Krajina po atentáte

Zriedkavo prebleskne osirelé prepáčte alebo želanie pokoja. Bez účinku. Pretože realita pudov je silnejšia. Pud bažiaci po pomste. Mocenský pud. Pud zbaviť sa výčitiek a hodiť vinu na druhého. Pud presvedčenia, že napriek všetkému je pravda na mojej strane, respektíve ja som na strane pravdy.

Preto jedni hovoria, rozhorčene a oprávnene: Uvedomte si, že to na Fica, na predsedu Smeru bol spáchaný atentát. A druhí: Kto nám to hovorí? Zrejme tá spodina, ako by povedala „diplomatka“ Vášáryová.

Ďalší sofistikovane dodávajú: To Fico kŕmil draka. Sám si za to vlastne môže. Vážne? Iba on? Iste. Všetci si za všetko môžeme sami. A tu sa žiada parafrázovať komentátora Denníka N, ktorý sa svojho času vyjadril, že Smer sa líška sviniam vnútri bytostí a tie odpovedajú tým, že ho volia. Tak teda, akým sviniam vnútri seba sa to teraz líškame? Čo to z nás vylieza na sociálnych sieťach cez škrupinku toľko skloňovanej slušnosti?

Často sa tvrdí, že slušní ľudia nechcú ísť do politiky. Z toho však nevyplýva, že všetci tí, ktorí proti politikom protestujú, automaticky získavajú potvrdenie o svojej slušnosti. Hoci si to mnohí myslia a dobre im robí byť v bubline deklarovaného dobra. V takom dave sa asi môže zdať, že aj agresívne pokriky sa menia na slušnosť.

Mimochodom, s obžalobou a vinníkmi sme boli vždy rýchlo hotoví. Zacitujme si, pars pro toto, bývalého prezidenta Kisku: „Plnú zodpovednosť za vraždu investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej nesie Robert Fico a jeho strana Smer-SD.“

Ako inak, veď predsa vieme, že Smer bola organizovaná zločinecká skupina a mafia. Všetci bez výnimky. S krvavými paprčami a s miliardami na Belize. Stačí si urobiť rešerš novinových titulkov za posledných dvadsať rokov.

Okrem toho, kto rýchlo viní, ten dvakrát viní. Taký Matovič opäť nesklamal, on prvý kričí, že zodpovednosť za atentát na Fica by mal prijať minister vnútra Šutaj Eštok. Ale aj tí, čo sa pričinili o vraždu na Zámockej boli hneď jasní – zástupcovia cirkví, niektorí politici a tí čo organizovali referendum o rodine v roku 2015. Veď to posvätila rezolúcia Európskeho parlamentu, ktorú inicioval v tom čase jeho podpredseda Michal Šimečka. Je to naozaj veľmi priliehavé, že ten, kto ukazuje na niekoho prstom, súčasne tromi prstami ukazuje na seba.

A vládna strana má zase zhodu v tom, že to všetko spôsobil Matovič, akoby svet pred ním ani neexistoval. Ale aj on je len ovocím nejakého hnevu a konfliktu, možno aj pradávnej politickej a mediálnej tézy, že so Smerom a Ficom sa nespolupracuje. A ak tú tézu niekto prekročil, napríklad v roku 2016, ten sa stal okamžite zradcom národa. Bugár a Procházka by o tom vedeli hovoriť.

Lebo od istého času ako nespochybniteľný fakt hovorí aj píše, že v našom parlamente sú strany demokratické a nedemokratické. A tí čo sa rovno nazvali Demokratmi, tí sa fotia s nápisom: „Slovákům a dezolé vstup zakázán.“ Sú veci, ktoré nevysvetlíte, pán Naď.

A pri takomto rozdelení politických strán sa logicky aj voliči musia deliť na slušných, vyspelých, vzdelaných a na spodinu, zaostalých sedliakov a babky, ktoré nám už do toho nemajú čo hovoriť.

Takto sa to všetko postupne varilo a miešalo a na úder prichádzal protiúder. Vy zlodeji – vy zradcovia. Vy spodina – vy duchovní bezdomovci. Vy dezoláti – vy kaviarenskí povaľači. Vy fašisti – vy americkí agenti. Ten kolotoč vzájomného obviňovania nezastaví ani atentát na premiéra a predsedu strany Smer. Žiaľ. Možno ho ešte viac roztočí.

A nejde len o šírenie krajností a nenávisti. To sa tak pekne a jednoducho zužuje, že nenávisť. Prsty v tom má aj rafinovanejší slovník – urážky, ponižovanie, zosmiešňovanie a takisto šírenie povýšenej frustrácie, že po voľbách sa treba odsťahovať zo Slovenska, lebo dezoláti bránia tomu, aby bolo Slovensko lepšie, krajšie, slušnejšie.

Až také slušné, že v zápale tej frustrácie a slušnosti sa niekto rozhodne zabiť ZLO. Je vrcholne ironické, že atentátnikom je zakladateľ hnutia proti násiliu a básnik.

Oj, kde si kultúra, čo nás robíš lepšími, tá slovenská a žiadna iná?