Nadaná Bánovčanka študuje na hereckej škole svetového formátu, natočila aj úspešný film

„Herci ako Gary Oldman, Stephan Graham či Rosalie Craig sú absolventi mojej školy. Výberový proces bol náročný, ale dostala som sa do BA Actor Musicianship odboru spomedzi tisícok prihlásených,“ prezradila o sebe ambiciózna študentka. 

Eliška robí popri škole veľa odlišných aktivít. Počas leta bola jednou z nich aj práca na jej vlastnom krátkom filme, ktorý napísala, produkovala, režírovala a v ktorom si aj zahrala. 

Eliška, mohla by si nám prezradiť kedy a kde sa začal písať tvoj herecký príbeh?

Ťažko povedať. Myslím, že sa to začalo ešte keď som bola malý päťročný škôlkar. Dlho som sa ale nevedela rozhodnúť, či chcem tou cestou naozaj naplno ísť. Až na konci strednej školy, bilingválne gymnázium v Trenčíne, som si uvedomila, že žijeme len raz a ak toto má byť to, čo budem robiť do konca života, tak nech to robím naplno. Z matematiky a histórie sa stali herectvo a hudba. 

Kto sa výraznou mierou podieľal na rozvoji tvojho talentu v ZUŠ Dezidera Kardoša?

Ľudí, ktorí ma ovplyvnili, bolo naozaj veľa. Či už to bola Zuzka Varhaníková, ktorá mi svet herectva a divadla predstavila, alebo Naďka Uherová, s ktorou som počas svojich posledných dní na Slovensku točila videá pre jej hereckú online školu Everyday Actor.

Simonetka Adamková, dirigentka zboru, spoločne so Silvestrom Lavríkom, ma taktiež veľa naučili. Otvorili mi dvere do sveta hudby. Režiséri alebo hereckí kolegovia z divadelného združenia 6 Pé v Partizánskom, ako Ondrej Böhm a z Bieleho divadla v Bratislave sa taktiež podieľali na rozvoji môjho umenia.

Karol Rédli a Maruška Magálová, jedni z posledných ľudí na Slovensku, s ktorými som mala česť pracovať, patria taktiež medzi ľudí, ktorí mi zmenili pohľad na život.

Spomenieš si na svoje prvé úspechy na divadelných doskách, ktoré si dosiahla s divadelníkmi počas základnej školy?

Úspechov a súťaží bolo naozaj veľa. Celoslovenské a medzinárodné divadelné súťaže, ktorých sme sa každoročne zúčastňovali, nám priniesli krásne ocenenia. Ocenenie z medzinárodného divadelného festivalu Wigraszek v meste Suwalki patril medzi naše najkrajšie. Môj osobný najväčší úspech bola výhra troch zlatých pásiem v troch kategóriách – poézia, próza, vnútorný monológ na medzinárodnej recitačnej súťaži v Kremnici.

Kam smerovali tvoje ďalšie kroky v oblasti herectva v zahraničí a aké si tam získala životné skúsenosti v umeleckej tvorbe?

Dokonalosť neexistuje. Neboj sa robiť chyby a tvor trúfalo. Nesnaž sa dosiahnuť perfektný výsledok, pretože nič také neexistuje. Umenie je subjektívne. Ber svoju robotu vážne, ale nie seba samého. Herectvo je hra s určitými pravidlami. Ale nie sú pravidlá na to, aby sa porušovali?

Začínala som hereckými a anglickými online kurzami z umeleckých škôl v Londýne počas covid karantény. Po ich absolvovaní som vedela, že na to, aby ma na jednu z týchto škôl prijali, by sa musel stať zázrak.

Od anglického jazyka po odlišnú kultúru, žitia v inej krajine až po prijímacie skúšky, bolo toho proste veľa na jedného človeka. Avšak jedna zo škôl, Rose Bruford College, mi poradila zúčastniť sa ich prípravného intenzívneho hereckého 6-mesačného ročníka. A práve tam sa moja cesta začala.

Splnil sa ti životný sen, študuješ na hereckej škole svetového formátu, o ktorej sa iným môže iba snívať. Môžeš nám prezradiť, ako sa ti podaril tento husársky kúsok?

Po škončení prípravného ročníka ma prijali na štyri vysoké herecké školy. Patrila medzi ne aj Vysoká škola hereckých umení v Bratislave. Rozhodla som sa zostať na Rose Bruford College (absolventi Gary Oldman, Jessica Cunning, Stephen Graham, Rosalie Craig a ďalší), kde aktuálne končím druhý ročník BA Actor Musicianship – Bakalár herectva a hudby.

Ako sa mi podaril tento husársky kúsok? Makala som sedem dní v týždni. Každý víkend, každý sviatok, celý rok. Ľahké to nebolo, ale nikdy by som to nevrátila späť. Úprimne si myslím, že to bolo moje druhé narodenie. Zmenila som sa.

Herectvo a práca v umení zo mňa vytvorili veľmi vnímavého a úprimného človeka. Dodali mi sebavedomie a naučili ma počúvať a chápať nepochopiteľné. Rešpektovať každého jedného človeka a vedieť sa vcítiť do problémov iných. Učia ma byť sama sebou, mnou. Učia ma byť človekom.

Vieme o tebe, že si poslala svoju tvorbu na rôzne filmové festivaly. Aké výsledky, respektíve ocenenia si dosiahla so svojou filmovou baby?

Momentálne čakám na oficiálne selekcie filmov, ktoré budú prezentované a hodnotené na festivaloch. Postupne by mi mali prichádzať od konca mája až do konca leta. Avšak výsledky z niektorých z nich už viem. Jednou z nich bola oficiálna selekcia z London Independent Film Festivalu, kde môj krátky film pred niekoľkými týždňami premietali v kine.

Eastern Europe Film Festival ma potešil cenou za najlepší herecký výkon. Ďalšie ocenenie prišlo z Golden Short Film Festival, kde som sa dostala do finálneho kola za najlepší herecký výkon. Oficiálna selekcia mi taktiež prišla zo South Italy International Film Festival.

Výhru za najlepší herecký výkon si odnášam aj zo Stockholm City Film Festival a z Lulea International Film Festival. Uvidíme, ako to pôjde ďalej.

Ako vyzerá život talentovanej herečky, režisérky (umelkyne) v bežnom živote na svetovej scéne?

Život v Londýne je veľmi naplňujúci, hlavne čo sa umenia týka. Avšak bežným životom by som to nenazvala. Aspoň nie teraz. Umelecký život je životom, kde voľné víkendy neexistujú. Kde sa stretnutia s priateľmi plánujú týždne či mesiace dopredu vzhľadom na nedostatok času.

Kde môžeš zažiť všetko alebo nič. Život, v ktorom bicykel je rýchlejší dopravný prostriedok ako auto či autobus. Áno, bicyklujem úplne všade. Život divoký, život osamelý, život úspešný, život unavujúci, život, kde môžeš byť hocikým kým chceš, a to doslova. Život, ktorý ti ponúka všetko alebo menej ako nič a je na tebe a tvojej šikovnosti a šťastí, ktorý budeš žiť.

Aktuálne nacvičujem poslednú hru pred koncom druhého ročníka na Rose Bruford College. Popri tom pracujem, učím online angličtinu a niekedy točím. Behám a chodím na bojové umenia. V škole strávim 40 hodín do týždňa, čo nie je nikomu, kto študuje herectvo, cudzie.

Počas víkendov skúšam s kapelou alebo pracujem na vlastných, nazvime to, umeleckých pokusoch. Snažím sa navštevovať divadlá a filmové festivaly, v ktorých sa často zoznámim s novými umelcami a vytvorím si nové priateľstvá.

Prezraď nám, aký je to pocit kráčať po červenom koberci a zároveň prežívať premiéru svojho filmu v londýnskom kine?

Veľmi stresujúce. Aj napriek tomu, že je to krátky film a sama viem, že s filmovou produkciou nemám žiadne skúsenosti, bola som celkovo nervózna. Nikdy som predtým nič nenatočila a nevedela som, ako to bude vyzerať na veľkom plátne.

Kino bolo plné ľudí. Myslím, že celú túto skúsenosť viem zhrnúť jednou vetou – „učíme sa.” Stále a z každej maličkosti, do ktorej sa pustíme. Hlavné je to, že niečo tvoríme, pretože práve cez takéto festivaly a networking stretnutia dokážeme nájsť ľudí, ktorí nám budú vedieť poradiť a pomôcť na ďalších projektoch.

Červený koberec bol fajn. Dlhá rada na fotenie. Fotografka bola veľmi milá a celkovo sme si pokecali. Do konca festivalu ma naháňala a robila mi fotky. Veľmi zlatá osoba.

Svet ti otvoril brány do filmovej produkcie. Aký sen snívaš do umeleckej budúcnosti v krátkodobom horizonte? 

Dokončiť školu a vymýšľať cez leto. V pláne mám natočiť ďalší krátky film a vylepšiť všetko to, čo sme zanedbali pri prvom. Taktiež mám naplánované modelingové fotenia/točenia a zopár hudobných koncertov. Jedna z vecí, ktorým sa chcem toto leto naozaj venovať, je dokončenie divadelnej hry, ktorú som začala písať.

Zopár z jej pasáži by som chcela toto leto zobrať na open mics a scratch nights, len aby som videla, čo funguje a čo nie. Veľmi rada by som svoju prácu predstavila aj na Slovensku. V poslednej dobe som si uvedomila, ako veľmi by som chcela hrať aj v nejakej slovenskej produkcii. Aspoň na chvíľku. Priniesť to, čo som sa naučila naspäť domov.

Začiatkom leta točím svoj prvý feature – celovečerný film, v ktorom som dostala hlavnú rolu. Točiť sa bude v Anglicku a streamovať v Amerike. Som tomu veľmi rada. Po lete ma čaká posledný ročník s verejnými predstaveniami a showcasemi, a potom sa môžem naplno pustiť do života. Života divokého, života prekvapivého, života bolestného, života naplňujúceho, života vysnívaného.