Zakáže Nemecko vtipy o politikoch? Trestných oznámení pribúda

Zákon „na ochranu cti politicky činných osôb“ je, žiaľ, dostatočne gumový na to, aby to umožňoval. Slobodu prejavu síce stále držia súdy, ale guma praská.

V marci okresný súd v bavorskom Miesbachu oslobodil päťdesiatdvaročného prevádzkovateľa taxislužby, ktorý na svojom plote okolo vlastného pozemku vyvesil plagáty so satirou na potentátov Strany zelených. Humor to – pravda – nebol najsofistikovanejší.

Na prvý plagát vyvesil štvoricu Zelených s cieľavedomou a poctivo naplnenou víziou „Všetko zrovnáme so zemou“, ktorú výstižne doplnila spolupredsedníčka Ricarda Langová organicky (samozrejme) prerastajúca do parného valca.

Plagát číslo 2 potom vyjadril isté pochybnosti o aritmetických schopnostiach spolkového ministra hospodárstva a ochrany klímy Roberta Habecka („Vie vôbec počítať do troch?“). Ten je reprezentovaný ešte pozoruhodnejším citátom „Láska k vlasti mi vždy robila zle“. Wow. Habeck je ďalší, kto chcel krčmu, ale nemal rád ľudí. Nemecko, sťažujú sa niektorí Nemci, avšak určite len voliči krajnej pravice, je jedinou krajinou na svete, ktorá nesmie byť Domovom.

Na fotomontáži sa môžeme zasmiať, alebo aj nie – ono, Nemci boli vždy viac na organizáciu ako na zábavu. Sami priznávajú, že najtenšia kniha na svete je zbierka nemeckých vtipov. Plagáty si však vyslúžili návštevu polície, osobné trestné oznámenie od Annaleny Baerbockovej a hrozbu pokutou šesťtisíc eur. Mimochodom, Baerbockovú tam vystihol ako zlomyseľnú darebáčku so založenými rukami a bezočivým úsmevom. Súd ho oslobodil s odôvodnením, že kto je pri moci, musí niečo vydržať. Ale chlapík odvtedy plagáty stiahol a už ich nevyvesí, nemožno mu to mať za zlé.

Spomínaný Robert Habeck sa možno práve statočne a veľkoryso dostal cez túto kauzu (a okrem toho, Baerbocková už o nej písala), ale sezóna narcizmu sa tým určite neskončila. Len za posledný mesiac neuspel v dvoch ďalších prípadoch. Krehké ego jedného z najmocnejších mužov v Európe neunieslo zúrivú reakciu na fotografiu, na ktorej sa v pote tváre a bez ponožiek, nevieme, či sú tiež spotené, usilovne s niekým schádza na dlažbe železničnej stanice („Habeckov vzhľad by medzi staničnými alkoholikmi nepútal pozornosť.“). Mužskú márnomyseľnosť netreba podceňovať! Nikto zo staničných alkoholikov sa proti tomuto zraňujúcemu prirovnaniu neohradil.

Dokonca aj redaktor „drzého“ webu NIUS Julian Reichelt potreboval súdnu pečiatku, že existuje niečo ako hyperbola. Spolkovému ministerstvu pre hospodársku spoluprácu a rozvoj sa nepáčil jeho tweet: „Nemecko vyplatilo TALIBANU za posledné dva roky 370 MILIÓNOV EUR na rozvojovú pomoc. Žijeme v blázinci, absolútnom, totálnom, úplnom, historicky jedinečnom blázinci. Čo je to za vládu?!“

Trištvrte roka sa teda pitvalo nielen to, či je priemerný čitateľ dostatočne bystrý na to, aby pochopil, že federálna vláda ich neposlala priamo na účet islamistov, ale aj to, čo presne znamená tento historicky jedinečný blázinec. Nemecký zmysel pre poriadok je v istom zmysle magický. Prípad musel prejsť dvoma kolami berlínskeho krajinského súdu a postúpiť až na Spolkový ústavný súd, ktorý ho napokon zastavil.

Rekordérkou je Marie-Agnes Strack-Zimmermannová, predsedníčka výboru pre obranu a tvár FDP v Európskom parlamente, ktorá každý mesiac podá približne 250 trestných oznámení. Keďže by to bolo náročné zvládnuť aj z časového hľadiska, najala si právnika. Nuž, ona si najala, daňoví poplatníci to platia. Samozrejme, väčšina ľudí si súdny proces sotva môže dovoliť.

V decembri minulého roka zverejnil Allensbachov inštitút pre výskum verejnej mienky najnovšie výsledky svojho tradičného prieskumu o slobode slova. Štyridsať percent Nemcov uviedlo, že môžu hovoriť slobodne. Štyridsaťštyri percent uviedlo, že je lepšie byť opatrný. To je najviac od začiatku prieskumu pred sedemdesiatimi rokmi.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.