Doteraz rozdrobená arménska opozícia voči premiérovi Nikolovi Pašinjanovi v nedeľu náhle oznámila meno spoločného kandidáta na post premiéra. Stal sa ním biskup Tavušskej diecézy Bagrat Galstanjan, ktorý na začiatku mája z pohraničnej oblasti s Azerbajdžanom zorganizoval pochod na Jerevan.
Ten v hlavnom meste vyústil do najväčších demonštrácii od čias takzvanej zamatovej revolúcie, ktorá priviedla k moci Pašinjana. Doterajší premiér medzitým po prehre vo vojne o Náhorný Karabach čelí vytrvalému prepadu svojej popularity. Udržať sa v kresle mu pomáhala najmä to, že poprední predstavitelia opozície, takzvaný Karabašský klan, sú dodnes ešte nepopulárnejší než on.
Teraz sa zdá, že Pašinjan bude prvýkrát vo svojej politickej kariére čeliť populárnemu a charizmatickému oponentovi. Toho pritom nevyprodukovalo podnikateľské prostredie, silové zložky, ani stará opozícia, ale vplyvná Arménska apoštolská cirkev.
Pašinjan na nomináciu Galstanjana odmietol bezprostredne reagovať. Ešte v stredu však Arménsku apoštolskú cirkev označil za agenta [zahraničného] vplyvu už od historických čias. „Arménsky ľud mal skúsenosť, keď duchovenstvo odišlo do Cézarey a bolo pomazané, a keď prišli do Arménska, stali sa agentmi vplyvu,“ uviedol premiér. Dodal pritom, že od tých čias sa nič nezmenilo. Výhražne pritom vyhlásil, že problém je možné „vyriešiť za dva-tri mesiace“.
Pochod na Jerevan
Ešte na začiatku mája sa v malej arménskej obci Kiranc na hraniciach s Azerbajdžanom zhromaždil dav miestnych obyvateľov. Dedinčanov do ulíc vyhnali obavy z postupujúcej demarkácie hraníc s Azerbajdžanom, ktorá by po novom mala prebiehať priamo cez obec a pripraviť ju okrem iného o budovu novej školy. Prítomnosť nepriateľsky naladených azerbajdžanských pohraničníkov v obci podľa mnohých z nich urobí dedinu prakticky neobývateľnou.
Na čelo nespokojného davu sa postavil práve biskup Tavušskej diecézy Galstanjan. Ten odštartoval 4. mája v sprievode malej skupinky obyvateľov Kirnacu a okolitých dedín pochod na Jerevan, s cieľom donútiť premiéra Nikola Pašinjana k odstúpeniu. Keď Galstanjan o päť dní neskôr dorazil do 150 kilometrov vzdialeného hlavného mesta aj so svojím hnutím „Tavuš pre vlasť“, stál už na čele niekoľkotisícového davu.
K protestujúcim z provincií sa už zakrátko pridali aj mnohí obyvatelia Jerevanu. Galstanjan následne pred davom približne 20-tisíc podporovateľov premiéra Pašinjana obvinil zo lži vo veci demarkácie hraníc v provincii Tavuš a vyzval ho na odstúpenie. „Pašinjan klamal, zavádzal a v konečnom dôsledku terorizoval a ohrozoval ľudí. Prišli sme žiadať odpovede na toto všetko," vyhlásil Galstanjan. Protest, ktorý sa začal ako pochod skupinky dedinčanov, medzitým prerástol do najväčších demonštrácií za posledných šesť rokov.
Po tom, ako arménsky premiér nepristúpil na ultimátum od Galstanjana, vypukli 13. mája v hlavnom meste nepokoje. Rozhnevaný dav počas nich zablokoval viaceré dôležité dopravné tepny v centre mesta. V nasledujúcich dňoch bezpečnostné zložky zadržali približne dvesto demonštrantov. Predstavitelia opozície ich obvinili z použitia neprimeranej sily.
Dňa 20. mája, po niekoľkých týždňoch protestov, sa Galstanjan vybral späť do Kirancu, aby sa tam stretol s miestnymi obyvateľmi. Arménske bezpečnostné zložky však obec obkľúčili a nedovolili do nej odbojnému biskupovi vstúpiť. Miestne úrady uviedli, že vstup „neregistrovaným“ občanom zamietli v kontexte príprav na demarkáciu v oblasti a príchod arménskych pohraničníkov.
Galstanjanovi sa však za doteraz nejasných okolností aj tak podarilo do Kirancu preniknúť a stretnúť sa s miestnymi obyvateľmi. Biskup uviedol, že obyvatelia obce ho povzbudzovali, aby pokračoval v protestoch proti vláde a procesu demarkácie.
"Všetci si želajú, aby sa táto katastrofa zastavila a musí byť zastavená," povedal Galstanjan po tom, ako ho z dediny eskortovala polícia. V rovnakom čase vyhlásil, že už čoskoro príde s dôležitým vyhlásením. Toho sa obyvatelia Arménska dočkali v túto nedeľu. Pre umožnenie vstupu do politiky Galstanjan medzitým požiadal Katolíkosa všetkých Arménov Karekina II (v závislosti od dialektu aj Garegin II) o pozastavenie duchovnej služby pri zachovaní svojej hodnosti6.
V ringu so silnejúcou cirkvou
Arménska apoštolská cirkev bola aj napriek obvineniam z tichej kolaborácie so skorumpovaným Karabašským klanom tradične skôr apolitická. Jej tichá podpora bývalej vládnej garnitúry do značnej miery vyplývala z politickej pasivity. Tento postoj sa rýchlo zmenil po nástupe Nikola Pašinjana k moci v roku 2018.
Už krátko po zamatovej revolúcii skupina nespokojných kňazov spustila kampaň pod heslom „Nové Arménsko – nový patriarcha“, ktorá požadovala zvrhnutie hlavy cirkvi, katolíkosa Karekina II., a niekoľkých biskupov za ich údajnú účasť na korupčných schémach bývalej vlády. V tom čase sa nové autority od povstania v cirkvi, ktoré napokon zlyhalo, dištancovali. Mnohí etablovaní duchovní sú však dodnes presvedčení, že za pokusom o prevrat stál práve Pašinjan.
Politológ Hrant Mikaeljan v tejto súvislosti uviedol, že takýto postup proti cirkvi by bol v súlade s porevolučným bojom nových autorít s hlboko zakorenenými zvyškami starého establišmentu v Arménsku. „(Pašinjan) si dôsledne podriaďoval najprv vládu, potom parlament, potom súdy a nakoniec chcel urobiť aj revolúciu proti cirkvi. To sa však nepodarilo,“ uviedol Mikalejan. Svoje tvrdenia podložil tým, že jeden z vodcov cirkevných vzbúrencov bol neskôr vymenovaný za rektora Univerzity v Gjumri.
K novej eskalácii vzťahov medzi premiérom a cirkvou došlo po prehranej vojne o Náhorný Karabach v roku 2020, keď sa cirkev pridala k požiadavke opozície, aby Pašinjan odstúpil. Premiér a čelní predstavitelia jeho vlády reagovali okrem iného bojkotom hlavných cirkevných sviatkov. Predchádzajúci prezidenti a premiéri sa ich pritom po tri desaťročia aktívne zúčastňovali a tradične stáli počas liturgií v prvých radoch.
Ťaženie Pašinjana proti cirkvi sa zintenzívnilo po začatí Galstanjanovho pochodu na začiatku mája. Arménska vláda v tom čase nečakane odstránila „Dejiny arménskej cirkvi“ ako samostatný predmet z učebných osnov verejných škôl. Karekin II označil toto rozhodnutie za „krátkozraké“ a vyzval úrady, aby túto záležitosť prediskutovali s predstaviteľmi cirkvi. Bol však odmietnutý. Pašinjan tiež navrhol, aby parafín, ktorý cirkev dováža na výrobu sviečok, po novom podliehal clám, od ktorých je ako charitatívna položka v súčasnosti oslobodený.
Podľa miestnych odborníkov sa však Pašinjan púšťa do boja, ktorý bude náročné vyhrať. Politológ Mikaeljan sa domnieva, že cirkev má v súčasnosti v súperení navrch. Citoval pri tom minuloročný prieskum, ktorý zistil, že tesná väčšina Arménov má pozitívny názor na cirkev, v kontraste so 14-percentným hodnotením premiéra Pašinjana. "V tejto situácii Pašinjan nemá moc delegitimizovať cirkev," povedal Mikaeljan.
Stepan Danieljan, analytik a odborník na vzťahy medzi náboženskými a svetskými autoritami, súhlasí. "Do roku 2018 som bol jedným z kritikov cirkvi, pretože bola spriaznená s autoritami. Teraz sa cesty cirkvi a autorít rozišli, čo možno privítať. To viedlo k rastu autority cirkvi. A stalo sa to z dôvodu, ktorý predtým viedol k pádu jej autority. Teraz je cirkev vnímaná ako úplne suverénna inštitúcia, ktorá reflektuje obavy verejnosti a nenesie zodpovednosť za chyby úradov,“ povedal8 Danieljan.
Kresťanská cirkev s pradávnou tradíciou
Arménske kráľovstvo sa v roku 301 stalo vôbec prvým oficiálne kresťanským štátom na svete. Kresťanstvo, reprezentované Arménskou apoštolskou cirkvou, sa v nasledujúcich storočiach stalo pevnou súčasťou arménskej národnej identity. Zároveň bolo inštitúciou, ktorá tomu dejinami ťažko skúšanému národu pomohla svoju identitu zachovať počas nasledujúcich stáročí cudzej nadvlády. Svoj pôvod odvodzuje od apoštolov Bartolomeja a Judy Tadeáša. Ide o cirkev miafyzitskú.
K Arménskej apoštolskej cirkvi sa hlási približne 90 percent Arménov. Jedine viaceré arménske komunity žijúce dnes v gruzínskom regióne Samcche-Džavacheti ešte v Osmanskej ríši konvertovali ku katolicizmu a Hemšíni z východného Turecka zas k Islamu.
Výnimočné postavenie Arménskej apoštolskej cirkvi reflektuje aj Arménska legislatíva. Tá ju označuje za národnú cirkev arménskeho ľudu a kľúčovú pevnosť pre budovanie duchovného života a zachovanie národa“.
Hoci arménska ústava z roku 1995 cirkev priamo nespomínala, čoskoro pribudli viaceré dodatky, ktoré jej výnimočné postavenie zakotvili. Privilégiá cirkvi ešte viac posilnil zákon „O vzťahoch medzi Arménskou republikou a Svätou arménskou apoštolskou cirkvou“ z roku 2007.
Cirkev získala okrem iného právo vypracúvať učebné osnovy a učebnice predmetu „Dejiny arménskej cirkvi“ pre štátne vzdelávacie inštitúcie. Môže organizovať dobrovoľnícke kurzy odbornej prípravy v školách s využitím ich budov a zdrojov. Taktiež získala právo zakladať vlastné školy, uskutočňovať verejné zbierky a prijímať dary oslobodené od daní.
Oslobodené od dane sú rovnako aj predmety rituálneho významu, ktoré cirkev vyrába a následne predáva. Rovnako na základe tejto legislatívy udržiava stáleho duchovného predstaviteľa v nemocniciach, domovoch pre seniorov a ľudí so zdravotným postihnutím, vo vojenských útvaroch a väzniciach.
Špecifikom Arménskej apoštolskej cirkvi je skutočnosť, že pozostáva zo štyroch od seba pomerne nezávislých štruktúr. Hlavnou je Matka Stolica Svätého Ečmiadzina na čele s katolíkosom všetkých Arménov. Nasleduje Kilíkijský katolicát Arménskej apoštolskej cirkvi, pod ktorý spadajú diecézy arménskej diaspóry v Libanone, Sýrii a na Cypruse.
Jeruzalemský patriarchát spravuje komunity a chrámy v Jeruzaleme, Džafe, Ramale, Haife a v Jordánsku. Konštantínopolský patriarchát má zasa na starosti všetky farnosti Arménskej apoštolskej cirkvi v Turecku a na ostrove Kréta. Hoci každá vyššie menovaná štruktúra jednoznačne uznáva nadradenosť Matky stolice Ečmiadzinu, ide o nezávislé orgány s veľmi odlišnými funkciami.