Krajina po atentáte

Spojení? Zmierení? S pokorou? Nie. Zranení. Zľaknutí. A mnohí anonymne alebo v súkromí cynickí a zlomyseľní. Želajúci smrť. A iní zase čoraz odvážnejšie označujúci vinníkov, ktorých treba navždy ostrakizovať.

Zriedkavo prebleskne osirelé prepáčte alebo želanie pokoja. Bez účinku. Pretože realita pudov je silnejšia. Pud bažiaci po pomste. Mocenský pud. Pud zbaviť sa výčitiek a hodiť vinu na druhého. Pud presvedčenia, že napriek všetkému je pravda na mojej strane, respektíve ja som na strane pravdy.

Preto jedni hovoria, rozhorčene a oprávnene: Uvedomte si, že to na Fica, na predsedu Smeru bol spáchaný atentát. A druhí: Kto nám to hovorí? Zrejme tá spodina, ako by povedala „diplomatka“ Vášáryová.

Ďalší sofistikovane dodávajú: To Fico kŕmil draka. Sám si za to vlastne môže. Vážne? Iba on? Iste. Všetci si za všetko môžeme sami. A tu sa žiada parafrázovať komentátora Denníka N, ktorý sa svojho času vyjadril, že Smer sa líška sviniam vnútri bytostí a tie odpovedajú tým, že ho volia. Tak teda, akým sviniam vnútri seba sa to teraz líškame? Čo to z nás vylieza na sociálnych sieťach cez škrupinku toľko skloňovanej slušnosti?

Často sa tvrdí, že slušní ľudia nechcú ísť do politiky. Z toho však nevyplýva, že všetci tí, ktorí proti politikom protestujú, automaticky získavajú potvrdenie o svojej slušnosti. Hoci si to mnohí myslia a dobre im robí byť v bubline deklarovaného dobra. V takom dave sa asi môže zdať, že aj agresívne pokriky sa menia na slušnosť.

Mimochodom, s obžalobou a vinníkmi sme boli vždy rýchlo hotoví. Zacitujme si, pars pro toto, bývalého prezidenta Kisku: „Plnú zodpovednosť za vraždu investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej nesie Robert Fico a jeho strana Smer-SD.“