Považujem za málo pravdepodobné, že by k takémuto priamemu a neopatrnému vyhrážaniu sa zo strany zástupcu EÚ mohlo naozaj dôjsť. Skôr si myslím, že aj toto vyjadrenie treba chápať v širšom kontexte. Vládna strana Gruzínska túžba je zrejme pripravená v spore o zákon o mimovládkach hrať nadoraz a nebojí sa vyhrotiť vzťahy so Západom.
Je možné, že sa pri tom dostane Gruzínsko aj za pomyselnú hranicu, spoza ktorej už niet návratu. Pohľad na príčiny súčasnej krízy naznačuje, že tento scenár je veľmi pravdepodobný.
Uplynul už týždeň odkedy gruzínska vláda v treťom čítaní schválila zákon o transparentnosti zahraničného vplyvu – všeobecne podľa jeho ruskej predlohy prezývaný zákon o zahraničných agentoch. Vláda týmto krokom rázne vyvrátila presvedčenie časti miestnych obyvateľov, expertov a predstaviteľov Západu o tom, že opätovným nastolením nepopulárneho zákona len blafuje s cieľom dosiahnuť určité, nešpecifikované, ústupky.
Gruzínska prezidentka Salome Zurabišviliová zákon dňa 18. mája odmietla s tým, že „vo svojej podstate ide o ruský zákon“, ktorý odporuje gruzínskej ústave aj európskym štandardom. "Tento zákon nemožno nijako vylepšiť ani prikrášliť. Preto je to veľmi jednoduché veto: tento zákon musí byť stiahnutý," uviedla vo svojom vyhlásení Zurabišviliová, ktorá sa do prezidentského paláca dostala s podporou vládnej strany, avšak neskôr sa s ňou názorovo rozišla.
Kabinet sa podľa slov predsedu parlamentu Šalvu Papuašviliho pripravuje prezidentkine veto prehlasovať už tento týždeň. Vládna strana, ktorá aj napriek výbuchu nespokojnosti nejaví náznaky žiadneho rozkolu ani vnútorného disentu, pre takýto krok disponuje dostatočným počtom hlasov.
V spoločnosti medzitým prebieha ďalšie kolo mobilizácie. Opozične naladené a voči zákonu kritické obyvateľstvo sa pripravuje na ďalšie kolo masových protestov, pričom hrozí, že ich požiadavku na stiahnutie zákona nahradí ultimátum vláde, aby odstúpila. Takéto ultimátum by mohlo viesť až k explózii násilia najmä po tom, ako začala svojich podporovateľov aktívnejšie mobilizovať aj vládna strana.
Minulý piatok sa v hlavnom meste konal každoročný pochod pri príležitosti „dňa rodinnej čistoty a rešpektu voči rodičom“, na ktorom sa zúčastnili tisíce Gruzíncov. Deň rodinnej čistoty založila gruzínska pravoslávna cirkev v roku 2014 ako reakciu na Medzinárodný deň boja proti homofóbii, bifóbii a transfóbii, ktorý sa každoročne koná 17. mája.
Vládna strana Gruzínska túžba nad pochodom už niekoľko rokov držala patronát. Tento rok sa však v kontexte prepadajúcej sa popularity a narastajúcej mobilizácie svojich odporcov rozhodla využiť pochod na získanie podpory konzervatívnejšie ladených segmentov obyvateľstva. Čelní predstavitelia strany, premiér Irakli Kobachidze, predseda parlamentu Šalva Papuašvili a primátor Tbilisi Kacha Kaladze sa pochodu priamo zúčastnili. Vláda navyše tento deň vyhlásila za štátny sviatok a deň pracovného pokoja, čím dokázala ešte viac posilniť účasť aj o obyvateľov žijúcich mimo hlavného mesta.
Červená línia z Bruselu a cukor, alebo bič z Washingtonu
Prijatie zákona vyvolalo na Západe lavínu búrlivých reakcií. Už deň po prijatí právnej normy sa proti novej legislatíve na spoločnej tlačovej konferencii vyslovili ministri zahraničných vecí Litvy, Lotyšska, Estónska a Islandu. V rovnaký deň vyzvali gruzínsku vládu na stiahnutie sporného zákona aj vysoký predstaviteľ EÚ Josep Borrell a komisár pre rozšírenie Olivér Várhelyi. Tí vyhlásili, že „prijatie tohto zákona negatívne ovplyvňuje pokrok Gruzínska na ceste do EÚ“.
V utorok sa k ich kritike pripojil aj nemecký veľvyslanec v Gruzínsku Peter Fischer. Ten zdôraznil, že ak vláda prehlasuje prezidentské veto a zákon „o zahraničných agentoch“ vstúpi do platnosti, Nemecko bude vetovať začatie prístupových rokovaní s Tbilisi.
Podobná kritika najprv zaznela krátko po schválení zákona aj spoza Atlantiku. Počas svojho denného tlačového brífingu tlačová tajomníčka amerického prezidenta Karine Jean-Pierrová uviedla, že Biely dom je „hlboko znepokojený gruzínskou legislatívou o zahraničných agentoch v kremeľskom štýle“ a dodala, že ak daná legislatíva prejde, prinúti Washington zásadne prehodnotiť jeho vzťahy s Gruzínskom.
V pondelok miestne aj svetové médiá informovali o tom, že republikánsky poslanec Snemovne reprezentantov Spojených štátov Joe Wilson pripravuje zákon, ktorý by v kontexte novej gruzínskej legislatívy Washingtonu umožnil uvaliť sankcie na čelných predstaviteľov gruzínskej vládnej strany.
„Situácia v Gruzínsku je srdcervúca. Gruzínci sú stelesnením slobody a naďalej inšpirujú Američanov... Žiaľ, proruská vláda (Gruzínska túžba) ide proti vlasteneckým Gruzíncom, ktorí odmietajú život v temných časoch Kremľa. Represia voči Gruzíncom milujúcim slobodu musí byť zastavená, pričom USA rozhodne vyzývajú k návratu demokratických noriem a hodnôt,“ uviedol v tejto súvislosti Wilson.
Návrh zákona tiež požaduje získať informácie o tom, či jednotlivci v Gruzínsku pomohli Rusku vyhnúť sa sankciám, ktoré boli uvalené po jeho invázii na Ukrajinu vo februári 2022. Okrem toho predpokladá zavedenie sankcií proti jednotlivcom pracujúcim pre gruzínsku vládu, ak sa preukáže, že sa podieľali na porušovaní ľudských práv.
Zaujímavosťou tohto zákona je, že popri represívnej časti má aj svoj opačný rub. V prípade, ak sa gruzínska vláda vzdá takzvaného zákona o zahraničných agentoch a podnikne viditeľné kroky na ceste k revitalizácii miestnej demokracie, Washington by mal Tbilisi podľa Wilsonovho návrhu ponúknuť celý rad zásadných výhod. Medzi tie by mali okrem iného patriť „silno preferenčný“ prístup na americký trh, balík vojenskej pomoci a najmä z pohľadu gruzínskej vlády dlho požadovaný tromf – liberalizáciu vízového režimu.
Je zrejmé, že Spojené štáty sa po prvotnej ostrej kritike vo vzťahu ku Gruzínsku rozhodli pre politiku cukru a biča. Nejde pritom o úplne nečakaný vývoj. Medzi odborníkmi na región so zdrojmi v Bruseli a Washingtone dlho panuje presvedčenie, že udelenie statusu kandidátskej krajiny EÚ Gruzínsku aj napriek mimoriadne konfrontačnej rétorike gruzínskej vlády bolo motivované viac geopolitikou než hodnotami.
Západ si totiž Tbilisi nemôže dovoliť úplne stratiť. Príčinou pritom nie je len blízkosť Ruska. Gruzínsko sa v posledných rokoch stále viac stáva strategickým uzlom rôznych, pre Západ mimoriadne dôležitých, energovodov a dopravných koridorov. Vzhľadom na dlhodobé nepriateľstvo medzi Baku a Jerevanom je Gruzínsko jediným koridorom, cez ktorý môžu de Európy mimo Ruska prúdiť ropa, zemný plyn a vo zvyšujúcej sa miere aj elektrická energia z Azerbajdžanu a strednej Ázie. Taktiež ide o kľúčový komponent tzv. stredného dopravného koridoru.
Časy, keď bolo Tbilisi vo vzťahu k Bruselu a Washingtonu tým, kto veľa žiadal, ale nemal veľmi čo ponúknuť, sú dnes už nenávratne preč. Gruzínsko vo vzťahu k Západu už tiež disponuje určitými pákami. Posledné, čo si Brusel a Washington želajú je, aby sa aj tieto páky, hoci nepriamo, ocitli v rukách Kremľa. Ako ukazuje vývoj z posledných dní, chladný pragmatizmus voči Gruzínsku, ako je tomu už zvykom, prevažuje viac v Bielom dome než v EÚ.
Ivanišviliho Rubikon, alebo skôr Halys?
Medzi odborníkmi na región momentálne dominujú tri možné hypotézy o príčinách súčasnej krízy.
Prvou je snaha o upevnenie moci vládnej strany v poloautoritatívnej podobe formou obnovenia územnej celistvosti Gruzínska za pomoci Ruska. Ide o tézu, ktorá dominuje najmä diskurzu medzi odborníkmi z de facto Južného Osetska a Abcházska. Mnohí z nich veria, že tieňový líder Gruzínskej túžby, oligarcha Bidzina Ivanišvili, sa s Ruskom dohodol na opätovnom pripojení oboch separatistických regiónov podľa vzoru niekdajšieho Kozakovho memoranda, ktoré malo ukončiť podnesterský separatizmus v Moldavsku.
Z Gruzínska by sa tak stala federácia, v ktorej by Abcházsko a Južné Osetsko získali možnosť vetovať ďalšiu integráciu Tbilisi do západných štruktúr, čím by sa táto strategicky dôležitá krajina postupne vrátila hlboko do orbity Ruska. Rusko by si zároveň mohlo na území Gruzínska ponechať svoje vojenské základne ako garanciu dodržiavania ústavných a federálnych práv Osetíncov a Abcházcov.
Hoci by veľká časť gruzínskeho obyvateľstva s takouto cenou za zjednotenie krajiny nesúhlasila, vláda by našla oporu v etnicky negruzínskych regiónoch a medzi vyše takmer 300-tisíc utečencami, ktorí by sa po dlhých desaťročiach mohli vrátiť domov. Ivanišvili by zasa podľa miestnych odborníkov získal podporu pre nastolenie viac autoritatívneho režimu ako zo strany časti obyvateľstva, tak aj priamo od ruských vojsk v krajine.
Druhú príčinu pomenoval dlhoročný odborník na Kaukaz Thomas de Waal. Tou sú podľa neho primárne osobné, najmä podnikateľské, záujmy Bidzinu Ivanišviliho. Ten svoj obrovský majetok pôvodne zarobil v Rusku počas privatizácie v 90. rokoch. Istá časť jeho majetku v Rusku aj naďalej zostáva, čo z neho robí čiastočne ruského oligarchu, avšak značnú časť sa mu v minulosti podarilo vyviezť na Západ najmä do banky Credit Suisse. Ivanišvili sa dlhé roky s Credit Suisse súdil za to, že ho údajne podviedol nepoctivý bankár.
Jeden veľký rozsudok súdu vyšiel v jeho prospech, avšak v roku 2022 bolo po vojne na Ukrajine zmrazených až 2,7 miliardy libier z jeho majetku. Ivanišvili vtedy vyhlásil, že je presvedčený, že toto rozhodnutie bolo politicky motivované a „má to priamu súvislosť s prebiehajúcimi procesmi v Gruzínsku“. Niektorí z jeho spojencov následne tvrdili, že USA nariadili Švajčiarom zmraziť Ivanišviliho majetok, aby prinútili gruzínsku vládu zapojiť sa do vojny na Ukrajine.
Táto skúsenosť podľa de Waala presvedčila gruzínsku vládu o potrebe ukončiť jednoznačnú integráciu do západných štruktúr a, naopak, sa snažiť o čo najväčšiu mieru autarkie a nezávislosti za pomoci rozvoja stále väčšej spolupráce s Ruskom, Čínou a Iránom. Táto stratégia by im mohla pomôcť obmedziť vplyv Západu a znížiť mieru zraniteľnosti Ivanišviliho a jeho najbližších spojencov voči prípadným západným sankciám.
Tretiu príčinu nedávno na sociálnej sieti X predstavil gruzínsky odborník Džaba Devdariani. Ten upozornil na to, že hoci sa nám postup Gruzínskej túžby, ktorá mala nakročené k pohodlnému víťazstvu vo voľbách, môže zdať iracionálny, nemusí to tak byť. Príčinou zdanlivej iracionality môže byť len to, že gruzínska vláda vychádza z iných predpokladov a čelí iným motivačným štruktúram než západné vlády.
V skratke, svet vyzerá inak (a je iný), ak na neho hľadíte z južného Kaukazu než pri pohľade z Washingtonu alebo Bruselu. Základné predpoklady gruzínskej vlády sú podľa neho nasledovné: A. Rusko na Ukrajine vyhráva, prípadne neprehráva. B. Nová studená vojna už prebieha a v dohľadnej budúcnosti sa neskončí. C. Gruzínsku je súdené ostať na ruskej strane novej železnej opony.
Reorientácia na Rusko tak podľa Devdarianiho nie je primárne ideologická. „Ako hovorí gruzínske príslovie, je lepšie zostupovať cestou dole, než sa ňou nechať ťahať,“ napísal Devdariani. Touto mentalitou vysvetľuje aj nízku mieru protestov zo strany inak prevažne prozápadného profesionálneho diplomatického zboru. „Niektorí, inak rozumní, gruzínski diplomati si hovoria, že zachraňujú krajinu pred vojnou – teda pred ruskou agresiou, ktorá bude (skôr než môže) nasledovať, ak sa Gruzínsko ocitne na nesprávnej strane geopolitickej línie,“ uviedol.
Takýto naratív má z pohľadu Gruzíncov podľa prozápadného Devdarianiho jednoznačne svoju logiku. Mávnuť preto rukou nad súčasnými proruskými krokmi gruzínskej vlády ako nad iracionálnym správaním by preto zo strany Západu bolo chybou. O budúcom smerovaní krajiny totiž pred voľbami rozhodne práve vojna naratívov vo vnútri krajiny, pričom provládny naratív nie je taký slabý, ako sa môže zdať nám tu v Európe, pod bezpečnostným štítom NATO.
Pri hodnotení spomenutých troch možných príčin vyostrujúcej sa konfrontácie gruzínskej vlády so Západom a jej prudkého odklonu o západnej integrácie si treba uvedomiť, že tieto príčiny sa navzájom nijak nevylučujú a sú vzájomne kompatibilné.
Všetky tri naznačujú, že súčasná Gruzínska túžba je pripravená a motivovaná prekročiť pomyslenú hranicu spoza ktorej už nie je návratu a definitívne ukončiť vyše dve desaťročia trvajúce putovanie Gruzínska na Západ.
Gruzínsky kabinet môže ešte vždy pristúpiť na ponuku Spojených štátov, stiahnuť zákon a získať za to liberalizovaný vízový styk, preferenčný prístup na americký trh a balíček vojenskej pomoci. Takýto výsledok by pred voľbami mohla veľmi efektívne prezentovať ako jednoznačný triumf svojej politiky pragmatizmu a ohľadu na národné záujmy pred ich „otrockým“ podriaďovaním západnej integrácii.
Zrejme tomu aj zodpovedal telefonát s komisárom EÚ, o ktorom hovoril premiér Kobachidze.
Takýto ústup, hoci by mohol znamenať víťazstvo vo voľbách, by však vláde a Ivanišvilimu neumožnil reflektovať ani jednu z vyššie spomenutých príčin, ktoré k súčasnej kríze viedli. Netreba v tomto smere zabúdať, že Gruzínska túžba by voľby s prehľadom pravdepodobne vyhrala aj bez vyvolania súčasných sporov. Víťazstvo vo voľbách samo o sebe preto nie je jej hlavnou motiváciou.
Za predpokladu, že sa Ivanišvili nezľakol, je preto pravdepodobné, že pomyselnú líniu prekročí. Či ňou bude Rubikon a on sa stane cézarom, alebo ňou bude Halys a stane sa Krézusom, ukážu už najbližšie týždne a mesiace.