Nezdalo sa aj vám, že tohtoročné MS v hokeji boli oproti minulosti akési nudnejšie? Tým, samozrejme, nechcem povedať, že išlo o neúspešný šampionát. Veď sa prekonal rekord v počte fanúšikov, ktorí sa zúčastnili na jednom zápase, viaceré zápasy mali svetovú úroveň aj úžasnú kulisu. Ale predsa.
Zdá sa mi, že turnaju tentoraz chýbali veľké hokejové momenty. Niečo, čo si budeme pamätať aj s odstupom rokov. Pravda, s výnimkou Čechov a Pastrňákovho gólu. Tým patrí gratulácia, hrali krásny hokej. Myslím na to ostatné a akosi sa nemôžem ubrániť myšlienke, že koreňom toho je hlavne neúčasť Rusov a možno aj Bielorusov na turnaji.
Dôvod je zrejmý. Hokej je šport, ktorý hrá na najvyššej úrovni len zopár krajín sveta. V zásade ide o šesť štátov: Kanada a USA, Švédi a Fíni, Česi a Rusi. Pričom absolútnou špičkou je dvojica Kanada a Rusko, ktorých účasť v semifinále sa v minulosti predpokladala ešte skôr, ako sa začali skladať súpisky jednotlivých tímov.
Rusko je v hokeji niečo ako Brazília vo futbale. Krajina, pri ktorej sa vždy predpokladá záujem o zisk titulu a ktorej zápasy sľubujú najvyššiu kvalitu. Rovnako ako Brazília je to mužstvo plné superhviezd, na ktoré sa chce pozerať celý svet. Mužstvo, ktoré posúva celý šport vyššie, jeden z dvoch (troch) dôvodov, kvôli ktorému ten šport vlastne máme radi.
Medzi hokejom a futbalom je však jeden veľký rozdiel. Spočíva v tom, že hokej je celosvetovo omnoho menej rozšírený šport. Preto ak by sme z majstrovstiev sveta vo futbale vylúčili Brazíliu, bola by to obrovská strata, no stále by sme mali veľké množstvo krajín, ktoré by boli zárukou futbalového majstrovstva najvyššieho rangu. Ale v hokeji to až tak neplatí.
Futbalové majstrovstvo na najvyššej úrovni vie okrem Brazílie zabezpečiť aj Argentína, Španielsko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Anglicko, Portugalsko, Chorvátsko, Holandsko či Uruguaj, ktorí hrajú dlhodobo svetový futbal. K tomu si treba pripočítať viacero krajín, ktoré im dýchajú na chrbát. Či už sú to ďalší zástupcovia Európy (Švajčiarsko, Belgicko), Afriky (Senegal, Ghana, v minulosti Pobrežie Slonoviny) či Latinskej Ameriky (Paraguaj, Čile, Mexiko), vďaka ktorým má futbalový šampionát vždy dostatočnú porciu zápasov, ktoré ponúkajú ten najlepší futbal.
V hokeji to tak nie je. Krajín, ktoré ho vedia hrať na najvyššej úrovni, je málo. Už som spomínal silnú šestku, od ktorej sa vždy očakáva útok na medaily. Potom tu sú krajiny povedzme druhého sledu, ako sme my, Nemci, Švajčiari a možno ešte Lotyši a donedávna aj Bielorusi. Potom je to už slabšie.
Ak hrajú zápasy krajiny zo silnej šestky, väčšinou sa dá očakávať výborný hokej. Ak proti nim hrajú krajiny z druhého sledu, tiež je pomerne často, aj keď nie vždy, výsledkom výborný zápas. No ak tieto mužstvá nehrajú alebo hrajú s krajinami, ktoré sa pohybujú okolo pásma zostupu, tak to často nezainteresovaného diváka skôr nudí.
Nuž a po odpísaní Rusov je takýchto nudnejších zápasov zákonite viac.
Ak počítame len základné skupiny, tak sme sa pripravili o sedem zápasov jedného z top tímov. Ak k tomu pripočítame aj Bielorusov, ktorí patria k lepšiemu priemeru, tak je tých zápasov štrnásť. A to všetko za dvanásť dní, keď sa hrali zápasy v základných skupinách.
Výsledkom je to, čo sme mohli pozorovať v pondelok 20. mája, teda v predposledný deň základnej časti, keď na seba narazili Fínsko a Dánsko, Kazachstan a Poľsko, Veľká Británia a Nórsko a Švédsko s Francúzskom, čoho výsledkom boli zápasy, ktoré neurazia, no ani nedvihnú diváka zo stoličky. A vytvoria dojem, ktorý je oproti minulosti nudnejší.
O tom, že tieto majstrovstvá také boli, svedčí aj výkon našich hokejistov, ktorí postúpili do štvrťfinále, aj keď prehrali s Nemeckom a Lotyšskom. A stačili im výhry nad Kazachstanom, Poľskom, Francúzskom a USA. Keď k tomu pripočítame zápas so Švédskom, konečná bilancia majstrovstiev je jeden pamätný zápas s USA. Inak skôr priemerné výkony.
To nie je kritika našich hokejistov ani dehonestácia súpera, len snaha opätovne ukázať, že to išlo akosi príliš ľahko. Alebo inak povedané, že chýbali veľké zápasy, veľké momenty, takže to tento rok bola tak trochu nuda.
A potom si predstavte, že ste Kanaďan a môžete v hlavnom vysielacom čase sledovať zápasy NHL a niekedy v noci súboje, ktoré majú väčšinou omnoho nižšiu úroveň. Načo by ste sledovali majstrovstvá, ak vám neponúknu ani tradičné derby s Ruskom?
Samozrejme, nechcem povedať, že Rusko by pozdvihlo úroveň majstrovstiev sveta na roveň NHL. No možno aj tu treba hľadať odpoveď na otázku, prečo sú zámorské tímy (najmä Kanada) v posledných rokoch ležérne, do zápasov vstupujú bez emócií, góly a víťazstvá oslavujú, akoby boli na tréningu.
Pritom Rusom motivácia na majstrovstvách sveta chýba málokedy. Pre nich to nie je béčkový turnaj niekde v Európe, pre nich je to rovnako dôležité ako pre nás, Čechov, Fínov, Švédov.
Teraz sme však Rusov na turnaji nemali. K tomu sa pridala slabá forma jedného z favoritov v podaní Fínov, nemastné-neslané vystupovanie hráčov USA a Kanady, ktorí často vyzerali, že sú buď na výlete, alebo na turnaji, kde hrajú za trest, a nudnejší turnaj je na svete.
Výsledkom je, pri všetkej úcte k jeho protagonistom, finále, v ktorom sme sledovali hodinové dobýjanie švajčiarskej bránky. Niekedy sa tak turnaj vyvinie, to je v poriadku. No ťažko sa zbaviť pocitu, že ak by sa v takomto zápase stretli Česi s Rusmi, tak by finále malo o niečo väčší spád.
Skrátka, tieto majstrovstvá otvorili otázku, či si tak málo rozšírený šport, ako je hokej, môže dovoliť prísť o jednu z top krajín. A tiež opäť potvrdili, že ak do športu ťaháme politiku, doplatí na to šport.
Napokon, v IIHF by sa mohli zamyslieť ešte nad jednou vecou. Ak chcú vytvoriť športové podujatie svetového významu, asi by bolo vhodnejšie mužstvám, ktoré sa umiestnili na druhom a treťom mieste, odovzdávať niečo vhodnejšie ako akýsi zväčšený tablet, ktorý vyzerá ako cena zo žiackej ligy.
To by sa federácia mohla radšej vrátiť k tým šalátovým tanierom, ktoré jej predstavitelia odovzdávali v čase, keď sme ešte striebro získali my. Ukazovať fanúšikom na letisku to, čo dostali na konci turnaja Švajčiari alebo Švédi, je totiž trochu trápne.
K tým pekným medailám, na ktorých si organizátori dali záležať, sa to vôbec nehodí.