Prenesme sa v čase a priestore. Z konca minulého storočia v USA do obdobia nášho predsedníctva v Rade EÚ, kedy som pôsobil v Bukurešti. Ako veľvyslanec predsedajúcej krajiny som organizoval stretnutia kolegov, na ktoré som pozýval popredných predstaviteľov hostiteľského štátu. Na úvod rokovania s rumunským prezidentom dňa 15. júla 2016 som vyzval hostí minútou ticha uctiť si pamiatku mnohých obetí atentátu v Nice, ktorý sa udial deň predtým, na štátny sviatok Francúzska. V inej diskusii s kolegami z EÚ som upriamil pozornosť na niektoré zdanlivo nesúvisiace súvislosti. Je to náhoda, že spektakulárne útoky sa dejú v deň, kedy si Francúzi pripomínajú základy svojej štátnosti opierajúce sa o boj za slobodu na princípoch, ktoré si osvojila celá Európa? Na vianočných trhoch v Berlíne, kedy si nielen kresťania a nielen Európania uvedomujú význam pokoja a rodiny? Francúzsky kňaz vo veľmi vysokom veku je brutálne zavraždený priamo pri oltári? Na posvätnom mieste, ktoré nám po stáročia pripomína víťazstvo života nad smrťou. Nie sú toto všetko útoky na symboly európskej civilizácie a na jej základné hodnoty? Francúzska veľvyslankyňa a nemecký kolega ocenili otázky, mal som pocit, že sú radi, že to povedal niekto za nich.
Vieme, čo sme? A vieme, čo chceme? Slovensko sa odlišuje od iných porovnateľných krajín aj v tom, že ani po jednej generácii času sa dôležitá časť jeho spoločnosti neidentifikovala s vlastným štátom. Nikde vo svete, menšie a chudobnejšie štáty nevynímajúc, som nezaregistroval, že by výrazne vokálna skupina občanov tak vehementne odmietala vlastnú štátnosť. Využívajúc pritom ako argument takmer každé pochybenie, dokonca aj jednotlivcov. Vývoj, súvisiaci s našou integráciou do euroatlantických štruktúr tento jav trochu zamaskoval. Z dôvodu limitovaného priestoru sa obmedzím len na symboly, ktoré v tomto prípade predstavujú špičky ľadovca.
Bolo to tuším predvlani v novembri. Večerné správy prinášali zábery z hlavného mesta a Košíc. Ľudia si pripomínali udalosti z 1989 a využili to aj na svoj legitímny protest proti politickej situácii. Niečo mi nesedelo a pozrel som sa ešte raz. V oboch prípadoch mávala hŕstka ľudí vlajkami ukrajinskými, americkými, dúhovými a dokonca zástavou NATO! Slovenské vlajky boli zrejme vypredané alebo organizátor nedodal. Zo zvedavosti som prepol na Prahu. Aj tam občania, a boli ich tisíce a nie hŕstka, využili spomienku na november 1989 na vyjadrenie svojho protestu proti vláde. Napokon, za slobodu prejavu bola sama nežná revolúcia. Rozdiely medzi českými protestami a „našimi“ slovenskými však boli nielen v kvantite. Dav skandujúcich s protivládnymi heslami sa priam hemžil českými vlajkami. Žiadnu inú nebolo vidieť!
Vlani v septembri hostilo naše hlavné mesto vzácnu návštevu, ktorá súvisela s ešte vzácnejšou udalosťou. Štátny sekretár Vatikánu kardinál Parolin slávnostne odhalil na Bratislavskom hrade súsošie svätých Cyrila a Metoda, spolu s ich nasledovníkom svätým Gorazdom. Vierozvestci, na ktorých odkazuje Ústava SR, boli po stáročiach čakania umiestnení tam, kam patria – do historického centra nášho hlavného mesta. Akt odhalenia priamo nadväzoval na apoštolskú cestu hlavy katolíckej cirkvi v SR dva roky predtým, kedy pápež František osobne požehnal projekt súsošia. Vatikán bol prekvapený zo skutočnosti, že na odhalení originálu nebola prítomná hlava štátu, ba dokonca žiadny člen (úradníckej) vlády SR! Čudné. O dva týždne neskôr, pri spomienke na sv. Václava sa podujatí zúčastňovali všetky politické špičky susedného štátu. Štátu, ktorý sa hrdí tým, že je najviac laickou/ateistickou krajinou na našom kontinente. V prípade zmieňovaných historických postáv však nnejde „len“ o svätých, ale o symboly štátnosti, národa a jeho DNA. Inými slovami, je reč o základných civilizačných oporách nášho bytia a (s)vedomia! To, čo je úplne samozrejmé nielen v Česku ale aj inde, už či v Poľsku (sv. Vojtech), Maďarsku (sv. Štefan), Írsku (sv. Patrik)... my stále nechápeme.
Po masívnom príchode utečencov z Ukrajiny nás zamestnávala otázka, kde zoženieme učiteľov v ukrajinskom jazyku pre deti. České úrady sa zaoberali tým ako čo najskôr naučia malých imigrantov po česky. Vidíte ten rozdiel?
Nikto nás nemá rád! Na tento výrok som si spomenul pri náhodnom pozretí Eurovízie. Vyhral človek, ktorý nevie kým vlastne je a na tom si založil svoj osobný príbeh. Nebolo jasné, či uspel vďaka svojej umeleckej produkcii alebo svojmu príbehu. K jeho víťazstvu výrazne prispelo najmä ľudové hlasovanie (aj mnohými voličmi do nadchádzajúcich eurovolieb). Neušlo mi, že Veľká Británia z takmer štyridsiatky štátov nedostala ako jediná ani jeden hlas. Spomenul som si na máj 2003, na stáž na ENA v Paríži. Občas som chcel uniknúť z príjemného prostredia francúzskeho jazyka a prepol som na britskú televíziu. Finále Eurovízie komentoval z londýnskeho štúdia veľmi vtipný moderátor. Tipoval výsledky hlasovania a všetko trafil. Presne vedel, ktoré národy s kým sympatizujú. Jeho komentár sa miešal s hurónskym smiechom a postupne gradoval. Ku koncu si kládol ironickú otázku: keď sa všetci tak pekne navzájom podporujú, kto podporí UK? Jeho krajina nedostala žiadny bod, skončila z 26 štátov na poslednom mieste, kde svietila 0. To už som si myslel, že komentátor pukne od smiechu, keď dokola opakoval – nás nemá rád nikto.
Zdá sa, že veľmoci sú si vedomé, že nie sú obľúbené. O to sa ani neusilujú. Oni vyžadujú rešpekt s cieľom ochrániť svoje záujmy. Možno Briti demokratickým rozhodnutím o Brexite – určite v očiach europesimistov – si svoj záujem vo vzťahu k Európe obhájili. Paradoxne, pritom mal Londýn najviac rôznych výnimiek z pravidiel EÚ.
Ako je to v prípade menších štátov? Majú sa usilovať robiť takú politiku aby ich partneri „mali radi“ alebo by sa mali snažiť získať viac rešpektu? Medzinárodná aréna predsa nie je „súťaž krásy“. Na to recept zrejme neexistuje. Každý štát na základe svojich originálnych skúseností musí vedieť, kde je hranica medzi oboma métami.
Skúška správnosti – ako by sa vyjadrovala holandská europoslankyňa so zložitým menom k našej krajine, ak by v Bratislave letiskový personál pristupoval k zdravotne indisponovanému občanovi EÚ tak, ako sa to stalo občanovi SR na letisku v hlavnom meste únie?
Namiesto záveru: môžu fungovať medzinárodné vzťahy tak, že nepriateľ našich priateľov je automaticky aj našim nepriateľom? I keď s ním nemáme dramaticky negatívnu skúsenosť? Alebo inak. Môže sa stať priateľ nášho nepriateľa aj našim nepriateľom napriek viac-menej pozitívnemu saldu našej spolupráce? Čo nám môže pomôcť zorientovať sa v tejto pavučine plusov a mínusov? Historická pamäť, zdravý rozum? A čo v prípade, kedy naše hodnoty neladia s našimi záujmami? Nemecko malo v tom jasno, keď uzavrelo svoju štátnu hranicu chrániac štát napriek nadčasovej hodnote schengenskému (bezhraničného) priestoru.
Hydepark slúži na otvorenú diskusiu vysokých štátnych úradníkov, akademikov, politikov či iné osobnosti verejného života. Publikované názory nemusia zodpovedať línii Štandardu.
