Konvoj vchádzal do srdca Talibanu, bielej púšte posiatej kameňmi. Z reproduktorov miestnej mešity afganskí policajti prikázali, aby sa všetci zhromaždili: Veliteľ je tu.
Na blatistom námestí sa zhromaždili desiatky ľudí, ktorí počúvali Abdula Raziqa, jedného z najdôležitejších amerických partnerov vo vojne proti Talibanu. Ten stál pred davom a ukázal na dvoch väzňov, ktorých priviedol so sebou, aby vyjadril svoje stanovisko.
Väzni kľačali so spútanými rukami, zatiaľ čo Raziq hovoril k svojim mužom. Dvojica jeho dôstojníkov zdvihla pušky a spustila paľbu, čím väzňov priviedla do kŕčovitých záchvevov na začervenanej zemi. V tichu, ktoré nasledovalo, Raziq prehovoril k davu, uviedli traja svedkovia.
„Naučíte sa ma rešpektovať a odmietnuť Taliban,“ povedal Raziq po vraždách, ktoré sa podľa svedkov a príbuzných oboch mužov odohrali v zime 2010. „Pretože sa vrátim a urobím to znova a znova a nikto ma nezastaví.“
Americkí vojenskí velitelia roky oslavovali Raziqa ako vzorového partnera v Afganistane, svojho „bodaj by“ spojenca v boji proti Talibanu: Bodaj by všetci bojovali ako Raziq, mohli by sme túto vojnu vyhrať, hovorili často americkí velitelia.
Vládol nad kľúčovým bojiskom v Kandaháre v období, keď mali Spojené štáty na bojisku viac vojakov ako v ktorejkoľvek inej kapitole vojny, a nakoniec sa vďaka podpore Spojených štátov dostal do hodnosti generálporučíka. Americkí generáli prechádzajúci Afganistanom ho pravidelne navštevovali a chválili jeho odvahu, divoký boj a lojalitu, ktorú si získal u svojich mužov, ktorých vycvičili, vyzbrojili a platili Spojené štáty a ich spojenci.
Američania stáli po jeho boku až do samého konca. Keď bol zastrelený tajným agentom Talibanu v roku 2018, kráčal vedľa najvyššieho amerického veliteľa v Afganistane, generála Austina S. Millera, ktorý ho oslavoval ako „skvelého priateľa“ a „vlastenca“.
Pre nespočetné množstvo afganských civilistov pod jeho vládou bol však Raziq niečím úplne iným: Monštrom Ameriky.
Jeho bojové úspechy boli založené na dlhoročnom mučení, mimosúdnych popravách a najväčšej známej kampani nútených zmiznutí počas 20 rokov trvajúcej americkej vojny v Afganistane, ako zistilo vyšetrovanie denníka New York Times, ktoré sa týkalo tisícov prípadov počas jeho vlády.
Denník New York Times získal stovky strán dokumentov bývalej vlády podporovanej Američanmi, skryté účtovné knihy obsahujúce stopy a pokrývajúce viac ako desaťročie jeho kampane zneužívania. Podľa zistení denníka New York Times premenil políciu na obávanú bojovú silu bez obmedzení a jeho dôstojníci uniesli stovky, ak nie tisíce ľudí, aby ich zabili alebo mučili v tajných väzniciach. Väčšinu z nich už nikto nikdy nevidel.
Kultúra bezprávia a beztrestnosti, ktorú vytvoril, bola v rozpore s nekonečnými sľubmi amerických prezidentov, generálov a veľvyslancov o dodržiavaní ľudských práv a budovaní lepšieho Afganistanu.
A pomáha vysvetliť, prečo Spojené štáty prehrali vojnu.
Takmer dve desaťročia videla americká verejnosť len časť vojny v Afganistane. Veľké časti krajiny a jej obyvateľov boli pre cudzincov neprístupné a počas bojov nebolo možné vytvoriť o nich úplnú dokumentáciu. Teraz, keď sa vojna skončila, Taliban už nekladie bomby pri cestách a mnohí vymenili svoje kalašnikovy za trojkrúžkové zakladače a dusivú byrokraciu.
Denník New York Times strávil viac ako rok návštevou častí Afganistanu, ktoré boli kedysi aktívnymi bojiskami, a snažil sa zistiť, čo sa skutočne stalo počas najdlhšej americkej vojny.
Urobili rozhovory so stovkami ľudí, ktorí povedali, že ich otcovia, manželia, synovia a bratia zmizli pod vládou Raziqa, policajného šéfa zodpovedného za bezpečnosť v provincii Kandahár, rodisku Talibanu. Jeho vládu vnímali len ako brutálnu kampaň proti civilistom, ktorú podporovali Spojené štáty.
Jeho činy nielenže zdiskreditovali americké vojnové úsilie – vyvolali hlbokú nevôľu, ktorá ľudí nútila podporovať Taliban – ale v mnohých ohľadoch ho aj stelesňovali. V celom Afganistane Spojené štáty povýšili a posilnili vojenských veliteľov, skorumpovaných politikov a doslova zločincov, aby viedli vojnu, v ktorej účel svätí prostriedky.
Taliban sa tiež dopustil nespočetných zverstiev voči civilistom vrátane samovražedných útokov, atentátov a únosov s cieľom získať výkupné.
Bolo však chybou „ponechať si skutočne zlého zločinca, pretože bol nápomocný v boji proti horším zločincom“, povedal generál John R. Allen, ktorý sa podľa svojich slov snažil obmedziť spoluprácu s Raziqom, keď v rokoch 2011 až 2013 dohliadal na koaličné sily v afganskej vojne.
Hoci Raziqova taktika v niektorých ohľadoch fungovala, porazila Taliban v Kandaháre a získala mu obdiv mnohých odporcov Talibanu, táto stratégia mala jednoznačné následky. V časti obyvateľstva vyvolala také nepriateľstvo, že Taliban z jeho krutosti urobil nástroj na nábor, aby prilákal nových bojovníkov. Mnohí Afganci začali nenávidieť Američanmi podporovanú vládu a všetko, čo predstavovala.
„Nikto z nás nepodporoval Taliban, aspoň nie na začiatku,“ povedal Fazul Rahman, ktorého brat bol unesený pred očami svedkov počas Raziqovej vlády. „Ale keď vláda padla, bežal som po uliciach a radoval som sa.“
Dokonca aj niektorí, ktorí oslavovali Raziqovu bezohľadnosť voči jeho nepriateľom, vyjadrili ľútosť nad širšou korupciou a kriminalitou, ktorú pomohol zakoreniť a ktorá bola kľúčovou súčasťou toho, prečo sa afganská vláda v roku 2021 zrútila. Po jeho smrti jeho velitelia ešte viac rozšírili svoje koristníctvo, vydierali obyčajných ľudí a okrádali svojich vlastných mužov o mzdy a zásoby.
„To, čo priniesli pod názvom demokracia, bol systém v rukách niekoľkých mafiánskych skupín,“ povedal Qari Mohammad Mubarak, ktorý viedol dievčenskú školu v Kandaháre a spočiatku podporoval vládu. „Ľudia začali nenávidieť demokraciu.“
Mnohí americkí velitelia, diplomati a ich spojenci v Afganistane v tom čase vedeli, že financujú vojnu, ktorá je ďaleko za hranicami medzinárodného práva.
„Niekedy sme sa Raziqa pýtali na prípady údajného porušovania ľudských práv, a keď sme dostali odpovede, povedali sme si: ‚Páni, dúfam, že sme sa nezaplietli do vojnového zločinu len tým, že sme o tom počuli,‘“ povedal Henry Ensher, úradník ministerstva zahraničných vecí USA, ktorý zastával viacero funkcií v Afganistane vrátane funkcie najvyššieho civilného predstaviteľa v Kandaháre v rokoch 2010 a 2011, keď pracoval s Raziqom.
„Vedeli sme, čo robíme, ale mysleli sme si, že nemáme na výber,“ povedal Ensher.
Väčšina amerických veliteľov – vrátane viac ako tucta, s ktorými sa rozprával denník New York Times – uviedla, že Raziq bol považovaný za jediného partnera schopného poraziť Taliban v centre povstania, kde prebiehal rozhodujúci boj o nadvládu.
„V danom momente sme možno uspeli, ale čo z toho?“ Ensher povedal. „Celý plán bol chybný.“
Mnohí Afganci tvrdia, že Raziq využil Američanov a ich vojenskú silu na osobnú pomstu voči rivalom, s ktorými jeho kmeň bojoval celé desaťročia.
Mnohí bývalí vysokí americkí predstavitelia v rozhovoroch priznali, že túto dynamiku nikdy nepochopili. Bola to charakteristická črta celej generácie bojov – ako málo Spojené štáty chápali vojnu, ktorú viedli.
Organizácia Spojených národov, ľudskoprávne skupiny a spravodajské agentúry vyjadrili vážne obavy v súvislosti s Raziqom a jeho silami, ale nezávislé vyšetrovania boli obmedzené, najmä keď bol región počas vojny taký nepriechodný.
Aby zistil rozsah zneužívania, denník New York Times prešiel viac ako 50-tisíc ručne písaných sťažností, ktoré boli od roku 2011 do konca vojny v roku 2021 zapísané v účtovných knihách guvernéra Kandaháru. Našli v nich základné údaje o takmer 2 200 prípadoch zmiznutia.
Následne navštívili stovky domov po celom Kandaháre a vypátrali takmer tisíc ľudí, ktorí tvrdili, že ich blízki zmizli, boli zabití alebo unesení vládnymi bezpečnostnými silami.
Denník New York Times zhromaždil podrobné dôkazy o 368 prípadoch nútených zmiznutí a desiatkach mimosúdnych popráv, ktoré sa pripisujú jednotkám podporovaným Američanmi v Kandaháre. Započítali len prípady, ktoré boli potvrdené aspoň dvoma osobami, z ktorých mnohé boli očitými svedkami únosov, a často boli zdokumentované aj policajnými správami, čestnými vyhláseniami a inými vládnymi záznamami.
Vo všetkých prípadoch nútených zmiznutí je osoba stále nezvestná.
Tieto údaje takmer určite predstavujú hrubé podhodnotenie zverstiev počas Raziqovej vlády. Reportéri nemohli obísť celý Kandahár, kde žije viac ako milión ľudí. A viac ako dvetisíc prípadov, ktoré našli vo vládnych záznamoch, bolo s najväčšou pravdepodobnosťou len náznakom toho, čo sa skutočne stalo. Väčšina rodín, s ktorými viedli rozhovory, nikdy oficiálne nenahlásila nezvestnosť svojich blízkych zo strachu z odplaty alebo z nebezpečenstva cestovania počas vojny.
Okrem toho polícia zničila mnoho svojich záznamov, keď Taliban v roku 2021 dosiahol predmestie mesta Kandahár, uviedli bývalí vysokopostavení úradníci. Presný počet tých, ktorí boli unesení, sa možno nedá zistiť.
Jasné však je, kto bol za to zodpovedný: Podľa bývalých úradníkov, bojovníkov a rodín obetí sa na nútených zmiznutiach v Kandaháre dôsledne podieľala len Američanmi podporovaná vláda.
„Taliban nepotreboval nechať miznúť ľudí – jednoducho ich zabili tam, kde ich našli,“ povedal Hasti Mohammad, bývalý vládny úradník zodpovedný za okres Pandžvaj v Kandaháre. „Vláda nechala zmiznúť ľudí, pretože to, čo robila, bolo nezákonné. Skrývali sa pred zákonom.“
Prípady potvrdené denníkom New York Times predstavujú najväčšiu kampaň nútených zmiznutí v Afganistane od roku 1978, keď po komunistickom prevrate podporovanom Sovietskym zväzom zmizli desaťtisíce ľudí, vyplýva z hodnotenia predchádzajúcich zverstiev.
Keď obete oplakávali svojich blízkych, konfrontovali sa s vlastnou bezmocnosťou. Raziq bol nedotknuteľný vďaka železnej podpore Spojených štátov a ich spojencov v NATO.
„Pýtali sme sa sami seba: ‚Nevytvárame tu niečo, čo by sme neskôr mohli ľutovať?‘“ povedal plukovník Robert Waltemeyer, bývalý dôstojník špeciálnych jednotiek, ktorý spolupracoval s Raziqom.
Ale v boji proti Talibanu nebol nikto lepší, povedal a dodal, že nikdy nebol svedkom toho, že by Raziq urobil niečo nezákonné. Keď Spojené štáty vyslali do Afganistanu desaťtisíce amerických vojakov počas takzvaného náporu, ktorý bol ohlásený v roku 2009 v nádeji, že získajú kontrolu nad juhom krajiny, Raziq bol ústrednou postavou tohto úsilia.
„Bol pravdepodobne najdôležitejšou osobou celého náporu,“ povedal Waltemeyer.
Spojené štáty podľa neho presadzovali, aby Raziq viedol policajné jednotky, ktoré bojovali po boku amerických jednotiek, pretože „prišiel a jeho vojaci prišli bojovať, nie len sa pozerať, ako bojujú Američania“.
Waltemeyer v podstate povedal: „Vytvorili sme Raziqa.“
„Keď sa pozriete na každú americkú vojnu, je to rovnaké,“ povedal. „Vytvárame výčitky.“
„Práca Abdula Raziqa“
Fazul Rahman sa rozbehol do obchodu s motocyklami, ktorý bol zašpinený od mazadiel, hneď ako mu zavolali: Jeho brat, mechanik, bol práve unesený.
Zamestnanci obchodu mu v panike povedali, že 3. septembra 2016 ráno k nemu prišli traja muži v civilnom oblečení v neoznačenej Toyote Corolla a požiadali jeho brata, aby sa pozrel na generátor v kufri.
Potom muži pred očami davu vtiahli Fazulovho 28-ročného brata Ahmada do auta a ušli.
Fazulovi a všetkým ostatným prítomným boli vinníci jasní: polícia. Za Raziqa sa kandahárske bezpečnostné sily stali povestnými tým, že chytali každého, koho podozrievali zo spolupráce s povstalcami Talibanu. Mnohí jednoducho zmizli. Ďalší sa objavili ako zohavené mŕtvoly pohodené na uliciach. Niekoľko šťastlivcov bolo prepustených živých, so zraneniami a príbehmi o mučení.
Niektorí z nezvestných boli v skutočnosti Talibanci, uviedli ich rodiny. Iní, ako tvrdili ich príbuzní, neboli. Mnohí boli jednoducho súčasťou robotníckej triedy: mechanici, krajčíri a taxikári, ktorí nemali nič spoločné s vojnou, uviedli ich rodiny.
Fazul zúfalo hľadal svojho brata, zhromaždil starešinov a ponáhľal sa na miestnu policajnú stanicu. Policajti odmietli, že zatkli jeho brata, a tak sa vydal do paláca guvernéra podporovaného Američanmi a zaradil sa do radu na podávanie sťažností.
V ručne písaných vládnych záznamoch, do ktorých nahliadol denník New York Times, sa uvádza jeho žiadosť: Zväzok 4 z roku 2016, záznam č. 591 – Ahmad, syn Abdura Rahmana.
Takých rodín, ako bola tá jeho, boli tisíce a všetky mali tú istú pálčivú otázku. Čo vláda urobila s ich blízkymi?
Po podaní sťažnosti sa Fazul obával. Čo by sa stalo, keby príliš nástojil? Polícia unášala a nechávala miznúť ľudí len na základe podozrenia, nehovoriac o tom, že by ich niekto otvorene obvinil z únosu.
„Policajti sa rozčúlili,“ povedal. „Bili nás a hovorili: ‚Prečo sem stále chodíte?‘“
Napriek tomu ho poháňala iná sila, silnejšia ako strach: jeho matka Malika.
V konzervatívnom Afganistane, najmä na juhu, bolo zriedka vidieť alebo počuť ženy verejne vyslovovať požiadavky. Fazul a Ahmad však boli všetko, čo ich matka mala; ich otec zomrel pred viac ako 20 rokmi na rakovinu a zostala na ich výchovu sama.
„Celé mesiace, od rána do večera, som chodila od polície po kancelárie guvernéra a čakala, kým ma niekto prijme,“ povedala.
Pred úradmi vyberali pisári malý poplatok za spísanie sťažností pre ľudí, ktorí boli rovnako ako Fazul a jeho matka negramotní. Mnohé z týchto petícií boli na meno Malika a rodina poskytla ich kópie denníku New York Times.
„Prosím, pomôžte nájsť a oslobodiť môjho nevinného syna,“ písalo sa v jednej z nich. Boli na nej podpisy 11 miestnych starešinov, ktorí potvrdili, že jej syn nie je v radoch Talibanu.
Čoskoro sa Fazul a jeho matka zoznámili s ďalšími rodinami, ktoré pátrali po nezvestných osobách. Zatknutie príbuzného pre podozrenie, že je povstalcom, ich spájalo. Prítomnosť žien im však dávala isté oprávnenie klásť požiadavky.
Aliyahinho syna Salahuddina, vodiča rikše, uniesli spred jeho domu, keď išiel do mešity.
„Nebolo miesta, kam by som nešla, aby som našla svojho syna,“ povedala Aliyah. „Ale nemali sme ani potuchy, či je mŕtvy alebo živý.“
Tretí muž, Daud, bol unesený v roku 2015. Keďže nemal žiadnu blízku rodinu, ktorá by ho hľadala, jeho obhajkyňou sa stala suseda Seema.
Zamestnanec guvernérskeho paláca, frustrovaný tým, ako často sa rodiny vracajú, povedal Fazulovi, aby zostavil zoznam nezvestných. Pisár pomohol Fazulovi zapísať mená v jeho improvizovanej skupine: Najskôr to bolo 17 rodín.
Zoznam napísaný na obyčajnom bielom papieri čoskoro rozšírili, rozoslali, skopírovali a posielali ho aj v SMS správach.
Podobne ako Ahmada, aj mnohé z týchto obetí ozbrojení muži v civile uniesli z ulice alebo z pracoviska pred očami svedkov. Niektorí jednoducho zmizli, ako napríklad Abdul Wahid, ktorého brat, mäsiar, ho naposledy videl, keď ho poslal domov s mäsom na večeru. Ďalších, ako napríklad Habiba Rahmana, zatkli uniformovaní policajti, keď boli vonku s priateľmi.
Ich príbuzní sa držali nádeje, že by mohli byť ešte nažive v jednom z mnohých neoficiálnych väzenských zariadení, často nazývaných „súkromné väznice“, ktoré spravovali Raziqove sily.
Rodiny sa vybrali do Červeného kríža, aby si preštudovali fotografie neidentifikovaných tiel, ktoré boli vyzdvihnuté a pochované, a potom do márnice, aby si pozreli novoobjavené mŕtvoly. Niektoré boli udusené, strelené do hlavy alebo pohodené so zviazanými rukami.
Skupina platila úplatky, aby našla odpovede. Väčšina z nich už dala peniaze bezškrupulóznym policajtom, ale bezvýsledne. Potom, koncom roka 2016, nastal zlom: Jeden z nezvestných sa vrátil a konečne ponúkol jasnú správu o tom, čo sa stalo s ich blízkymi.
23-ročný Nisar Ahmad bol unesený mesiac predtým, krátko po bombovom útoku, ktorého terčom sa stal jeden z Raziqových veliteľov, čo spôsobilo, že v oblasti zavládol nepokoj. Zobrali ho dvaja ozbrojení muži v civile.
V prepravnom kontajneri ho podľa jeho slov striedavo bila skupina mužov, niektorí v policajných uniformách. Do úst mu strčili plastovú tašku a tvár mu poliali vodou, čím ho takmer udusili. Najhanebnejšie bolo, že mu vykrútili genitálie a natrvalo ich poškodili.
Polícia mu povedala, aby sa priznal, pričom ho nahrala: „Keď som sa priznal, už ma nemučili.“
V tú noc mu zaviazali oči a odviezli ho na iné miesto. Cez zamrežované okno videl vrchol hory a zeleno-červeno-čiernu vlajku Afganistanu, povedal (bývalý policajný detektív povedal, že to bola stanica okresu 9 v meste Kandahár).
Nakoniec Nisarovmu otcovi Mohammadovi Fazluddinovi zatelefonoval policajný dôstojník, ktorý podľa jeho slov požadoval za prepustenie syna sumu rovnajúcu sa 900 dolárom, čo je závratná suma. Mohammad súhlasil, podľa inštrukcií odovzdal peniaze v autoservise a jeho syn bol prepustený.
„Je to zázrak,“ povedal a prepustenie považoval za znamenie, že polícia vie, že jeho syn je nevinný.
Rodiny uviedli, že niektorí policajti v súkromí priznali, že uniesli ich blízkych. Fazul a ostatní preto obišli všetkých možných úradníkov.
Trvali na tom, že nemôžu nič urobiť, povedal.
„Všetci presne vedeli, čo sa deje,“ povedal Fazul. „Povedali: ‚My s tým nemáme nič spoločné. Je to práca Abdula Raziqa.‘“
Nakoniec sa Fazul stretol s guvernérom Kandaháru. Matky sa pripojili k viac ako desiatke mužov a prosili a karhali za nezvestných na ich zozname.
Malika, Fazulova matka, bola rozzúrená a obvinila úradníkov z korupcie a zbabelosti, že ju pripravili o to najcennejšie v živote. V istom momente, spomínajú, ju guvernérova ochranka varovala, aby nehovorila tak priamo.
„Vy ste mi uniesli syna,“ odpovedala a pozrela na guvernéra, spomenuli si ľudia v miestnosti. „Ak ma chcete zabiť, tak ma zabite, ale ja nebudem držať jazyk za zubami.“
Hulákanie sa vyplatilo. Ich zoznam pristál na stole samotného Raziqa.
Zvolal ich na stretnutie.
Druhá vojna
Zmiznutia neboli v Kandaháre, mieste spustošenom viac ako štyridsiatimi rokmi vojny, ničím novým. Dokonca aj Raziq niekoho stratil.
Jeho otec bol vodičom a často chodil na hranice s Pakistanom. Jedného dňa, keď bol Raziq ešte chlapec, jeho otec zmizol na bežnej ceste a rozplynul sa v rozľahlej púšti.
Jeho rodina, príslušníci kmeňa Achakzai, obvinila svojich dlhoročných rivalov: kmeň Noorzai. Tieto dva kmene viedli medzi sebou smrteľný spor, ktorý trval celé desaťročia, dávno pred nástupom Talibanu k moci.
„Zabili ho, pretože bol Achakzai,“ povedal Tadin Chán, Raziqov mladší brat, pre New York Times. „Jeho telo zmizlo.“
Raziq sa stal autorom najbrutálnejšej kampane nútených zmiznutí vo svojej krajine za posledné desaťročia. Často sa zameriavala na konkurenčný kmeň Noorzai, z ktorého mnohí podporovali Taliban.
To je niečo, čo Američania vo všeobecnosti nepochopili: Raziqova vojna sa odvíjala od kmeňovej a rodinnej dynamiky, nie len od nenávisti voči Talibanu. V skutočnosti skupina dedín, kde Raziq zvolal dav, zabil dvoch zajatcov a potom sa vyhrážal prizerajúcim, pozostávala väčšinou z Noorzaiov.
„Zabíjal ich ako psov,“ povedal Hadži Dilbar, dedinčan, ktorý bol v dave, ktorý Raziq zhromaždil, aby sa stal svedkom zabíjania.
Ako rozprávajú jeho priatelia, Raziq prvýkrát vzal do ruky zbraň ako tínedžer, keď bojoval pod vedením svojho strýka počas občianskej vojny, ktorá nastala po páde vlády podporovanej Sovietmi. V roku 1994 jeho strýka zabil Taliban, ktorý jeho telo zavesil na kanón tanku.
Keď sa v roku 2001 začala americká invázia, Raziq začal bojovať na americkej strane a pridal sa k milíciám, ktoré mali vyčistiť Kandahár od Talibanu. Neskôr sa tie isté jednotky stali pohraničnou políciou a slúžili pod Raziqom, ktorý mal vtedy ešte len 22 rokov.
Svoju negramotnosť kompenzoval inteligenciou a charizmou a vynikal ako neohrozený bojovník, ktorý poznal púšte rozprestierajúce sa na hraniciach, rovnako ako jeho otec.
Do roku 2010, keď Taliban získal na juhu krajiny čoraz viac územia, Raziq zadržiaval povstalcov v oblastiach okolo svojho domovského okresu Spin Boldak. Americkí velitelia vedeli, že je skorumpovaný a že riadi mafiánsky obchod cez hranice. Bol podozrivý z účasti na obchode s opiátmi.
Raziqa už roky prenasledovali aj obvinenia z mimosúdnych popráv, ktoré sa datujú do prvých dní vlády podporovanej Američanmi. Starešinovia kmeňa Noorzaiov uviedli, že sa sťažovali na vraždy americkým vojenským predstaviteľom, ale boli ignorovaní.
Podplukovník Andrew Green, ktorý v rokoch 2010 a 2011 úzko spolupracoval s Raziqom, uviedol, že potvrdenie týchto obvinení bolo nemožné, pretože sa udalosti odohrali hlboko na území Talibanu.
Okrem toho uviedol, že orgány činné v trestnom konaní v Afganistane sotva fungovali. Súdy boli skorumpované a väčšina ľudí sa mohla z väzenia vykúpiť, takže polícia mala len málo možností.
„V Afganistane polícia ľudí strieľa,“ povedal. „Aj keď sa nedá povedať, že je to dobrá praktika, je to tak.“
Obavy z Raziqa sa rozšírili. Správa ministerstva zahraničných vecí USA zdokumentovala epizódu z roku 2006, keď popravil 16 mužov, ktorých obvinil z príslušnosti k Talibanu. V roku 2009 ho afganská komisia pre ľudské práva obvinila z mučenia a udržiavania súkromných väzníc.
Takzvaný nápor sa pre neho stal zásadným zlomom. V roku 2009 prezident Barack Obama v nádeji, že sa mu podarí poraziť vzmáhajúci sa Taliban, oznámil, že do Afganistanu vyšle tisíce ďalších vojakov, pričom sa zameria na provincie Kandahár a Helmand, dve bašty Talibanu.
Američania chceli partnera, ktorý by sa nebál postaviť Talibanu čelom, ako je Raziq. Zároveň však diskutovali o tom, čo robiť s „pochybnými aktérmi“, ktorí podkopávali legitimitu afganskej vlády, rovnako ako Raziq.
„Bolo veľa rozhovorov o tom, či by sme mali Raziqa mentorovať, alebo ho uväzniť,“ spomína Green, americký dôstojník, ktorý ho vyšetroval aj pre iné záležitosti vrátane úplatkárstva.
Američania si vybrali prvú možnosť. Potrebovali ho.
Po tom, ako bol v roku 2011 zavraždený policajný šéf Kandaháru, bol touto úlohou poverený Raziq. Stal sa generálom a na kľúčové pozície v Kandaháre vymenoval veliteľov zo svojho kmeňa Achakzai.
Vyšetrovatelia OSN nazvali štyroch z nich – z ktorých traja boli jeho príbuzní – „štyrmi jazdcami [z Apokalypsy]“ pre mnohé obvinenia z mučenia a mimosúdnych popráv voči nim. Jeden z nich, člen Raziqovej rodiny, bol podľa policajtov, ktorí s ním spolupracovali, zodpovedný za organizovanie eskadier smrti. Jeho muži sa pohybovali po meste v neoznačených autách v civilnom oblečení.
Raziq považoval súdny systém za skorumpovaný a nariadil svojim veliteľom, aby zabíjali podozrivých príslušníkov Talibanu, uviedli bývalí dôstojníci a úradníci. Tí, ktorí odmietli zabíjať zajatcov, boli prepustení.
„Povedal mi: ‚Prečo nosíš týchto Talibancov na stanicu? Prečo ich nezabíjaš? Čoho sa bojíš?“ povedal jeden z bývalých šéfov mestskej štvrte, ktorý podobne ako niektorí ďalší hovoril pod podmienkou anonymity zo strachu z odplaty.
Podľa bývalých policajtov a interných správ OSN boli obete odvážané na „pieskový piknik“ a vyhadzované do odľahlých oblastí, do studní alebo tam, kde ich zasype púštny piesok.
Jeden z vyšších policajných dôstojníkov povedal, že sa Raziqovi sťažoval na nálezy tiel pohodených v jeho obvode.
„Povedal som mu: ‚Sú v mojej oblasti, obvinia z toho mňa,‘“ povedal policajt. Spomenul si, že Raziq sa zasmial, potom súhlasil a svojim mužom povedal, aby boli opatrnejší.
Správa OSN z roku 2013 zaznamenala nárast počtu neidentifikovaných tiel, z ktorých niektoré boli ešte spútané, pohodených v meste Kandahár a desiatky hlásených zmiznutí, pričom sa v nej uvádza „zvýšená miera brutality“ a mučenia za vlády Raziqa.
Do dvoch mesiacov od jeho vymenovania za policajného šéfa prestali Američania odovzdávať zadržaných afganským bezpečnostným silám v Kandaháre, pretože sa objavili správy o zneužívaní a popravách.
„Získal som o ňom informácie a bolo to dosť hrozné,“ povedal americký generál Allen.
Napriek tomu americká podpora naďalej smerovala k Raziqovi, ktorý bol medzi americkými dôstojníkmi obľúbený a považovaný za kľúčového pre víťazstvo vo vojne.
Keď bol v roku 2012 na návšteve u Raziqa plukovník Bill Carty, veliteľ amerických špeciálnych síl v Kandaháre, zaútočil samovražedný útočník. Carty sa vrhol na Raziqa, aby ho ochránil, a potom dal generálovi svoju vlastnú nepriestrelnú vestu, ako uvádza Carty v knihe „One Hundred Victories (Sto víťazstiev)“, čo potvrdil denníku New York Times.
„Prečo si mi dal svoju vestu?“ spýtal sa Raziq.
„Sú ma tisíce,“ spomína si Carty na odpoveď, ktorá zdôrazňovala dôležitosť Raziqovej úlohy policajného šéfa. „Ale ty si len jeden.“
Hostia generála
Raziq vo svojom sídle privítal Fazula a ostatných členov rodiny v bielom civilnom odeve. Keďže nevedel čítať, jeho sekretárka nahlas prečítala mená zo zoznamu, ktorý mu Fazul poskytol.
Dosiahnuť stretnutie nebolo jednoduché. V tom čase sa Taliban pokúsil o generálov život už toľkokrát, že žartoval pred priateľmi, že to už ani nepočíta.
Ale osobne bol Raziq zdvorilý, spomínajú viacerí účastníci, a umožnil každému z nich vyjadriť svoj názor. Keď všetci skončili, generál prehovoril.
Rodiny spomínajú, že nedôveroval súdom. Sudcovia púšťali zločincov na slobodu, prokurátori boli neúčinní a spravodlivosť sa dala vždy kúpiť za určitú cenu. Dával prednosť vlastnej spravodlivosti.
Rozprával sa priamo s niekoľkými členmi rodiny vrátane Shaha Mohammada, ktorého brat Neda bol na Fazulovom zozname. Generál mu povedal, že Neda sa podieľal na vraždách policajtov, čomu Shah nechcel uveriť – Neda predával na trhu zeleninu z vozíka.
Pred koncom stretnutia sa generál obrátil na Seemu, ktorej adoptívny syn Daud pred niekoľkými mesiacmi zmizol. Generál bez vysvetlenia povedal, že ho vrátia.
Krátko nato bol Daud prepustený na slobodu.
Po prepustení Daud rodinám povedal, ako ho celé mesiace držali v tmavej cele na neoficiálnom mieste zadržania. Pravidelne ho bili a týrali, až kým ho po zásahu generála nepreviezli do oficiálneho väzenia a potom ho prepustili. Ostatným povedal, že nevidel nikoho z ich blízkych.
Napriek tomu rodiny zaplavila bolestná vlna nádeje. Začali snívať, že ich deti možno ešte žijú. Ale to je problém nádeje a nevedomosti: Bez uzavretia v podobe smrti by nikdy nemohli riadne smútiť.
Pre páchateľov majú zmiznutia krutú logiku. Hoci môžu byť zločinmi proti ľudskosti, bez tela je málo dôkazov, najmä keď niekoho unesú bez svedkov alebo policajti v civilnom oblečení a autách.
Zmiznutia však spôsobili mnohým Afgancom jedinečné rany. Manželkám bolo často povedané, že sa nemôžu znovu vydať, kým sa nepreukáže, že ich manželia sú mŕtvi. Niektoré z nich s malými deťmi sa nedokázali samy uživiť.
„To, čo generál Raziq urobil, pokiaľ ide o zabíjanie a nútené zmiznutia, bolo horšie ako všetko ostatné, čo sa stalo vo zvyšku Afganistanu,“ povedal Sayed Abdul Karim, otec jedného z mladých mužov na Fazulovom zozname. „Prajem si, aby sme mohli niekde pochovať jeho kosti. Keby sme mali hrob, mohli by sme sa tam chodiť modliť.“
Krutosť plodila ďalšie krutosti, ako napríklad podvodníkov, ktorí sa objavili, aby využili zúfalstvo rodičov. Fazul a jeho matka sa stali obeťou podvodu, keď cestovali do Kábulu, aby zaplatili spravodajskému úradníkovi niekoľko tisíc dolárov za Ahmadov návrat, pričom táto cesta sa takmer skončila únosom samotného Fazula. Iní zaplatili viac.
Niektorí sa rozhodli, že ich rodiny by malo spájať viac než len tragédia. Fazulova sesternica sa vydala za syna nezvestného vodiča rikše Salahuddina.
Bol preč tak dlho, že jeho syn už bol zrelý na ženbu.
Povstalci povstávajú
Šok prišiel 18. októbra 2018: Raziq bol zastrelený talibanským atentátnikom, ktorý sa infiltroval do guvernérovej ochranky.
Talibanci sa chvastali.
Dlho využívali Raziqovu brutalitu na nábor bojovníkov a vyvolávanie hnevu prostredníctvom videí a letákov, ktoré ukazovali jeho zneužívanie.
Jeho smrť však povstalcom umožnila ukázať, že sú schopní zabíjať aj tých najchránenejších veliteľov – jeden z nich sa v čase svojej smrti prechádzal len pár krokov od Millera, najvyššieho amerického veliteľa v Afganistane.
Taliban uviedol, že sa rozhodol zamerať iba na Raziqa a nie na kohokoľvek iného na stretnutí vrátane amerického štvorhviezdičkového generála, ktorý unikol zraneniu.
„Bol pre nás dôležitejší ako Scott Miller,“ povedal Maulavi Ebrar Ahmad Habib, veliteľ Talibanu, ktorý v tých rokoch dohliadal na vraždy v Kandaháre.
Fazul a ostatní dúfali, že po Raziqovej smrti sa situácia zmení. Zväčša sa však nič nezmenilo.
Raziqov brat Tadin prevzal funkciu policajného veliteľa v Kandaháre. Pre denník New York Times povedal, že on ani jeho brat neviedli kampane nútených zmiznutí. Úradníci uviedli, že jednoducho pokračoval v systéme, ktorý vybudoval jeho brat.
Keď sa začala vojna, Fazul a ostatní si predstavovali, že Američania prinesú investície a príležitosti. Predstavovali si dobré pracovné miesta, lepšie domy, prosperitu. Ich dobrá vôľa sa však rýchlo vyparila, keď ich blízki zmizli.
Podľa obyvateľov to nebolo tak, že by všetci prijali Taliban, len začali nenávidieť afganskú vládu a Američanov, ktorí ju podporovali.
Tento úpadok podpory – nielen medzi rodinami nezvestných, ale aj medzi mnohými Afgancami, ktorí boli rozčarovaní z rozsiahlejšej korupcie a nekontrolovaného zneužívania zo strany Američanov a ich afganských partnerov – bol súčasťou kolapsu Kandaháru, ako aj iných miest v krajine.
Beztrestnosť a kriminalita, ktoré Raziq podporoval, po jeho smrti metastázovali a rozožierali Kandahár zvnútra. Ako Taliban silnel, krádeže miezd a dodávok vo vládnych silách ničili morálku, rovnako ako boje medzi jeho veliteľmi, ktoré paralyzovali ich schopnosť bojovať.
Fazulova skupina sa modlila za víťazstvo povstalcov a dúfala, že po zvrhnutí vlády zistí, čo sa stalo s ich príbuznými.
A keď sa Spojené štáty stiahli z Afganistanu, čo viedlo k zrúteniu afganskej vlády v roku 2021, Taliban prechádzal z väzenia do väzenia a vyprázdňoval cely.
Tisíce ľudí z celej provincie zaplavili mesto Kandahár. Fazul sa dozvedel, že zo suterénu policajného riaditeľstva boli vyvedené stovky väzňov. Pred sídlom guvernéra sa zhromaždili obrovské davy, ktoré sa tlačili, aby sa mohli pozrieť na tých, ktorí vyšli von.
Fazul sa k nim pridal a uháňal do centra, aby prehľadal verejné zariadenia. Keďže v Kandaháre nemal šťastie, spolu s ostatnými sa vydal do Spin Boldaku, kde Raziq začínal. Aj tam čakali stovky ľudí, ktorí v dave hľadali svojich nezvestných blízkych. Fazul počítal ľudí prepustených z neoficiálnych väzníc. Jeho brat medzi nimi nebol.
Rohullah Akhunzada, ktorý patril k Fazulovej skupine, hľadal svojho brata v suterénnom väzení, ktorého vlhké, nízke stropy boli strašným dôkazom toho, čo museli znášať mnohí Afganci. Nenašiel po ňom ani stopu.
„Stále nevieme,“ povedal.
Ďalší Fazulov krajan Fazl Raheem, ktorý hľadal všade, sa obrátil na Taliban so žiadosťou o informácie o svojom bratovi.
Taliban mu povedal, že všetky väznice boli vyprázdnené. Všetci, ktorí sú ešte nažive, sú už so svojimi rodinami, spomína si na ich slová.
Davy ľudí sa rozutekali v nádeji, že sa ich milovaní ešte niekde objavia. Mnohí sa vydali na preplnenú autobusovú stanicu v Kandaháre, aby si prezreli väzňov vracajúcich sa z leteckej základne Bagram, kde Američania a neskôr Afganci zadržiavali tisíce väzňov.
Naliehavosť a zúfalstvo stúpali ako horúčka. Rovnako ako známa skľúčenosť, keď Fazulov brat nebol nikde k nájdeniu.
Ignorované dedičstvo
Od kolapsu sa v Kandaháre objavili masové hroby, čo podnietilo opätovné pátranie príbuzných, ktorí sa objavujú na púštnych náleziskách a v nemocničných márniciach alebo zdieľajú fotografie kostrových pozostatkov. V Kandaháre však neexistuje žiadne organizované pátranie po nezvestných.
Po rokoch nátlaku zo strany Spojených štátov prokurátori Medzinárodného trestného súdu vyhlásili, že znižujú prioritu vyšetrovania prípadov zneužívania zo strany Američanmi podporovaných síl. Organizácia Spojených národov sa zamerala na zneužívanie zo strany novej vlády Talibanu a obvinila ju z vlastnej kampane mimosúdnych popráv a mučenia.
Denník New York Times zažaloval americkú vládu ohľadom jej spisov o Raziqovi. Takmer po roku armáda a ministerstvo zahraničných vecí odovzdali len niekoľko dokumentov. Len málo vojenských veliteľov z tohto obdobia malo záujem vrátiť sa k jeho odkazu a k tomu, čo odhaľuje o americkom vojnovom úsilí.
„Dôvodom povstaní je nespravodlivosť a Raziq predstavoval to najhoršie,“ povedal americký generál Allen. Dodal: „Raziq vytvoril práve tú nespravodlivosť, ktorá dala nad nami Talibanu výhodu.“
Bývalá afganská vláda Raziqovi na pamiatku začala stavať mauzóleum, obrovskú stavbu podobnú mešite vedľa guvernérskeho paláca, pamätník vhodný pre národného hrdinu. Mnohí ho tak vnímajú – ako bojovníka za tých, ktorí sa postavili proti Talibanu.
Namiesto toho, aby ho Taliban zničil, obohnal ho betónovými múrmi, aby si neznepriatelil veľkú časť obyvateľstva, ktorá si generála stále ctí. Chrám je zablokovaný, ale viditeľný, jeho kupola a minarety vykúkajú cez bariéru.
Nezvestným nie sú postavené žiadne pomníky. Zo 17 ľudí na pôvodnom zozname Fazul vie len o troch, ktorí sa vrátili domov živí.
„Stále dúfam, že sa vráti, aj keď viem, že je pravdepodobne mŕtvy,“ povedala Malika, Fazulova a Ahmadova matka. „Odkedy zmizol, moje slzy ešte nevyschli.“
Reportéri strávili viac ako rok, vrátane niekoľkých mesiacov na bývalých bojiskách v Afganistane, vyšetrovaním zneužívania zo strany Američanmi podporovaných síl.
Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.