Tohtoročný svetový šampionát zároveň nastavil slovenskému národnému tímu isté zrkadlo. V reprezentácii sa tentoraz zišiel prakticky najsilnejší možný kolektív. Realizačný tím si pri tvorbe nominácie mohol vyberať hráčov, ktorí najlepšie zapadali do systému. Tréneri doma nechali Lantošiho, Okuliara alebo Bučeka.
Napriek tomu bolo štvrťfinále objektívnym maximom, Kanada postúpila do boja o medaily zaslúžene. Slováci na viac nemali a zdá sa, že pozície okolo ôsmeho miesta sú zároveň aktuálnym stropom.
Na druhej strane, treba podotknúť, že očakávať pravidelné víťazstvá nad Kanadou je naivné.
Momentálne by malo byť cieľom vybojovať si stabilné miesto v elitnej osmičke a zabudovávať do tímu ďalších mladých hokejistov s potenciálom. Pri každoročnej účasti vo štvrťfinále by rástla šanca na úspech. Predsa len, je to iba jeden zápas a občas sa môžu okolnosti zísť tak, že favorizovaný tím neuspeje.
Pre príklady nemusíme chodiť ďaleko, stačí si spomenúť na minuloročné ťaženie Nemecka a Lotyšska. Alebo na strieborné majstrovstvá sveta v roku 2012. Alebo tohtoročné štvrté miesto slovenskej osemnástky.
Slafkovský musí na lídra ešte dozrieť, ale nesklamal
Za výkony na majstrovstvách sveta sa nemusí hanbiť brankár Samuel Hlavaj. Ten Slovensko skvelými zákrokmi viackrát držal nad vodou, a keďže má stále iba 22 rokov (čoskoro 23), dá sa očakávať, že by mohol byť základným kameňom nastupujúcej generácie.
Dobrý turnaj odohral aj Juraj Slafkovský, hoci mnohí budú toto tvrdenie rozporovať, pretože mali očakávania nezlučiteľné s realitou.
Zrejme aj on sám čakal o čosi viac, ale priemer bodu na zápas je na dvadsaťročného hokejistu výborný. Napriek tomu, že sa nepresadil strelecky, vždy ho bolo na ľade vidno a patril k najlepším slovenským hokejistom. Doplatil aj na to, že spoluhráči z elitnej formácie mu priveľmi nepomohli a možno to bol aj dôvod, prečo jeho výkony mali skôr klesajúcu tendenciu.
Šampionát však zároveň ukázal, že jednotka draftu do NHL z roku 2022 musí na lídra ešte dozrieť. Zosmiešňovanie súpera ani teatrálne vystúpenie smerom k rozhodcom z trestnej lavice na šampionát nepatria, a v konečnom dôsledku tým len škodil sám sebe. Frustrácia je pochopiteľná, túžba víťaziť nesporná, ale práve v náročných chvíľach sa ukazuje veľkosť hráča.
Príkladným lídrom bol kapitán Tomáš Tatar, z mladého drzého útočníka vyrástol na správneho vodcu kabíny a napriek náročnej klubovej sezóne si toto miesto zastal.
Výborní Hudáček a Pospíšil
Podobným vývojom prešiel aj Libor Hudáček, ktorého výkony patrili medzi najväčšie pozitívne prekvapenia v slovenskom tíme. S desiatimi bodmi za päť gólov a rovnaký počet asistencií bol najproduktívnejším hráčom našej reprezentácie. Hral výborne, napriek tomu, že si z klubu priniesol zranenie a do poslednej chvíle bola jeho účasť na šampionáte otázna.
Vo výbornom svetle sa prezentoval tretí útok v zložení Pavol Regenda – Martin Pospíšil – Miloš Kelemen. Práve táto na prvý pohľad nenápadná trojica robila najväčšie problémy obranám súperov.
Najväčšmi vyčnieval center Pospíšil, ktorý sa v seniorskej reprezentácii predstavil premiérovo. Potvrdil, prečo sa v tejto sezóne udomácnil v zostave Calgary. Vôbec pritom nebolo poznať, že v klube hráva na krídle a nie na pozícii stredného útočníka. Strelil tri góly, ku ktorým pridal štyri asistencie, využíval svoju fyzickú hru, ktorou sa prezentuje aj v zámorí, a ako jeden z mála Slovákov dokázal byť úspešný aj na vhadzovaniach. Jeho absencia vo štvrťfinálovom dueli s Kanadou spôsobená zdravotnou indispozíciou bola citeľná.
Spomedzi obrancov treba vyzdvihnúť sedembodového Šimona Nemca, ktorý má síce iba dvadsať rokov, ale bol to preňho už štvrtý seniorský šampionát, čo znie priam neuveriteľne. Jeho hra nebola bezchybná, ale pozornému oku neuniklo výrazné zlepšenie sa oproti minuloročnému šampionátu.
Nesklamali ani Fehérváry, Grman či Gajdoš. Naopak, viac sa čakalo od Čerešňáka.
Prvý útok nefungoval
Za očakávaniami zaostal prvý útok, ktorý mal byť hlavnou zbraňou Slovenska. Ako už bolo uvedené vyššie, kým Slafkovský si odohral svoj štandard, po štyri body v podaní Hrivíka a Cehlárika sú jednoducho málo.
Otázne je, aký bol skutočný zdravotný stav Hrivíka, ktorý vynechal skoro celú prípravu a nehral ani v dueli so Švédskom.
Natíska sa aj otázka, či nemal realizačný tím túto formáciu rozdeliť, čo by mohlo jej členov „oživiť“. Zdalo sa totiž, že slovenskému prvému útoku chýbala tá správna chémia.
Dlhodobou slabinou Slovenska je slabá úspešnosť na vhadzovaniach, ktorá sa potvrdila aj tento rok.
Katastrofálne presilové hry
Ešte väčším nedostatkom je katastrofálna presilovka.
Naši reprezentanti v tejto hernej činnosti patrili medzi najhoršie tímy na podujatí, počas početnej prevahy strelili iba chudobné dva góly. Práve presilové hry sú pritom tým faktorom, ktorý môže zvrátiť vývoj zápasu.
V našom prípade súperove vylúčenia skôr prehlbovali frustráciu. Ak chcú Slováci v budúcnosti pomýšľať na úspech, tento stav musia zmeniť.
Reprezentanti s dvojkrížom na drese doplatili aj na nestabilitu výkonov. Prakticky v žiadnom stretnutí nedokázali vysoké tempo udržať počas kompletnej minutáže, svetlé momenty sa striedali so slabšími. Ideálnym príkladom je duel s USA, keď dve skvelé tretiny zatienila nevýrazná tretia.
Slováci mali problém aj s dodržiavaním systému, čo sa ukázalo napríklad v druhom dejstve stretnutia so Švédskom.
Aj napriek tomu všetkému netreba zabúdať, že siedme miesto na majstrovstvách sveta je najlepším umiestnením Slovenska od zisku strieborných medailí v roku 2012.