Slovensko robí od svojho vzniku neustále deficity. Nieto prebytok, dokonca ani vyrovnaný rozpočet nedokázali naši vládni politici vyrobiť ani jedinýkrát od roku 1993, a to napriek rokom prudkého ekonomického rastu.
Do fiškálnej kože sa nevedia spratať vládni politici ani po pandémii. Primárny deficit (čiže deficit očistený o úroky zo štátneho dlhu) ako percento HDP bol v roku 2023 (os Y) výrazne väčší ako pred pandémiou – priemerný primárny deficit ako percento HDP v rokoch 2015-2019 (os X) na grafe.
Graf: @DanielKral1
Ako vidieť na grafe, hospodárenie štátu nebola žiadna sláva na Slovensku ani pred pandémiou. Hospodárenie krajiny jadra eurozóny Francúzska je ešte väčšia tragédia. To nie je ale nič nové. Euro trpí tragédiou spoločnej špajze, ktorú vyjedá Francúzsko, Taliansko a ostatné krajiny s verejnými financiami v zlom stave už od svojho zrodu.
V knihe Zlé peniaze (2015) píšem: “Implicitná garancia a monetárna politika ECB vytvorili v eurozóne problém spoločnej pastviny. Aby grécky politik bezstarostne nemíňal na dlh, ktorý nakoniec zaplatí nemecký daňový poplatník, mal zabezpečiť Pakt stability a rastu. Táto dohoda mala plniť funkciu policajta, ktorý bude v menovej únii trestať fiškálnych čiernych pasažierov.”
Pakt stability a rastu nepriniesol ani stabilitu ani rast. Najskôr veľké, neskôr aj malé krajiny ho beztrestne porušovali. Po eurokríze sa fiškálne pravidlá dočkali nových úprav, pravidiel a zmlúv v podobe two-packu, six-packu či novej medzištátnej dohode o zodpovednom hospodárení členov únie s názvom Fiškálny kompakt.
“Ťažko sa hľadá mechanizmus na vynútenie disciplíny v modeli, keď má vinník hlasovať o svojom potrestaní. Snaha o vyriešenie eurokrízy fiškálnou centralizáciou tak pripomína odhodlanie páru, ktorý sa rozhodol partnerské nezhody a hádky vyriešiť manželstvom. Krajiny, ktoré sa nevedia skoordinovať dostatočne ani na to, aby fungovala aspoň menová únia, nebudú vedieť spolupracovať do tej miery, aby udržali funkčnú fiškálnu úniu vyžadujúcu omnoho väčšiu mieru potláčania národných záujmov a ignorovania lokálnych voličov. Nádej nie je dobrá stratégia pri budovaní stabilnej meny.” píšem v knihe Zlé peniaze.
Už vtedy mi bolo jasné, že to pomôže.
“Nikdy nebol problém s nedostatkom pravidiel, ale s tým, že sa nenašla autorita, ktorá by ich dodržiavanie vedela vynucovať. Trest pre predlženú krajinu vo finančných problémoch v podobe peňažnej pokuty len dokresľuje absurditu európskeho modelu. Fiškálny kompakt nestihol osláviť ani prvé narodeniny, kým v ňom definované pravidlá beztrestne porušila prvá krajina, pričom Francúzsko sa správalo, ako keby nič také ani nikdy nepodpísalo.
Európska menová únia sa priznaním formálnej garancie dlhov po vypuknutí krízy stala ešte viac nestabilnou. Euro je vo svojej súčasnej podobe jednou nohou v hrobe. Bude žiť dovtedy, kým členovia menovej únie nadobro nezhumpľujú spoločnú kreditku. Či to budú tri roky alebo dvadsať rokov bude závisieť od ekonomického rastu, ochoty reformovať a miery inflácie, ktorá sa použije na ničenie dlhov.”
Ako vyzerá situácia takmer o desať rokov neskôr?
Máme za sebou roky monetizácie dlhu členských krajín spoločnou centrálnou bankou. Dlhy sa nesplácajú, rastú a ich negatívne dosahy odkladajú infláciu. Jedenásť krajín únie porušuje fiškálne pravidlá v podobe maximálne 3 percent deficitu.
Dostali sme sa dokonca do situácie, že už aj samotní politici a ich úradníci prestali snahu o zodpovedné hospodárenie čo i len predstierať. Prednedávnom Radou Európskej únie schválená reforma fiškálnych pravidiel otvorene hovorí, že:
“Členské štáty budú môcť požiadať o predĺženie plánu na maximálne sedem rokov, ak sa zaviažu k súboru určitých reforiem a investícií, ktoré zlepšia odolnosť a rastový potenciál, podporia fiškálnu udržateľnosť a budú riešiť spoločné priority EÚ.”
Čiže členské krajiny vraj prestanú riešiť svoje problémy novým štátnym dlhom, ale až o sedem rokov. No tentokrát už naozaj! Tento postoj sa skôr či neskôr vypomstí. Áno, dlhy majú aj USA, ale na rozdiel od amerického dolára, euro nie je svetovou rezervnou menou od eurokrízy.
Navyše Európska únia už od finančnej krízy za USA dramaticky ekonomicky zaostáva. Plamenné predsavzatia politikov z Lisabonskej stratégie (2000) hovorili, že : "...do roku 2010 sa Európska únia zmení na najdynamickejšiu a najkonkurencieschopnejšiu poznatkovo orientovanú ekonomiku sveta schopnú udržateľného hospodárskeho rastu...“
Dnes sa zaostávanie za USA rok za rokom prehlbuje a nie je to spôsobené novými členskými krajinami.
HDP na obyvateľa v percentách úrovne USA, EÚ (modrá krivka), EÚ bez nových členských krajín, ktoré pristúpili po roku 2004 (červená).
Namiesto „najdynamickejšej a najkonkurencieschopnejšej poznatkovo orientovanej ekonomiky” je Európska únia „regulačnou veľmocou”, kde sa síce neinovuje, ale zato zakazuje to, čo vzniklo inde. Z top 100 svetových technologických platforiem podľa trhovej kapitalizácie sídli v Európe len 2,2 percenta, čo je len o niečo viac ako v Afrike (1,7 percenta).
Štátne dlhy sa nesplácajú. Zo štátnych dlhov sa rastie. Skôr než krachu USA sa preto bojím krachu eurozóny.
Nekryté budúce dôchodkové nároky voči štátu (červeným) ako percentá HDP.