V čom je ukrytá mužská sila? V jasnej krivke lícnej kosti, v odhodlaní znášať ťažkosti? A v čom sa skrýva jeho zraniteľnosť? V letmom pohľade očí, keď odvracia hlavu?
Osud Ladislava Chudíka nebol jednoduchý. Hĺbka jeho herectva bola tvrdo zaplatená. Bol synom otca, ktorý sa vrátil z bojiska prvej svetovej vojny poznačený. Svoju frustráciu prejavoval krutosťou k vlastnej rodine. Svojho chorľavého syna bil. Ten bojoval väčšinu života s nízkym sebavedomím.
Druhým pólom v rodine bola mäkká, milujúca a trpiaca matka. Neprekvapilo ma, keď som sa dozvedela o dlhoročnej záťaži jeho prvého manželstva duševnou chorobou partnerky. Táto dimenzia tichého utrpenia bola v jeho herectve prítomná. Nevedel veci odľahčiť. V jeho poňatí sa javili absolútne.
Bolo by príliš jednoduché hľadať kvalitu Chudíkovho herectva len v osobnej rovine. V jeho hereckom výraze mal svoje miesto talent, pracovitosť i vzdelanie. Charizma je vždy zmesou komponentov, ktoré rozoznávame len ťažko. Takto obdarení ľudia však nemávajú jednoduchú povahu.
Neboli mu vlastné veľké gestá – mimoriadni herci ich väčšinou nepotrebujú. Silný účinok dosahoval svojím minimalizmom, a preto bol skvelý nielen v divadle, ale aj vo filmových úlohách.
Vedel vytvoriť pozitívnu postavu, čo je veľmi ťažká disciplína, pretože zloduchovia sa vždy lepšie hrajú. V súčasnosti sme už konečne pochopili, ako veľmi nám obraz pozitívneho silného hrdinu chýba. A aké je ťažké takúto postavu napísať a zahrať.
V Kapitánovi Dabačovi bolo mužné utrpenie a odhodlanie. Strohý a predsa silný výkon. Cítili sme zraniteľnosť a pochybnosti. Nebolo to monštrum likvidujúce nepriateľa, ale živý človek. Svoju úlohu zohral aj kontrast medzi vysokou postavou a jemným vnútrom.
V legendárnej úlohe primára Sovu v Nemocnici na kraji mesta sa pre mňa jeho vnútorná sila stratila. Stal sa zrkadlom pre iných hercov, ktorí v kontraste s ním vynikli svojou prirodzenosťou a nadhľadom.
Zaskvel sa vo svojich posledných filmových úlohách. Ako eštebák v Kawasakiho ruži a ako kňaz, ktorý sa vyrovnáva s náročnou minulosťou, v Červenom kapitánovi. Tu už bol prítomný v akejsi esencii bytia – človek na odchode zo života, odhalený pred stretnutím s večnosťou. Nemohúci, trpiaci, chybujúci a bilancujúci.
Mnohí z nás mali to šťastie, že si jeho herectvo vychutnali v nespočetných divadelných úlohách. V stredu bola v Novej budove SND otvorená výstava, ktorá mnohé z jeho herectva pripomína prostredníctvom fotografií. Autorkou je Ľubica Krénová. Napísala: „Ladislav Chudík bol hercom, o ktorých sa hovorí, že nehrajú, ale sú. Jeho herectvo postupne vyzrievalo do neteatrálneho prejavu, zbaveného tradičných ornamentov, formovaného intelektom, ale precíteného a zvnútorneného. Základom jeho intonačnej krivky sa stala významová logika textu. Svojím prístupom sa tak stal priekopníkom moderného slovenského herectva reálneho tónu.“