O detských kriminálnikoch a ich rodičoch

Stalo sa módou počúvať deti v politike, brať ich vážne ako „malých dospelých“. Skutočnosť, že sa neplnoletej záškoláčke Grete Thunbergovej podarilo, že ju prijímali a velebili svetoví lídri, alebo jej scenárom o klimatickej katastrofe a o konci sveta dokonca načúvali v OSN, je súčasťou tejto éry infantility. V nej sa deti a mladí ľudia povyšujú, hovoria dospelým, čo majú robiť. A namiesto toho, aby za to dostali domáce väzenie či znížené vreckové, dostávajú priestor v politických diskusných programoch.

Zároveň sa deti tešia ochrane ako „šteniatka" – keď sa na nich útočí, bránia ich mnohí, že sú ešte deti a v diskurze ich treba zvlášť chrániť. Čo však robiť s tými, ktorí sa stanú násilníkmi a zločincami a odmietajú všetky autority?

Násilie páchané deťmi prudko rastie v migrantských štvrtiach

V roku 2023 sa počet detí podozrivých z trestných činov v Nemecku zvýšil na viac ako 100-tisíc podozrivých, pričom najbizarnejším prípadom bola vražda 12-ročného dievčaťa spáchaná dvoma dievčatami rovnakého veku. Celkové údaje predstavujú 43-percentný nárast trestných činov spáchaných deťmi - v porovnaní s predchádzajúcim rokom.

Polícia registruje čoraz brutálnejšie prípady násilia mládeže a dokonca aj na základných školách už niektoré deti nosia nože – hovoríme o deťoch mladších ako desať rokov. Tí, ktorí teraz volajú po väčšom počte štátnych sociálnych pracovníkov v školách, neradi priznávajú to, čo veľmi jasne vyplýva z policajných štatistík o kriminalite cudzincov žijúcich v Nemecku.

V apríli takúto štatistiku zverejnilo ministerstvo vnútra. Z nej je jasné, že sa nielenže zvýšil počet delikventných detí do 14 rokov o viac ako 11-tisíc jedincov, ale 9 400 z týchto prípadov sa týkalo nenemeckých detí. Vo vekovej skupine do 14 rokov sa tak podiel detských delikventov z iných krajín zvýšil o 30,9 percenta a vo vekovej skupine od 14 do 18 rokov až o 31,4 percenta so 16 674 novými delikventmi. Detská kriminalita teda exploduje najmä v prostredí prisťahovalcov, ale nie je politicky vhodné to priznať.

A tak sa aktuálny brutálny prípad zo susedného Belgicka ani nedostal do nemeckých správ. Desať chlapcov vo veku od 11 do 16 rokov brutálne znásilnilo a dva dni v lese mučilo 14-ročné dievča. Všetkých desať detí pochádzalo z rodín prisťahovalcov. Naozaj všetci. Nemali ani veľký pocit krivdy a namiesto toho si činy nahrávali na video, aby filmy hrdo umiestnili na internet.

Zákonná ochrana detí

Čo s tým? „Deti k moci“, ako spieval úspešný nemecký hudobník Herbert Grönemeyer v jednom zo svojich najznámejších hitov, alebo ich poslať radšej do väzenia, ak sa dopustia rovnakých trestných činov ako dospelí? Kto chce zodpovednosť, musí ju aj niesť. Nerobíme ale presne to, čo je v princípe aj správne. Deti sú preťažené, berieme do úvahy ich nízky vek, a teda ich ešte nie plnú schopnosť racionálne zvážiť dôsledky svojich činov a všetky následky.

Preto sa v Nemecku vek trestnej zodpovednosti začína až od 14 rokov, a preto sú dokonca páchatelia do 21. roku života súdení podľa trestného práva pre mladistvých, pretože ako „mladiství“ sú stále chránení pred tvrdými dôsledkami vlastných činov, hoci už požívajú všetky práva v štáte.

Preto aj Dohovor OSN o právach dieťaťa chráni aj detských vojakov pred trestom, pretože ich považujeme za obete dospelých. Myšlienka resocializácie je prinajmenšom v nemeckom trestnom systéme pevne zakotvená. Či je mierny a chápavý súdny systém správnou odpoveďou na rastúci sklon k násiliu v mladom veku, je úplne iná otázka.

Rodičia sú zodpovední za svoje deti

Kto je potom zodpovedný za násilie a kriminalitu medzi deťmi, ak nie samotné deti? Na každom nemeckom stavenisku visí nielen viditeľná značka „Zákaz vstupu“, ale aj dodatok: „Rodičia nesú zodpovednosť/ručia za svoje deti“. Len veľmi málo detí sa rodí ako zločinci. Práve rodičia vychovávajú z 11-ročných detí beštie, ktoré potom mučia alebo dokonca znásilňujú svojich rovesníkov.

Generálny tajomník CDU Carsten Linnemann si počas svätodušného víkendu vyslúžil pozornosť výzvou na zníženie veku trestnej zodpovednosti detí s ohľadom na rastúci počet páchateľov mladších ako 14 rokov. Teda vo veku, keď v Nemecku nemôžu byť potrestaní ani v prípade, že spáchajú vraždu.

Nebolo by lepšie, keby boli zodpovední rodičia, ak sa ich deti vymknú spod kontroly? V apríli súd v americkom štáte Michigan prvýkrát odsúdil rodičov 15-ročného úkladného vraha na 10 a 15 rokov väzenia za neúmyselné zabitie, pretože nielenže zanedbávali výchovu svojho syna, ale dali mu aj vražednú zbraň, ktorou zastrelil svojich spolužiakov.

O vplyve domáceho prostredia sa nehovorí

Linnemann sa síce zaoberá povinnosťou rodičov vychovávať svoje deti, ale nezmieňuje sa o jednom fakte týkajúcom sa násilia páchaného deťmi a mládežníkmi: že explodujúci počet detí, ktoré sa dopúšťajú trestnej činnosti, bohužiaľ vyrastá v domácnostiach, ktoré pochádzajú z úplne iného kultúrneho prostredia.

Nie je nemeckou tradíciou, aby sa deväťročné deti vyzbrojovali nožmi do školy. Kultúrne zázemie a náboženstvo rodiny, z ktorej dieťa pochádza, zohrávajú pri socializácii dieťaťa zjavne oveľa väčšiu úlohu, než ako by si to želali zelení mudrlanti so svojimi školskými vzdelávacími programami.

Otázka vplyvu rodičov a domova je trápne/zahanbujúco ignorovaná aj v ďalšej štatistike, ktorá v apríli rozvírila politickú diskusiu. Islamizmus je stále na vzostupe, varovali v tom čase nemeckí krajinskí ministri vnútra, predovšetkým Linnemannov stranícky kolega Herbert Reul, sám minister vnútra v najľudnatejšej nemeckej spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko.

Potvrdzuje to aj štúdia Kriminologického výskumného ústavu Dolného Saska (KFN), v ktorej 67,8 percent moslimských školákov uviedlo, že „pravidlá Koránu sú pre mňa dôležitejšie ako zákony v Nemecku“. Takmer 46 percent z nich považuje islamskú teokraciu za najlepšiu formu vlády, 35 percent malo „pochopenie pre násilie voči ľuďom, ktorí urážajú Alaha alebo proroka Mohameda“ a 21,2 percent uviedlo, že „ohrozenie islamu zo strany západného sveta oprávňuje moslimov brániť sa násilím“.

Ani jedna správa sa nezaoberá úplne zjavnou skutočnosťou, že títo tínedžeri nerastú na stromoch, ani sa z ničoho nič nedostali do pazúrov salafistických vodcov z internetu, ale boli takto vychovávaní v rodinnom prostredí počas dlhého obdobia socializácie od útleho veku. Namiesto toho obviňujú Nemcov z nedostatočného integračného úsilia, príliš malého počtu sociálnych pracovníkov a nesprávnych vzdelávacích programov na školách, ktoré sú údajne príčinou tejto zjavnej neznalosti a nerešpektovania nemeckého právneho systému.

Ak už 14-ročné deti zastávajú názor, že právo šaría je lepšie ako slobodný ústavný štát, potom to dosť často počúvali doma a tiež v školách Koránu (náboženské vyučovanie, nie škola ako inštitúcia), kam ich rodičia posielajú od útleho veku.

Je teda veľmi dobré všímať si internetových imámov, pričom nie sme svedkami triumfu internetu ako vychovávateľa celej generácie, ale úplného zlyhania trvajúceho niekoľko desaťročí. Kazatelia z TikToku pôsobia len ako urýchľovač ohňa pre už horiace podhubie.

Moslimské sebavedomie proti nemeckému štátnemu školstvu

Keď 7. októbra spáchal Hamas masaker na vyše tisícke izraelských civilistov, vypukli prejavy masovej solidarity nielen na uliciach, ale aj na školských dvoroch po celom Nemecku. Nemeckým politikom vtedy trochu prekážalo, že namiesto toho, aby ľudia v Nemecku tieto činy odsúdili, mnohí sa tešili a oslavovali – vrátane školákov, teda detí.

V tom čase sa na sociálnych sieťach rozšírilo video, v ktorom mladá moslimská žena udeľuje právnické rady pre ostatných rodičov, ako zabrániť tomu, aby sa ich deti na nemeckých školách museli zúčastňovať na minútach ticha a iných prejavoch solidarity s Izraelom. Inými slovami, radila, ako využiť ústavou zaručené práva v Nemecku a brániť sa tomu, aby sa museli zúčastňovať na odsúdení vrážd a znásilnení spáchaných Palestínčanmi.

Bolo to šikovné a problém nebol v tom, že táto mladá žena radila svojej komunite, ako si ako Palestínčania v Nemecku môžu zachovať právo nenávidieť Izrael, ale v tom, že išlo o takmer ukážkovú ženu a matku, ktorá bola už treťou generáciou žijúcou v Nemecku.

A tiež nebola len tak hocikto, ale zrejme príbuzná známej nemeckej političky SPD, ktorej celá rodina sa stále považuje za Palestínčanov, hoci Nemecko prijalo a podporovalo nielen ju, ale aj jej deväť súrodencov a rodičov. Za to zjavne nemožno očakávať žiadnu vďaku. Ani tretia generácia tejto rodiny nemá v úmysle osvojiť si nemecký raison d'état, ktorý zaväzuje k obrane existencie Izraela. Kým prvá a druhá generácia zväčša zahodila z hláv šatky, tretia generácia mladých žien v poslednom čase nosí šatku na hlave čoraz častejšie.

Toto je len jeden známy príklad z mnohých iných, ktoré nemajú v úmysle učiť svoje deti nemeckej kultúre, hodnotám alebo dokonca právnemu poriadku. Práve tieto rodiny vychovávajú tých malých pašov, ktorí už na základných školách vzbudzujú pozornosť svojou neúctou voči všetkým ženským autoritám a rodičia ich za to nenapomínajú, ale dokonca ich v tom utvrdzujú.

Chlapci, ktorí sa socializujú v mešitách, baroch s vodnými fajkami, vo fitnes kluboch, na uliciach, v mládežníckych gangoch a na iných pedagogicky „hodnotných“ miestach, medzi pochybnými vzormi, a ktorí majú ako svoj životný cieľ získať čo najluxusnejšie auto a čo najzahalenejšiu manželku, sú vnímaní ako hrdinovia, a nie ako lúzri integrácie.

Aký otec, taký syn

Kto chce z detí vychovať obrancov slobodného a demokratického ústavného zriadenia v Nemecku, sa nesmie nečinne prizerať, keď ho porušujú už ich rodičia. Podľa známeho nemeckého príslovia jablko nepadá ďaleko od stromu.

Je to ťažká práca pre celú rodinu vychovať z detí slušných ľudí, ktorí nikomu neubližujú, rešpektujú zákony, chodia do školy a nepáchajú trestné činy. Hodnoty, ktoré sa v rodine žijú, sa budú odovzdávať aj ďalej. Slušné správanie, úcta k druhým, úcta k ženám a nenásilie v diskurze sa nedajú napraviť jazykovými kurzami, školami ani peniazmi, ale len dôslednou výchovou doma.

Ak štát toleruje pošliapavanie hodnôt nemeckej spoločnosti v generácii rodičov a starých rodičov, ktorí poznajú svoje práva, ale nie povinnosti, potom sú preňho deti týchto rodín dávno stratené.