Krátko po atentáte na Róberta Fica sa na internete objavilo pomerne veľa dokumentov, ktoré tam nemali čo robiť. Ide najmä o lekársku správu o stave postreleného premiéra, občiansky preukaz atentátnika a tiež video, na ktorom sám útočník v rámci neformálneho vypočúvania hovorí, prečo sa rozhodol strieľať.

Paradoxné je, že zatiaľ čo v minulosti mali na svedomí podobné úniky z prostredia polície či prokuratúry progresívne médiá, ktoré za to čelili kritike nielen medzi odbornou verejnosťou, ale aj v alternatívnom prostredí, dnes je situácia presne opačná. Video útočníka či jeho občiansky preukaz sa totiž objavili najprv v alternatívnom prostredí a až potom sa začali šíriť aj na sociálnych sieťach a v médiách hlavného prúdu, ktoré dnes prenikanie citlivých informácii do alternatívnych médií kritizujú.

Jedna z hlavných postáv slovenskej alternatívnej scény – Daniel Bombic, ktorý používa prezývku Danny Kollar a pred trestným stíhaním za internetovú šikanu sa ukrýva v Londýne – sa dnes k tomu dokonca hrdo hlási. Bombic na sociálnych sieťach tvrdí, že „manažoval toky info, vylučoval z diania hoaxy a pokusy mainstreamu o zvrhnutie naratívu – čo im nevyšlo, pretože našimi spoločnými silami vyšli von kľúčové info bezprostredne po atentáte“.

Bombic to v jednom zo svojich videí spresnil a uviedol, že bol pri tom v „tesnej kooperácii“ s ďalšími ľuďmi.

Z informácií, ktoré už boli zverejnené, sa zdá, že jedným z týchto ľudí mohol byť aj príslušník úradu pre ochranu ústavných činiteľov Juraj F., ktorý údajne nahral známe video s atentátnikom na chodbe policajnej stanice. A ak to nebol priamo on, tak potom niekto z jeho či už policajných, alebo politických nadriadených.

Prvou zarážajúcou vecou na tom je, že po Bombicových vyjadreniach sa môže občan pýtať, načo tu vlastne máme políciu a ministerstvo vnútra, ak tok informácií a vyvracanie dezinformácií vlastne „manažuje“ trestne stíhaný migrant, ktorý sa pred úradmi ukrýva v Londýne. Pritom je evidentné, že nejde len o silácke reči, keďže tieto informácie sa skutočne rýchlo vyskytli či už priamo u Bombica, alebo v jeho okolí.

Preto ak boli v minulosti problémom úniky zo živých spisov či informácie spriateleným médiám o tom, kedy NAKA opäť niekomu vyrazí dvere, tak toto je mega problém. Alebo sa máme zmieriť s tým, že sme svojráznou krajinou, v ktorej v čase najväčšej bezpečnostnej hrozby v novodobých dejinách Slovenska operuje s najcitlivejšími informáciami chlapík s pochybnou povesťou z bytu niekde v Londýne?

Druhou vecou, ktorá nás nemôže nechať chladnými, je, že Bombic musel mať svoj zdroj buď priamo na úrade ochrany ústavných činiteľov, v polícii, alebo medzi špičkami vládnej moci. A tento zdroj bol ochotný zdieľať s ním také citlivé informácie v takej citlivej chvíli.

Znova opakujem, ak bol problém únik informácií z polície do médií v čase vlád Igora Matoviča a Eduarda Hegera (a problém to nepochybne bol), tak toto je vzhľadom na osobu, ktorá s informáciami disponuje, časom, kedy nimi disponuje a možnými zdrojmi informácií, násobne väčší škandál.

A to radšej nechajme bokom to, že tento pán si o tom bez problémov rozpráva v diskusii s kandidátkou najsilnejšej vládnej strany do Európskeho parlamentu.

Tu sa však Bombicova aktivita po atentáte na premiéra ešte stále nekončí. Jeho problém je totiž ešte hlbší, keďže jeho hranice sú posunuté ešte o dosť ďalej ako v prípade progresívnych novinárov, ktorých inak rád kritizuje. Bombic totiž najnovšie zverejnil aj fotografiu jedného z údajných administrátorov facebookovej stránky Zomri spolu s dieťaťom a EČV jeho vozidla.

Samozrejme, k propagandistickej stránke Zomri môžeme a máme byť kritickí, keďže klamala telom a politickú satiru využívala na politický boj. Veď politický humor – na rozdiel od politického aktivizmu Zomri – nepozná politické tričká a nadeľuje na všetky strany rovnako. V prípade Zomri však bolo jasné, že niektoré témy a politici sú nedotknuteľní.

Ale zverejniť po pokuse o vraždu premiéra, v maximálne vypätej situácii v spoločnosti, EČV vozidla niekoho, kto je časťou spoločnosti obviňovaný zo spoluzodpovednosti za vraždu, a k tomu zverejniť aj fotku, na ktorej je jeho dieťa, je ďaleko za všetkými hranicami. Pritom treba dodať, že toto už nie je využívanie neférových praktík na politický boj a krivenie princípov právneho štátu, ako to bolo v prípade Mikulca, Hamrana a spol. Toto je už otvorená výzva na anarchiu.

A to je presne to, čomu sa pôvodne chcel Róbert Kaliňák s Matúšom Šutajom Eštokom vyhnúť. Veď na prvej tlačovke po atentáte na premiéra hovorili o tom, že odpoveďou na nenávisť nemôže byť ďalšia nenávisť a že je potrebné upokojiť spoločenskú situáciu v krajine.

Aj preto minister vnútra prisľúbil ochranu nielen všetkým politikom, ale aj novinárom, ktorí dostávajú vyhrážky. Aj preto sľúbil expresné postihovanie vyhrážok na internete.

Tí, ktorí tvrdia, že k atentátu na Roberta Fica viedla dlhodobá polarizácia spoločnosti, za ktorú sú zodpovední aj tí, ktorí samých seba označujú za tú lepšiu – slušnú a demokratickú – časť spoločnosti, majú pravdu.

No rovnako mal pravdu aj Robert Kaliňák s Matúšom Šutajom Eštokom, ktorí tvrdili, že špirála, v ktorej sa točíme, sa musí zastaviť. Preto nemožno ukazovať prstom na chyby tých druhých a potom opakovať rovnaké, ba robiť ešte horšie.

Ak si súčasná vláda spraví z Bombica svoju vulgárnejšiu verziu politických aktivistov Denníka N, tak slová ministrov obrany a vnútra v čase, keď Robert Fico bojoval o život, zostanú len prázdnymi frázami.