Nič nebude ako predtým

Diskusie a komentáre o tejto vážnej, brutálnej udalosti, sa na nás valili jedno za druhým, napriek tomu mám pocit, že ešte nebolo povedané všetko.

Stále tú udalosť vstrebávame.

Na hlbšiu analýzu atentátu ešte ako keby nedozrel čas

Preto mám stále pocit, a to je tá prvá myšlienka, že na hlbokú analýzu príčin a budúcich dôsledkov tejto udalosti ešte neprišiel čas.

Uvedomoval som si to napríklad pred, počas, aj po diskusii o atentáte, ktorej som sa s Marekom Maďaričom a Bélom Bugárom zúčastnil v relácii Jaroslava Danišku Do kríža.

Mal som z nej dobrý dojem, aj reakcie na internete boli prevažne pozitívne. Cítil som však, že ešte nie sme úplne slobodní. Napríklad aj preto, lebo ťažko zranený premiér je ešte stále na nemocničnom lôžku.

Musel som sa vyhnúť falošnému pátosu, ktorý by znemožnil povedať čokoľvek kritické voči premiérovej politike. Preto som sa v diskusii o atmosfére nenávisti medzi dvomi politickými tábormi nemohol nezmieniť o tom, čím k nej prispel ten tábor, ktorý stelesňuje premiér.

Spomenul som problém korupcie, či problém dlhodobých útokov na prezidentku zo strany Smeru. Robil som to stručne a s rešpektom voči Ficovi a jeho stavu. A, samozrejme, spomenul som i všetko to, v čom sa médiá a jeho politickí protivníci voči nemu zachovali neférovo. O tom som hovoril viac, lebo to zodpovedalo súčasnej situácii.

Keď som čítal reakcie na sociálnej sieti, našli sa i také, ktoré tvrdili, že v tej diskusii bola zastúpená iba jedna strana sporu. Nuž, nebolo to tak. Lenže pre niektorých Ficových odporcov subtílnejšia kritika nepostačuje. Takú ani nie sú schopní vnímať. Vyžadujú vždy tvrdú paľbu. 

Napokon, vykresľuje to atmosféru, v ktorej sa nachádzame.

No, ešte sa o tom všetkom veľa povie a napíše. A viac do hĺbky.

To, že mnohí kritici Roberta Fica vyžadujú len tvrdú kritiku aj zoči-voči brutálnej realite atentátu, niektorí verejne, niektorí potichu, v každom prípade je ich však mnoho, ma privádza k druhej myšlienke, ktorá ma neodbytne sprevádza.

Nič už nebude ako predtým.

Nič už nebude ako predtým

Sú udalosti, ktoré sa zjavia neočakávane a otrasú základmi starých poriadkov. Nezrúcajú hneď tie základy a dokonca sa zdá, že aktéri, ktorí na staré poriadky zaútočili, prehrali. Že staré poriadky pretrvajú. Zdanlivo sa teda nič nestalo. Vnímavejší pozorovatelia však pochopia, že napriek tomu nič už nebude ako predtým. Sprievodným znakom tohto pocitu je, že niektoré osobnosti sa stanú bremenom a anachronizmom.

Platí to bez ohľadu na to, či staré poriadky boli lepšie ako tie nové. Môže to platiť tak, či onak.

Čosi také sa stalo vo Francúzsku na jar 1968. Krajinou otriasli ničivé protivládne demonštrácie rebelujúcej mládeže.

Konzervatívna francúzska verejnosť to odmietla. Na podporu prezidenta De Gaullea sa v Paríži na Place de la Concorde zišlo milión jeho podporovateľov. Predčasné voľby vzápätí drvivo vyhrali gaullisti. Zdalo sa, že otras je nenávratne minulosťou a že staré poriadky prežili.

Lenže mnohí pochopili. Nič už nebude ako predtým. De Gaulle odstúpil o rok na to. Jeho nástupcom v úrade prezidenta sa stal gaullista Georges Pompidou. Jeho smrťou v roku 1974 sa však nadlho skončila éra gaullizmu a začala éra liberálov a socialistov ako Valéry Giscard D'Estaing a François Mitterrand.

V auguste 1991 sa krídlo najzarytejších komunistov pokúsilo zvrhnúť vojenským prevratom sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova, ktorý veril v prebudovanie Sovietskeho zväzu na demokratickú krajinu. Pučisti však prehrali a dočasne zajatý Gorbačov sa vrátil z Krymu do Moskvy slobodný a stále ako prezident. Zdanlivo sa teda všetko vrátilo do čias pred pučom. Lenže nič už nebolo ako predtým. Sovietska idea bola otrasená, iní hráči, napríklad Boris Jeľcin, vystúpili do popredia a Sovietsky zväz sa o štyri mesiace rozpadol.

Dalo by sa uviesť viac takých prípadov.

Smer možno vyhrá európske voľby, ale...

Prieskumy naznačujú, že po atentáte na Roberta Fica stúpli volebné preferencie Smeru a že Ficova strana môže zvíťaziť v júnových voľbách do Európskeho parlamentu. Potom sa môže zdať, že politicky sa nič nezmenilo.

Ale ako sme na príkladoch videli, z dlhodobejšieho hľadiska to nemusí nič znamenať.

Môj kolega z diskusie Marek Maďarič vyslovil domnienku, že Robert Fico sa v prípade uzdravenia môže vrátiť ako martýr, a ako politik s puncom „nesmrteľnosti“.

Otázkou však je, čo bude s psychologickým a politickým bremenom atentátu. Lebo to bremeno nás bude dlho sprevádzať. A bude ťaživé. Otázky, prečo sa to stalo, nás neopustia. Na koho pleciach spočinie to bremeno?

Nespôsobia tieto otázky, že bremeno spočinie na pleciach strany Smer? Napriek tomu, že atentátnik bol z progresívneho tábora? 

A kto bude to bremeno stelesňovať? Kto sa stane anachronizmom? Jeden človek? Jedna strana?

Čo príde potom

A čo teda príde potom? V relácii som sa vyjadril, že najlepšie by bolo, keby prišla nejaká nová politická sila. Tretia sila, ktorá nie je zaťažená bremenom nenávisti.

Presne to nevieme. Ale asi nič už nebude ako predtým.