Kto na Slovensku chce ženský diakonát v cirkvi?

Dňa 22. mája vydal istý kontroverzný taliansky teológ spolu so svojimi kolegami knihu, kde hovorí jednoznačne v prospech svätenia žien. Zaujímavosťou je, že kniha vychádza vo výročný deň – presne 30 rokov po vydaní dokumentu svätého Jána Pavla II., v ktorom takýto názor definitívne odmietol.

V tomto kontexte je prekvapujúca správa, ktorú zverejnila pred niekoľkými dňami Tlačová kancelária KBS, ktorá obsahuje záverečnú správu tohtoročnej synody na Slovensku zaslanú na sekretariát synody v Ríme. Píše sa v nej okrem iného nasledovné:

„Treba hľadať cesty, ako im (ženám) umožniť zastávať významnejšie roly nielen v laických funkciách, ale aj v oblastiach, kde boli tradične obmedzené (napríklad na niektorých riadiacich postoch v cirkvi alebo v diakonskej službe).“  

Dňa 17. mája uverejnil denník The Pillar článok Luke Coppena, podľa ktorého aj Austrália, Rakúsko, Luxembursko a Švajčiarsko vo svojich zverejnených synodálnych správach navrhujú – podobne ako slovenská správa - svätenie diakoniek. Obsah týchto správ označuje Coppen ako prekvapujúco zhodný.

Cesta k spochybneniu cirkvi

Položme si otázku, ako je to naozaj so svätením žien z pohľadu náuky Katolíckej cirkvi. Korene spochybňovania tradičnej náuky sa nachádzajú v 19. storočí v Nemecku, keď sa pod vplyvom modernej filozofie vedy spochybňujú základy viery. Táto dynamika uvažovania nakoniec vyústi v modernistickú krízu na konci 19. a začiatku 20. storočia. Otázka ženskej ordinácie sa otvorila prvýkrát v dokumente kongregácie pre náuku viery z 15. októbra 1976, ktorá vo vyhlásení Inter insigniores odmieta kňazskú vysviacku žien bez toho, aby sa vyjadrila k diakonátu. Stane sa tak po tom, čo niekoľko rokov predtým teológovia ako Congar Huenermann a Vorgrimler vyhlásili svoju podporu ženskému diakonátu.

Nuž a 22. mája 1994 vydáva Ján Pavol II., dokument Ordinatio sacerdotalis, kde jasne definuje, že kňazmi sa môžu stať len muži a že je to definitívna náuka cirkvi, keďže Ježiš Kristus takúto moc svojej cirkvi, ktorá by rozhodovala o vysviacke žien, nedal.

Otázka znie: platí to aj pre ženský diakonát?

Rovnakú otázku si položil kardinál Walter Kasper v svojej prednáške, prednesenej v Trevírskej diecéze v Nemecku v roku 1996.

Počas synody o rodine v roku 2015 kanadský biskup Paul André Durocher žiadal o preskúmanie možnosti vysviacky žien. Rozruch vyvolal článok Lucetti Scaraffia, ktorá bola vedúcou ženského vydania vatikánskej prílohy L’Osservatore Romano, pod názvom Ženy, cirkev a svet. V rozhovore pre taliansky denník Corriere della Sera 12. mája 2016 hovorí, že síce môžu byť nejaké prekážky na ceste k ženskému diakonátu, ale ide len o problém kánonického práva a nie katolíckej náuky, a teda o problém, ktorý je možné prekonať zmenou legislatívy.

Súčasná diskusia

Po tom, ako pápež František v roku 2018 zvolal komisiu na preskúmanie otázky ženských vysviacok, sa vyjadril veľmi jasne počas stretnutia generálnych predstavených ženských reholí 11. mája 2019. Vo svojej odpovedi istej rehoľnej sestre z Nemecka František poznamenal, že je kľúčové, čo nachádzame v Božom Zjavení. Ak vidíme, že samotný Pán nechcel takúto službu pre ženy, tak táto otázka nemôže byť na stole (non va- nejde). "Dialóg so svetom," poznamenal František, "vyvoláva nové situácie, ktoré si vyžadujú nové odpovede, ale tieto odpovede musia byť v súlade so Zjavením."

Pápež si ani v pokračovaní svojej odpovede nemeckej rehoľníčke nekládol servítku pred ústa: "Nemôžeme kráčať inou cestou (...), nemôžeme ísť ďalej ako po Zjavenie a dogmatické vysvetľovanie. Rozumiete tomu? Sme katolíci. Ak chce niekto vytvoriť inú cirkev, je slobodný, ale..."

Od 17. do 19. februára 2022 sa konala vo Vatikáne konferencia o teológii kňazstva za účasti najvyšších predstaviteľov Vatikánu, ako aj za prítomnosti pápeža Františka. Konferencii predsedal vtedajší prefekt dikastéria pre biskupov, kardinál Marc Oullet. Otázku služby žien v cirkvi otvorila teologička Michelina Tenace, talianska rehoľníčka a profesorka Gregorovej univerzity v Ríme. Tenace vo svojej prednáške poukázala na prvú komisiu ohľadom svätenia žien ustanovenú pápežom Františkom v roku 2018, ktorá vyústila do motu proprio s názvom Spiritus Domini (Duch Pána), umožňujúcim ženám vykonávanie služby lektora a akolytu. Ako pokračuje, komisia mala za úlohu študovať, "ale nie obnovovať". Pretože "Písmo sa nečíta preto, aby sa ospravedlnil nejaký myšlienkový prúd a štúdium tradície nemá za cieľ obnoviť niečo z minulosti. Písmo treba čítať v Duchu, v zjavení, a tradíciu treba čítať v litere, v dejinách, inak hrozí, že sa prezradí novosť, ktorú Duch vnáša do každého okamihu dejín". Podľa Tenace je teda správna snaha o hľadanie miesta ženy v súčasnej cirkvi, ale cesta nevedie prispôsobovaním si Božieho zjavenia k našim predstavám, ale v hľadaní Božej vôle pre súčasnosť.

Náuka cirkvi

Každému kresťanovi je jasné, že modelom „par Excellence“ pre povolanie ženy v cirkvi je Panna Mária. Napriek tomu už pápež Inocent III. potvrdil: "Hoci Panna Mária je na vyššom stupni a je viac ako všetci apoštoli dokopy, Pán nezveril kľúče od kráľovstva jej, ale apoštolom". (1161–1216).
Stvoriteľ prideľuje úlohy každej bytosti, ktorá sa pokorne postaví do Jeho služby a do služby cirkvi. Snažiť sa naplniť Jeho vôľu znamená realizovať seba samého, získavať pokoj pre seba a šíriť ho okolo seba, tak ako to vidíme v prípade Panny Márie a všetkých svätých.
Hoci v dejinách prvých storočí nachádzame to, čo je možné dnes nazvať diakonky, nešlo o sviatostnú službu. Z toho dôvodu sa ich ustanovenie v rámci liturgie líšilo od toho, čo dnes cirkev nazýva diakonátom. Svätý Epifanius hovorí: "Hoci v cirkvi existujú diakonky, nie sú poverené kňazskou alebo podobnou službou, ale dohliadajú na dobré zvyky žien".
Svätý Pavol vo svojom Liste Rimanom spomína istú Febe, diakonku cirkvi v Kenchrách. (Slovenský preklad SSV píše o služobníčke cirkvi).
Zástancovia ženského diakonátu stavajú práve na tejto dvojznačnosti, ktorá je však každému poctivému teológovi jednoznačná. V prípade týchto diakoniek v prvých storočiach nešlo o sviatostné svätenie, ale o službu, ktorá sa postupne vyvinula v priebehu dejín do ženského zasväteného života. Je paradoxom doby, že práve dnes, keď chýbajú v cirkvi ženy, ktoré by vykonávali rozličné veľmi potrebné služby a mnohé zasvätené osoby tieto služby odmietajú ako priečiace sa ich údajnej charizme, sa niektorí dožadujú ženského diakonátu, ktorého podstatou bola práve takáto služba.

Z teologického pohľadu sa tu napokon stretávajú dva svety. Jeden svet predstavujú tí, ktorí akceptujú Božie Zjavenie a teda aj sviatosti a liturgia cirkvi je pre nich Božím darom. V tomto kontexte sú apoštoli a ich nástupcovia (biskupi) povolaní k ochrane tohto pokladu.
V tomto kontexte sa svojho času nemeckí biskupi jednomyseľne postavili proti Bismarckovmu Kulturkampfu a vyhlásili: "Základ cirkvi je vo všetkých podstatných bodoch založený na Božom poriadku a je oslobodený od akejkoľvek ľudskej svojvôle" (DH 3114).  

Na druhej strane sú tí, ktorí podľahli naturalistickému pohľadu na cirkev. Ten považuje cirkev za sociologickú inštanciu, a teda poslanie – aj jej predstavených – je poslaním manažérov, ktorí ju spravujú na základe dopytu, ktorý prichádza „zdola“.

Pápež František dal tým druhým pred niekoľkými dňami znova a jasne stopku. Vyhlásil jednoznačné „nie“ pre diakonky. Ale "vytvoriť priestor pre ženy v cirkvi neznamená dať im úrad. Cirkev je matkou a ženy v cirkvi sú tými, ktoré toto materstvo pomáhajú podporovať."

Slovenská otázka

Poznajúc slovenské reálie, je veľmi ťažko predstaviteľné, že by sa nejaká väčšia časť veriacich dožadovala vysviacky žien. Paralelu nachádzame v minuloročnej správe na Synodu, keď len dve diecézy z 11 zmienili otázku „tradicionalistov“, napriek tomu sa dostal do záverečnej správy v negatívnej konotácii.

Ostáva teda posledná, takpovediac slovenská otázka. Kto takýto návrh, ktorý odmietol opakovane aj pápež František, do záverečnej správy vložil?

Hydepark je diskusný priestor pre akademikov, politikov, vysokých štátnych úradníkov či kňazov. Publikované názory nemusia vyjadrovať stanoviská redakcie.