Eyal Ben-Ari si potiahol ťažkú útočnú pušku zavesenú cez plece, keď za úsvitu vychádzal po špičkách zo svojho ružového domu, dúfajúc, že nezobudí manželku ani šesť detí.
Keď kráčal do synagógy v Safede, mestečku na kopci nad Galilejským jazerom, ktoré bolo po stáročia známe ako centrum kabaly alebo starovekého židovského mysticizmu, povedal, že zo zbrane stále nemá dobrý pocit.
Keď spal s puškou pod vankúšom, obával sa, že mu ju ukradnú. Keď jeho 13-ročný syn prišiel domov s hračkárskou replikou, Ben-Ari zvažoval, že vráti pravú, a pochyboval o svojom rozhodnutí pridať sa k novovytvorenej civilnej domobrane, ktorá mu zbraň dala.
„Mám pocit, že je to veľmi – umelé,“ povedal, snažiac sa nájsť správne slovo v angličtine, a pozrel sa na zbraň. „Nie je to ľudské. Nie je to život.“
V synagóge ho muži s prešedivenými bradami a v čiernych oblekoch – všetci členovia hnutia Chabad, ultraortodoxnej sekty judaizmu – potľapkali po chrbte. Boli radi, že ho vidia. Šťastní, že vidia jeho zbraň. Bola tam jediná, ale zďaleka nie jedinečná. V tomto malom meste pri libanonských hraniciach, na ktoré v posledných mesiacoch často dopadali rakety Hizballáhu, viedol hlboký pocit zraniteľnosti Izraela k nárastu počtu ozbrojených občanov.
V Safede, rovnako ako v ostatných častiach Izraela, sa ľudia obávajú, že sa zopakuje situácia zo 7. októbra, keď ozbrojenci Hamasu prešli z Gazy do Izraela a podľa izraelských úradov zabili 1 200 ľudí v dedinách, na armádnych základniach a v mestách. Polícia a armáda v ten deň reagovali pomaly. V mnohých obciach sa bránili len dobrovoľníci z tímov rýchlej reakcie, ktoré sú v Izraeli známe ako Kitat Konenut.
Pred útokom si väčšina obyvateľov Safedu myslela, že takúto skupinu nepotrebuje. Toto 40-tisícové mesto už desaťročia priťahuje veľmi nábožensky založených a veľmi kreatívnych ľudí, ktorí hľadajú spoločenstvo s prírodou, umením a vínom alebo sa modlia na hlavnej pamiatke Safedu – cintoríne na svahu, kde ležia rabíni zo 16. storočia v hroboch natretých detskou modrou farbou na znak prenesenia oblohy a nebies na zem. Madonna, ktorá konvertovala na kabalu, ho navštívila v roku 2009.
V súčasnosti sa sem turisti boja chodiť. Safed, v hebrejčine nazývaný Tzfat, je dnes obliehaným mestom, Izraelom v miniatúre, ktorý sa snaží zmieriť Boha, lásku a svetlo so smútkom, hnevom, strachom a túžbou po ochrane.
„Ľudia sú znepokojení,“ povedal Yossi Kakon, starosta Safedu, v rozhovore vo svojej kancelárii s výhľadom na mesto. „Chcú zbrane.“
Vstal. Na boku mal čerstvo nadobudnutú čiernu pištoľ.
100 000 nových zbraní
Zbrane sú, samozrejme, v Izraeli už dlho ako Dávidove hviezdy: príliš bežné na to, aby sa o nich diskutovalo.
Vojenská služba je povinná a vojaci a záložníci na plný úväzok musia nosiť zbraň neustále pri sebe, čo znamená, že sa objavujú na neočakávaných miestach: v autobusoch MHD plných študentov, v Jeruzaleme narážajú do nôh otcov tlačiacich kočíky, na pleciach mladých žien na pláži v Tel Avive.
Kitat Konenut sú už desaťročia súčasťou bezpečnostnej štruktúry krajiny. Mnohé z týchto skupín vznikli okolo kibucov a dedín v blízkosti izraelských hraníc po arabsko-izraelskej vojne v roku 1967.
Prví dobrovoľníci pre Kitat Konenut boli často ostrostrelci alebo veteráni s elitným vojenským výcvikom. Časom sa zdalo, že skupiny sú menej potrebné, a keďže niektoré z ich starých zbraní začali miznúť pre krádež alebo stratu, Izraelské obranné sily alebo I.D.F. zaviedli prísnejšie obmedzenia: zbrane museli byť uložené v zbrojnici, pričom kľúče mal dôveryhodný miestny vodca.
7. októbra boli niektorí z týchto vedúcich predstaviteľov prvými zabitými. Tí, ktorí mali zbrane, zachraňovali životy. V dedine Pri Gan mi sedemdesiatnik Azri Natan, jeden z bojovníkov Kitat Konenut, povedal, že sám zadržiaval ozbrojencov celé hodiny a strieľal spoza palmy na svojom dvore.
Príbehy, ako je ten jeho, viedli izraelských politikov k tomu, aby sa zasadzovali za viac zbraní pre civilistov. Itamar Ben-Gvir, izraelský pravicový minister národnej bezpečnosti, si to stanovil za svoju osobnú prioritu.
V marci po zjednodušení a urýchlení procesu získania zbrane oznámil, že od októbra bolo schválených 100-tisíc licencií. Ďalších 200-tisíc sa pripravuje.
„Zbrane zachraňujú životy,“ povedal.
Kritici sa však obávajú, že aj napriek izraelským kontrolám pôvodu a požiadavkám na výcvik sa vydáva príliš veľa zbraní, pričom sa príliš neberie do úvahy, ako by mohli podnietiť vnútorné napätie.
Izraelskí osadníci na obsadenom Západnom brehu Jordánu patria k tým, ktorí sa vyzbrojujú najrýchlejšie, a to v čase, keď násilie osadníkov dosahuje najvyššiu úroveň od roku 2006, keď OSN začala zaznamenávať útoky. A zatiaľ čo vznikli stovky nových tímov rýchlej reakcie v obciach, ktoré sú zväčša židovské, arabské komunity – vrátane tých, ktoré sa nachádzajú v blízkosti izraelských hraníc – nedostali rovnaký priestor na vytvorenie ozbrojených dobrovoľníckych skupín.
Mnohým arabským Izraelčanom, ktorí tvoria približne 20 percent obyvateľstva krajiny, sa Ben-Gvirova zbraňová kampaň javí ako hrozba – politicky motivovaný nástroj na zastrašovanie alebo štátom schválené násilie, ktoré zosnoval minister z osady, ktorý sa oháňal zbraňou na verejnosti a bol niekoľkokrát odsúdený za podnecovanie k rasizmu.
„Už len to, že za tým stojí minister Ben-Gvir, znamená, že jeho motívy sú rasistické a protiarabské,“ povedal Asad Ghanem, profesor politológie na Haifskej univerzite. Hovorca Ben-Gvira nereagoval na žiadosti o komentár.
Habib Daoud, majiteľ reštaurácie v Ramehu, arabskom meste neďaleko Safedu, povedal: „Ľudia sa boja, áno, ale my sa bojíme viac, pretože nemáme v rukách zbrane.“
Dobrovoľnícki bojovníci Safedu trvajú na tom, že ich misia je čisto obranná. S výnimkou miestnych vysokých škôl, ktoré priťahujú študentov z celej oblasti, arabské obyvateľstvo mesta – predvojnová väčšina – väčšinou utieklo alebo bolo od roku 1948 vyhnané a už sa nikdy nevrátilo, ako súčasť takzvanej Nakby, ako Palestínčania nazývajú násilné vysídlenie. Stará arabská štvrť je teraz štvrťou umelcov. Hlavná mešita je galéria s bielymi stenami a elegantným osvetlením.
Hrozba pre židovskú komunitu v Safede sa zdá byť tesne za horizontom. Je to komunita, ktorá v posledných rokoch častejšie volila pravicové strany, ako je tá Ben-Gvirova, a tak sa mnohí teraz – najmä bez turistov navôkol – pripravujú na najhoršie. Rabíni a civilní úradníci teraz nosia pištole. Namiesto modlenia sa alebo fúkania skla so skupinami turistov obyvatelia dopĺňajú do škôl protibombové kryty. V mestskom vládnom sklade sú police plné čiernych nepriestrelných viest v lesklom plaste.
V Safede sa reakcie na vojnu pohybujú v mimoriadne širokom spektre. Na jednej strane je bezpodmienečná láska a dôraz kabaly na prinášanie svetla svetu, pričom vyjadrenia smútku nad utrpením v Gaze spôsobeným vojnou sa spájajú s túžbou po bezpečí; na druhej strane sú temné vízie – apokalyptické presvedčenie, že Židia v Izraeli sú na začiatku svätej vojny, krvavej bitky, ktorá ukončí všetky vojny a privodí Mesiáša.
„Nemôžeme sa na nikoho spoľahnúť“
Ben-Ari sa nachádza niekde uprostred. Jedného večera sa doma prejavili jeho výchovné inštinkty, keď jedna z jeho dcér v kuchyni omylom prevrátila obrovskú nádobu s instantnou kávou a on sa nad sypkým neporiadkom len pousmial.
Vyrastal v kibuci. Povedal, že sa stal nábožensky založeným až po službe v armáde a odchode do Indie, kde sa plánoval stať učiteľom jogy. Teraz sa nad touto spomienkou smeje – „To už bolo dávno,“ hovorí – ale zdá sa, že vďaka svojej viere a práci sociálneho pracovníka sa stále snaží, aby sa ľudia cítili lepšie. Zbraň mu v tom práve nepomáha.
„Moji klienti, mnohí z nich, sa zbrane boja,“ povedal.
Tak ako jeho manželka Lihi Ben-Ari.
„Nepáči sa mi to,“ povedala, keď sedela za kuchynským stolom s dvoma dcérami, ktoré modelovali hlinu.
„Najprv to bolo fajn – mali sme strach,“ povedala. „Teraz?“
Prešla do spálne a vytiahla hračkársku útočnú pušku, ktorá patrila ich synovi, a vrhla naňho karhavý pohľad, ktorý sa zmiernil na pokrčenie ramien.
„Vojaci sa stali superhrdinami,“ povedala. „Každý chce byť ako oni.“
Štyridsaťštyriročný Ben-Ari povedal, že svojmu synovi neustále opakoval, že jeho zbraň armádnej triedy je len na obranu, „že to nie je niečo, čo by sa nám páčilo“.
„Je to povinnosť,“ povedal.
To je aj argument vedúcich predstaviteľov Kitat Konenut v Safede. Jedného večera sa Netanel Belams a Šmuel Tilles, ktorých predstavitelia mesta označili za veliteľa a zástupcu veliteľa skupiny, dohodli, že sa stretnú vo vinotéke na úpätí štvrte umelcov.
Tilles, majiteľ obchodu, vítal zákazníkov hľadajúcich remeselné pivo alebo dobrý Cabernet slovami „Shalom“, čo znamená mier, zatiaľ čo v ruke držal výkonnú pušku so zameriavačom s červenou bodkou na rýchle zameranie cieľa na blízko.
On a Belams sa zdráhali opísať svoju predchádzajúcu vojenskú službu, ale potvrdili, že obaja pracovali v špeciálnych jednotkách. Pri remeselnom pive v plastových pohároch vysvetlili, že ich úloha je teraz jednoduchá.
Ako povedal Tilles hovoriaci po anglicky s prízvukom z Bronxu, ktorý si do Izraela priniesli jeho rodičia pred desaťročiami: „Našou úlohou je priniesť našim ľuďom bezpečnosť.“
Povedal, že v skutočnosti vytvorili Kitat Konenut 7. októbra, keď sa približne 15 skúsených bojových veteránov v Safede v úzkom kontakte s izraelskou armádou pripravilo pre prípad, že by sa Hizballáh rozhodol priviesť do Izraela vlastné sily. Keď sa tak nestalo, naplánovali oficiálne vytvorenie tímu rýchlej reakcie, ktorý by v prípade útoku koordinoval svoju činnosť s úradmi.
Dobrovoľne sa prihlásilo viac ako 100 mužov. Velitelia vybrali 60 až 70, pričom uprednostnili tých, ktorí mali bojové skúsenosti. Vláda im poskytla zbrane a zaplatila výcvik, ktorý absolvovali približne raz týždenne.
Na fotografiách z ich stretnutí má väčšina mužov – vrátane Tillesa a Belamsa – dlhé brady, ktoré sa spájajú s ortodoxnou komunitou, v Izraeli známou ako Haredi. V izraelskej armáde tvoria malú menšinu vďaka dlhoročnej výnimke z brannej povinnosti pre tých, ktorí študujú v seminároch, ale ich prítomnosť v Safede sa už nejaký čas rozširuje a vojna ich zjednotila a zorganizovala.
Pred niekoľkými mesiacmi sa politicky zmobilizovali a zvolili Kakona – prvého haredského starostu Safedu. A s Kitat Konenut našli novú komunitnú úlohu. Sekulárni úradníci v Safede teraz s istým obdivom nadhadzujú termíny ako „nábožný Rambo“.
A predsa, v krízovej situácii je ťažké povedať, do akej miery by boli poslušní tradičnej hierarchii velenia. Najmä Belams sa netajil tým, že svoju úlohu považuje za Bohom určenú.
„Po 7. októbri sme videli, že sa nemôžeme spoliehať na nikoho – ani na Izraelské obranné sily, ani na políciu, ani na štát,“ povedal. Dodal, že verí, že je v prvej línii svätej vojny, ktorá prinesie koniec čias a príchod mesiáša na Zem.
„Toto je začiatok proroctva o Gogovi a Magogovi,“ povedal Belams s odkazom na bitku predpovedanú v Biblii, ktorá podľa niektorých Židov povedie k mesiášskemu vykúpeniu.
Tilles sa snažil objasniť, že boj nebol ich prvou voľbou. „Mám rád víno. Toto ani nechcem robiť,“ povedal. „Je to len vzhľadom na hrozbu.“
Dodal však, že tie isté kabalistické princípy, ktoré mu hovoria, aby „z tohto miesta urobil miesto, kde by Boh mohol prebývať v mieri a láske“, hovoria aj to, že „keď vás niekto príde zabiť, musíte najprv ochrániť seba“.
Na otázku o vojne v Gaze uviedol, že keďže Hamas podľa neho učí deti nenávidieť a vraždiť Židov, Izrael musí bojovať s rozšírenou definíciou národnej obrany.
„Je to tu vojna. Pojem nevinný tu neexistuje,“ povedal. „Nemôžete povedať, že musíme dávať nepriateľom jedlo, aby sa jedného dňa vrátili a zabili nás.“
Pre mnohých jeho susedov je to otázka priorít. Má Safed (alebo Izrael) väčšiu šancu na rozkvet, ak sa sústredí na vojnu a zbrane, alebo prostredníctvom introspekcie a hlbšej zmeny?
V malej galérii neďaleko vinotéky sa Avraham Loewenthal, umelec a vyznávač kabaly pôvodom z Michiganu, pokúsil pozdvihnúť úroveň rozhovoru.
„Vojna je v skutočnosti medzi láskou a nenávisťou – medzi tým, či sa sústredíme na to zlé v druhých, alebo sa ich snažíme pochopiť a nájsť v nich to dobré,“ povedal. „Obviňujeme druhých zo všetkého zlého na svete alebo sa snažíme zistiť, ako ho môžeme spoločne zlepšiť pre všetkých?“
Povedal, že cíti hlbokú bolesť z utrpenia ľudí v Gaze a tiež, že Izrael nemá inú možnosť ako pokračovať v boji, aby zneškodnil Hamas a ďalšie teroristické skupiny. Na otázku, či je schopný rozšíriť svoju bezpodmienečnú lásku na tých, ktorí strieľajú rakety na Izrael – vo februári pri útoku v Safede zahynul jeden vojak a ďalších osem bolo zranených – odpovedal najprv okľukou. O niekoľko dní neskôr poslal e-mailom vysvetlenie.
„Je ťažké uveriť, že v ľuďoch, ktorí robia hrozné veci, je dobro,“ napísal. „Musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme ich zastavili, ale snažiť sa vidieť Boha v každom človeku je to, čo tu máme robiť.“
Videnie hrozieb medzi susedmi
V dome Ben-Ariho cesta pokračuje. Jeho manželka stále bojuje s tým, ako zladiť svoju vieru s jeho zbraňou.
„Nie je to náš spôsob,“ povedala v jednej chvíli.
Ben-Ari povedal, že sa cítil o niečo lepšie, keď vedel, že jeho rabín to schválil – spýtal sa pred vstupom do Kitat Konenut. Stále sa však nemôže zbaviť smútku z toho, že vidí, ako sa rozdiely vyostrujú. Po útoku Hamasu začala jedna z jeho dcér hovoriť: „Bojím sa, že ma Arabi zoberú.“
„Má štyri roky,“ povedal.
Priznal, že po 7. októbri stratil aj „pocit bezpečia“ v blízkosti Arabov v Izraeli a inde. Safedský pravicový hlavný rabín Šmuel Elijahu už dlho presadzuje, aby Židia Arabov rovno vyhnali (jeho úrad odmietol žiadosti o rozhovor), ale Ben-Ari sa zdal byť zlomený svojím osobným posunom. Strach, smútok, zodpovednosť, dal jasne najavo, tie zatvrdzujú srdcia a každodenný život v Safede.
Znamenalo to, že si zbraň ponechá, ak alebo keď sa vojna skončí?
Zbraň mu ležala na kolenách, označená dvoma farebnými nálepkami: jedna označovala zbraň a jej majiteľa ako súčasť Kitat Konenut, druhá bola symbolom hnutia Chabad.
Ben-Ari sa odmlčal a chvíľu premýšľal o otázke. Potom povedal áno.
„Situácia to vyžaduje,“ povedal, keď sa okolo neho hrali jeho deti. „Potrebuje ma.“
Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.