Kaledónsky oriešok. Ako vzdialený konflikt demaskuje domáce elity

Po starostiach v Afrike má Francúzsko ďalší problém s bývalou kolóniou, tentoraz uprostred Tichého oceánu. V polovici mája vypukli násilnosti na Novej Kaledónii. Spustila ich francúzska reforma volebného zákona posilňujúca postavenie európskych imigrantov.

Po dvoch týždňoch vypaľovania a rabovania, šiestich mŕtvych a návštevách vysokých vládnych predstaviteľov z Paríža vrátane prezidenta Macrona, sa situácia upokojuje. Avšak kaledónska otázka tiež odhaľuje dvojaký meter francúzskej debaty o migrácii a schopnosti menšieho, vzdialeného štátu poriadne podkúriť bývalej koloniálnej veľmoci.

Kto chce nezávislosť a prečo

Nová Kaledónia má osobitný status. Ako autonómna jednotka Francúzska sa nachádza na zozname neautonómnych území OSN. Na svete je takýchto území šestnásť, v podstate ide o bývalé kolónie, ktoré však nestoja o úplnú nezávislosť; napríklad Gibraltár, Bermudy a Guam.

Miestni obyvatelia sú v otázke nezávislosti rozdelení. Priaznivci nezávislosti veria, že strategická poloha súostrovia a nerastné bohatstvo, 20 – 30 percent svetových zásob niklu, poskytujú ich krajine dostatočné zdroje na samostatnú existenciu.

Nezávislosť požadujú predovšetkým pôvodní obyvatelia kanakskej národnosti, ktorých podiel v celkovom obyvateľstve klesol v dôsledku kolonizácie na 40 percent. Ich hnutie má ľavicový charakter podobne ako národnooslobodzovacie hnutia počas dekolonizácie Afriky a Ázie.

Odporcovia sa obávajú, že necelých tristo tisíc ostrovanov bude v prípade núdze ťažko brániť svoju zvrchovanosť a chcú si zachovať väzby s Európou, odkiaľ mnohí z nich pochádzajú; štvrtina obyvateľov je európskeho pôvodu. V druhej polovici osemdesiatych rokov sa obe tendencie stretli v násilných nepokojoch, ktoré si vyžiadali okolo sto obetí.

Kľúč k doterajšej stabilite

Relatívna stabilita predchádzajúcich tridsiatich piatich rokov bola výsledkom dlhého procesu vyjednávaní miestnych elít s Parížom zahájených koncom osemdesiatych rokov. Po desiatich rokoch vyúsťujú do dohôd na posilňovaní autonómie, väčšom podiele na zisku z niklu, investíciách, zmrazení voličských zoznamov a referendách, ktoré majú rozhodnúť o budúcom statuse.

Prvé referendum bolo po odkladoch zorganizované v roku 2018. Miernu väčšinu (56 percent) získavajú priaznivci Francúzska. Tento tesný výsledok umožňuje stúpencom nezávislosti požiadať o ďalšie referendum. Koná sa o dva roky neskôr s podobným výsledkom, i keď sa profrancúzska väčšina zníži na 53 percent, čo umožní odporcom Paríža žiadať ďalšie referendum.

Jeho organizáciu sprevádzajú kontroverzie ohľadom načasovania a stúpenci nezávislosti ho v roku 2021 nakoniec bojkotujú. O náladách obyvateľstva preto nič nehovorí oficiálny výsledok uvádzajúci takmer stopercentnú podporu pokračovania zväzku s Francúzskom. Podstatnejšie je, že medzi 54 poslancami miestneho parlamentu je 28 stúpencov Francúzska a 26 stúpencov nezávislosti.

Ako si pravica a ľavica vymenili roly

V týchto napätých pomeroch prichádza Paríž tento rok so zákonom rozmrazujúcim voličské zoznamy. Obmedzenie volebného práva v kaledónskych voľbách na obyvateľov z roku 1998 a ich potomkov patrilo k základným stavebným kameňom dohôd s Parížom. Chránilo postavenie pôvodných obyvateľov pred politickým vplyvom prevažne európskych imigrantov.

Terajší kontroverzný zákon rozširuje volebné právo na každého, kto na Novej Kaledónii býva aspoň desať rokov. Pribudlo by tým asi 25 000 voličov, ktorí nie sú kanakskej národnosti. Kanakovia nesúhlasia s tak mohutným prílevom voličov, ktorí v dôsledku svojho európskeho pôvodu budú väčšinou lojálni k Parížu. Stúpenci nezávislosti by tým definitívne stratili vyhliadku na väčšinu. Radikalizovaná mládež spustila násilie nesené protibielym rasizmom.

Hádajú sa aj v Paríži. Keď ide o migráciu na Novej Kaledónii, pravica a ľavica si prehadzujú roly. Melenchonova radikálna ľavica, ale aj komunisti a socialisti dávajú najavo pochopenie pre záujmy Kanakov ohrozovaných európskou migráciou. Podobnú empatiu však neukazujú, keď sa dnes priamo vo Francúzsku bieli Francúzi cítia ohrození mimoeurópskou migráciou. Obavy bežných Francúzov odsudzujú rasizmus, ale protibiely rasizmus Kanakov im nevadí.

Na druhej strane Eric Zemmour, ktorý je najvýraznejším bojovníkom proti mimoeurópskej migrácii, háji európsku migráciu do Tichomoria a pre marginalizovaných Kanakov nemá nijaké pochopenie. Podobne je na tom aj veľká časť francúzskej pravice, ktorá tým oživuje zbytky tradičného francúzskeho šovinizmu.

Pozoruhodne sa vyvíja Marine Le Penová. Jej strana v súlade so svojimi dlhodobými stanoviskami kontroverzný zákon jednomyseľne podporila. Dnes však Le Penová pragmaticky argumentuje, že nestojí za to hnať ostrovanov do občianskej vojny. Dáva tým predovšetkým najavo, že to s bojom o Elyzejský palác myslí vážne. 

Keď Baku ľudskoprávne poúča Paríž

Do kaledónskeho konfliktu sa zapájajú aj vonkajší aktéri. Nepriamym účastníkom je Čína, protestujúci vo veľkej miere využívajú čínsku sieť TikTok; francúzske orgány ju na ostrovoch zakázali. Podstatnejšie je trochu nečakané zapojenie Azerbajdžanu, na ktoré poukázal francúzsky minister vnútra. Ako sa dostali vlajky desaťmiliónového vnútrozemského štátu na Kaukaze do rúk demonštrantov na tichomorskom ostrove?

Francúzsko je domovom významnej arménskej diaspóry a v Baku majú s Francúzskom nevybavené účty za podporu Arménska v boji o Náhorný Karabach. Azerbajdžan sa nechal zvoliť do skupiny OSN monitorujúcej šestnástku neautonómnych území a vlani v lete založil Skupinu bakuskej iniciatívy, ktorá podporuje boj proti kolonializmu, avšak výlučne na francúzskych územiach: Martiniku, Francúzskej Guyany, Francúzskej Polynézie a Novej Kaledónie.

Napriek oficiálnym protestom z Baku preto znie francúzske obvinenie vierohodne. Časť dolárov z azerských vývozov plynu do Európy si pravdepodobne našlo cestu ku kaledónskym aktivistom. 

Ponaučenie z konfliktu

Platnosť kontroverzného zákona, ktorý spustil násilnosti, bude pravdepodobne odložená. Kaledónčania sa tiež môžu asi dočkať ďalšieho referenda o nezávislosti.

Konflikt však poskytuje aj všeobecnejšie ponaučenie. Demaskuje ako progresivistický univerzalizmus, tak aj národno-konzervatívne volanie po rešpekte k identitám: za prvým sa často skrýva protibiely rasizmus, za druhým národný šovinizmus.

Ukazuje tiež, že i malý kaukazský štát, ktorý bol donedávna cieľom západných pokusov o vývoz demokracie, dokáže počastovať západnú veľmoc rovnakou medicínou.