé mohlo aj posilniť a spolu s ním aj Slovensko...

Tak ako Robert Fico precitol v posledných rokoch a zjavne si uvedomil, že predtým mrhal svojím talentom v prospech jednotlivcov namiesto toho, aby pomáhal predovšetkým svojmu národu, tak si aj Slováci hádam teraz uvedomia, že týmto atentátom sme mali prísť o najschopnejšieho politika od vzniku SR. Nikdy som ho nevolil, dokonca som ho ani nemal rád, ale teraz vravím: Veľký rešpekt! Uzdrav sa!

Veľmi sa modlím za Roberta Fica a želám mu uzdravenie a pokračovanie v politike. Vždy som bola v tom „demokratickom antificovskom“ prúde a nemyslela som, že toto niekedy napíšem, ale práve pán Fico nám svojím iným názorom a odvahou vybočiť z radu zachraňuje demokraciu. 

Prajem aj ja Robertovi Ficovi len to najlepšie. Nikdy som nebol zástancom jeho politiky, nikdy som ho nevolil, ale jeho označovanie za stelesnené „ZLO“ bolo hlboko za čiarou. Ešte raz, všetko dobré a pripájam aj modlitbu, pán Fico!

Komentáre 3: O budúcnosti

Skutočne slušní môžu byť ešte slušnejší a chápavejší. Zmena vo svete začína vnútornou zmenou každého jedného z nás. Zmenu nikoho iného si vynútiť nemôžeme. Ale môžeme siať POKOJ. Nadhľadom. Stišovaním sa. Nereagovaním na zámerné provokácie. Neočakávajme temnotu. Možno práve dosiahla svoj vrchol. Možno práve začalo na Slovensku svitať. Nádej nám nikdy nikto zobrať nemôže. Vzdávame sa jej sami…

Ak sa Slovensko nevráti k Desatoru, nepostaví na prvé miesto Boha a na druhé človeka, tak sa nikdy z toho nedostane. Nenávisť a násilie sa bude ďalej stupňovať...

 ...každý má svoje Slovensko. To moje mám celkom rád a to, kto je premiér, mi ho veľmi nekazí. Ja som tu rád žil, aj keď vládol Matovič. Nepreceňujte vplyv politikov na každodenný život.

Modlím sa. Aj za budúcnosť, lebo aká bude? Slovensko už bude určite iné. Ale aké?

Komentár Štandardu: Sme za vás vďační

V diskusnom fóre sa nájde všeličo, ako aj v živote. Každý z vás, našich čitateľov a predplatiteľov, máte svoj vek, temperament, životné skúsenosti, nálady. Svoje záujmy a preferencie. Žijete na rôznych miestach, v odlišných okolnostiach a riešite vlastné, iné životné situácie. To všetko sa premieta do vašich komentárov, ktoré pozorne čítame a sledujeme. Nerobí to za nás umelá inteligencia. Chceme aj v modernej dobe technológií naďalej „smrdieť“ človečinou, lebo na ľuďoch nám záleží.

Vážime si všetky vaše komentáre a názory, aj keď niekedy musíme „vyvetrať“ a niektoré vaše vyjadrenia, (útočné, vulgárne a znevažujúce človeka) vymazať. Vy však už viete – a zvyčajne vám to aj do e-mailu napíšeme –, že to nikdy nie je pre odlišný názor, ale kvôli spôsobu komunikácie. Ako Štandard si chceme zachovať štandard aj kultúrou prejavu, hoci niekedy je ťažké rozhodnúť, čo je za hranou, a niekedy môžete cítiť aj krivdu. Ide nám však práve o atmosféru, ktorú na diskusnom fóre ako komunita spoločne vytvárame.

Lebo aj keď zdanlivo bezmocní – máme moc. V našich ústach. Všade, kam prichádzame, čo hovoríme a čo píšeme, môžeme priniesť úder alebo úsmev. Čo prinesieme, záleží od nás.