A čo štátna autorita, ktorá raz pripustí výnimku akoby vo vzťahu medzi občanom a štátom? Zušľachťuje aj samu seba? Alebo sa v tej chvíli zbavuje akejkoľvek legitimity? Kto rozhoduje o tom, kedy sa vyhlási výnimočný stav a pozastaví, teda zruší platnosť zákona? Táto otázka sa dotýka bodu konečnej rozhodovacej právomoci v štáte, a teda bezprostredne bodu suverenity.
Kto rozhoduje o núdzovom stave?
Skutočný suverén by mal vstúpiť na scénu v momente výnimky alebo núdze. Vo výnimočnom stave sa „rozhodnutie odlišuje od právnej normy a (paradoxne povedané) štátny orgán dokazuje, že sám nemusí mať pravdu, aby mohol vytvoriť právo“. To je v skratke učenie Carla Schmitta, jedného z najžiarivejších ústavných právnikov 20. storočia, mnohými ostrakizovaného pre jeho nacistickú minulosť (keď nadŕžal Hitlerovi), ale dodnes vplyvného pre jasnosť svojich analýz.
Schmitt šiel tam, kde pre iných ústavné právo končilo, a dokonca ešte ďalej. K hraničným otázkam. Schmitt neveril v parlamentnú demokraciu weimarského typu. Myšlienka „suverenity národa“ mu musela pripadať ako koncept do „pekného počasia“ [v zmysle nie do krízovej situácie, pozn. red.]. Ak všetko beží hladko, platí demokracia a právny systém. V prípade núdze „niečo iné“. Pre neho bol tým, kto rozhodoval o tomto „niečom inom“, skutočný suverén. Pretože pre neho je to výnimka, ktorá dokazuje všetko, a pravidlo nedokazuje nič.
Otázka suverenity sa dnes vynára vzhľadom na početné pokusy o jej oslabenie na všetkých úrovniach v stále nových podobách a s úplne novou naliehavosťou. Vo vzťahu medzi federálnym štátom a regiónom alebo spolkovou krajinou; vo vzťahu štátu a občana k nadradeným nadnárodným štruktúram, zmluvám alebo alianciám, ako sú Rada Európy, OSN, WHO, EÚ alebo NATO.
Prejavuje sa aj vo vzťahoch medzi jednotlivcom a jeho okolím, právnym systémom, ekonomikou, štátom a artikuluje sa v otázkach, ako sú sledovanie, vlastníctvo údajov či dokonca manipulácia a vymývanie mozgov. Všade tam, kde existujú mocenské vzťahy, alebo sa dokonca znásobujú, sa vždy nanovo a vždy inak vynára otázka suverenity. Ak sa demokracia rovná „suverenite národa“, konečné rozhodnutie môže vždy spočívať len na suverénovi – občanovi. Ale do akej miery suverénny je tento suverén?
Problém suverenity ESĽP
Uveďme si aktuálny príklad: v apríli 2024 Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) v Štrasburgu odsúdil Švajčiarsko, pretože švajčiarska vláda neprijala dostatočné opatrenia na odvrátenie dôsledkov klimatickej zmeny. Žalobu podala skupina švajčiarskych „klimatických senioriek“, ktorá podozrivo pripomína nemeckú skupinu „Babičky proti náckom“.
ESĽP vykladá medzinárodný dohovor Európskej deklarácie ľudských práv v konečnom dôsledku záväzným spôsobom a konštatuje porušenie dohovoru (hoc aj bez administratívneho zásahu do vnútroštátnych rozhodovacích centier). Už tento prípad v sebe skrýva problém suverenity. Rozsudok Švajčiarsku nič neukladá, ale vysiela signál a vyvíja na Švajčiarsko tlak, aby konalo. Nemecký spolkový Ústavný súd už predtým vydal podobné rozhodnutie v Spolkovej republike Nemecko.
Čo sa stane, ak švajčiarska vláda prijme nové zákony o ochrane klímy? Mal by potom ESĽP akési právo iniciatívy nadradené švajčiarskym voličom? Čo sa stane, ak bude zákon občanmi zamietnutý v referende? Inými slovami, ak si voliči uplatnia svoje ústavné právo a odmietnu implementáciu štrasburského rozsudku. Nenastala by potom zvláštna situácia, že vôľa ľudu by zároveň predstavovala porušenie zmluvy o ľudských právach? To zas naráža na klasickú funkciu ľudských práv, a to byť právom občana na obranu proti zásahom štátu, ktoré obmedzujú slobodu. Bolo by priame suverénne rozhodnutie voliča v tomto prípade istým druhom „samoporušenia“?
Žijeme v čase permanentných kolízií suverenity a posunov centier moci od občana ako suveréna demokracie smerom k administratívnym rozhodovacím štruktúram, nadáciám a mimovládnym organizáciám alebo k hegemónovi „aktuálnej veci“, neustále prítomnému a mediálne šírenému „výboru pre blahobyt“, v ktorom sa každý deň nanovo odhaľuje aktuálne dobro, s radosťou podporujúce aktuálnu vládnu líniu.
Suverenita ako Próteus
Suverenita má dnes o niekoľko viac tvárí ako v časoch osvietenských mysliteľov, ako boli John Locke, Samuel von Pufendorf a Jean Bodin, keď otázka suverenity bola v politickej teórii mimoriadne dôležitá. Suverenita sa považuje (v rôznych obmenách) za „najvyššiu, právne nezávislú, neodvodenú moc“. Suverén je autorita, ktorá s konečnou platnosťou rozhoduje o najdôležitejších záležitostiach. Ostatní sú – či už skryte alebo nie – podriadení.
Dnes je suverenita ohrozená na každom kroku: suverenita nám chýba, keď nemôžeme, čo chceme. Ale suverenita chýba aj tam, kde smieme, ale prednostne by sme nemali chcieť (ako v prípade manipulatívnych vplyvov na rozhodovanie). A napokon, nedostatok suverenity existuje aj v prípadoch, keď nemôžeme, aj keď smieme, pretože rozhodnutie o suverenite by mohlo vyvolať nadmerné následné náklady (medzinárodná izolácia, hospodársky bojkot, spoločenská ostrakizácia).
V multipolárnom a multikomplexnom svete má suverenita čoraz viac premenlivý charakter ako Próteus. Zatiaľ čo suverenita bola tradične ohrozovaná zvonku, dnes je čoraz viac ohrozovaná zvnútra.
Nie je žiadnym tajomstvom, že demokracie môžu zaniknúť, ako to uvádzajú politológovia Steven Levitsky a Daniel Ziblatt (Ako zanikajú demokracie). Už od čias učenia o „ústavnom cykle“ (Polybius, Cicero) alebo „teórie elít“ (Pareto, Mosca, Michels) je nesporné, že demokracie sa môžu rozpadnúť aj zvnútra, len čo začnú zrádzať svoje základné hodnoty. Podľa amerického politológa Sheldona Wolina kombinácia politiky a biznisu dáva vzniknúť „Demokracii Inc.“, ktorá sa zakráda do byrokratických štruktúr a tvárí neinšpiratívnych politikov ako „totalitarizmus naruby".
Zánik/rozpad demokracie sa začína zradou samotného panovníka. Už to nie je panovník, kto vládne, ale čoraz viac zlovestný hlas „off“. Tento hlas vládne prostredníctvom diktátu verejnej mienky, schádza sa ako stály „výbor pre blaho“, ako veštec fiktívnej verejnej vôle a výkonnej moci nad davom, ktorý ženie pred sebou. Demokracia sa stáva teokraciou, kultom a tancom okolo teľaťa „dobrého človeka“. Za sekulárnou fasádou sa objavuje teokratický prvok, ktorý u mysliteľov ako Carl Schmitt (ktorý sa odvolával na Donosa Cortèza) nikdy úplne nezmizol. Momentom pravdy je často práve stav výnimky, ktorý je pre právnu vedu (podľa Schmitta) analogický s tým, čím je zázrak pre teológiu.
Stav núdze prepína spínač
Výnimočný stav umožňuje uviesť súčasný systém do stavu anestézie. Výnimočný stav láka na ponuku takmer neobmedzenej moci. To, čo potom nasleduje, nie je anarchia alebo chaos, ale „politické rozhodnutie“ samo seba zaväzuje robiť to, čo je správne, najlepšie a nevyhnutné na zachovanie poriadku.
Zdá sa, že v politike existujú otázky prvého a druhého rádu. O všetkých otázkach druhého rádu sa rozhoduje po politickej ťahanici, v medziach práva a s pevne stanoveným postupom. Diskutuje sa o nich, rokuje sa o nich, hľadajú sa alternatívy a kompromisy a nakoniec sa o nich hlasuje a rozhoduje. Skrátka, normálny demokratický proces. Otázky prvého rádu sú všetky tie, ktoré sú také dôležité, že pevný výsledok je „stanovený“ vopred a normálny politický proces by bol rizikom, pretože by mohol viesť k odchýlke od výsledku. Tu opúšťame sféru politického, t. j. procesu hľadania alternatív.
Zvoleným prostriedkom na presadenie záležitostí prvého rádu je výnimočný alebo núdzový stav. Práve výnimočný stav určitým spôsobom „znesväcuje“ demokratický proces alebo ho prinajmenšom znevažuje. Demokratický proces predsa existuje preto, aby v ideálnom prípade vygeneroval z rečí a protirečí, téz a antitéz, pokusov a omylov objektívne „lepšie“ rozhodnutie, než by ho kedy mohol urobiť jednotlivý aktér na základe svojich obmedzených vedomostí.
„Forma nasleduje funkciu“, dalo by sa poznamenať z hľadiska teórie umenia. Stav núdze ničí predchádzajúcu formu a novú formu odôvodňuje „nevyhnutnosťou“ alebo „naliehavosťou“. Ide o paradoxnú slepú škvrnu moderných ústav: čím dôležitejšie je rozhodnutie, tým nedemokratickejšie je jeho prijatie. A zdá sa, že toto pravidlo platí bez ohľadu na to, že naliehavosť rozhodnutia je často len zámienkou na oslabenie demokracie, keďže demokratické procesy sa dajú rýchlo uskutočniť aj v núdzových situáciách.
Výnimočný stav, myslenie priateľ – nepriateľ, politická teológia: kto sa rozhliadne po súčasnej politike (vrátane rozsiahleho myslenia o vplyve NATO), všade uvidí myslenie Carla Schmitta, a to, čuduj sa svete, v podaní personálu, ktorý demonštratívne kráča pod vlajkou „antifašizmu“. Čo charakterizuje suverenitu podľa Carla Schmitta? „Rozhoduje o tom, či existuje krajná núdza, aj o tom, čo treba urobiť na jej odstránenie." Kto v súčasnosti konkrétne rozhoduje o mimoriadnych situáciách v zdravotníctve, klimatických krízach alebo vojne?
Kto vyhlasuje stav pandémie?
V súčasnosti prebiehajú rokovania medzi WHO a jej členskými štátmi o pandemickom pakte. Dochádza aj k zmene medzinárodných zdravotných predpisov. Podľa súčasného plánu má stav celosvetovej pandémie vyhlasovať generálny tajomník WHO a nariadiť „opatrenia“. Carl Schmitt sa vlastne z korunného právnika Tretej ríše stal hlavným architektom hygienického fašizmu WHO. Zmluva WHO je posmrtnou „propagáciou“ Carla Schmitta.
Členské štáty „musia“, ako sa v súčasnosti uvádza v texte zmluvy, „dodržiavať odporúčania“ WHO. Ide o hybridnú formuláciu, pretože odporúčania nie sú záväzné. Tí, ktorí sa nimi „musia“ riadiť, sú zároveň zaradení do normatívneho reťazca.
Zdá sa, že neexistuje žiadne ustanovenie pre členský štát, ktorý má pochybnosti o legitímnosti rozhodnutia WHO, nehovoriac o práve na zverejnenie podkladov pre rozhodnutie, alebo ešte lepšie, na právne preskúmanie pred nezávislým orgánom. „Záväzné odporúčania“ sú trochu ako ponuka z mafiánskeho eposu Francisa Forda Coppolu Krstný otec: je to ponuka, ktorú politici nemôžu odmietnuť. A preto je to útok na demokraciu a suverenitu.
Od konca éry koronavírusu (ktorá sa oficiálne neskončila a ani sa nezačala jej reflexia) prebieha de facto korunovačná omša generálneho tajomníka WHO za svetového suveréna. Veda hrá sprievodnú hudbu. Korona bola generálnou skúškou vlády vedy bez toho, aby išlo o vedu – ako ukazujú protokoly nemeckého Inštitútu Roberta Kocha (RKI), ktorých odhalenie vysúdili nedávno novinári – pretože politický „tím vedy“ vôbec nepočúval „vedu“, ale prevádzkoval vlastnú scientistickú čarodejnícku kuchyňu.
A kto vyhlasuje klimatickú núdzovú situáciu?
Krátko po skončení koronavírusových lockdownoch začali zástancovia tvrdej línie, ako napríklad nemecký minister zdravotníctva Karl Lauterbach, hovoriť o „klimatickom lockdowne“. Lauterbach tiež vyhlásil, že odteraz budeme „navždy v stave ohrozenia“. Nemecký kancelár Olaf Scholz tvrdil, že pri pandemických opatreniach nesmú existovať „žiadne červené línie“/hranice. Nie je ťažké vidieť, že koronavírus je predlohou pre ďalšie (skutočné alebo vyvolané) krízy. Okrem médií a mládeže z Fridays For Future, ktorá je neustále zvelebovaná, aj súdnictvo ochotne pomáha upevňovať nadvládu klimatického hnutia – o čom svedčí aj Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP). Slnečné teplo roztápa spolu s polárnymi ľadovcami aj suverenitu.
Transgender ideológia ako víťaz výnimočného stavu
V Nemecku bol nedávno prijatý takzvaný zákon o sebaurčení, ktorý umožňuje zmeniť si pohlavie a zapísať si ho do pasu alebo občianskeho preukazu. Sebaurčenie znie ako suverenita. Transideológia však premenila predispozíciu zlomku populácie, nie vyššiu než promile, na celosvetový nebinárny fenomén, s ktorým sa identifikuje čoraz väčšie percento mladých ľudí.
Možnosť rodového sebaurčenia otvára možnosť pre vonkajšie vplyvy médií alebo propagandy na mladého človeka. Zároveň je „transosoba“ všade oslavovaná, vyhráva knižné ceny (Kim de l'Horizon, víťazka švajčiarskej knižnej ceny), čitateľské súťaže (drag queen Olivia Jones), súťaže krásy (transžena ako víťazka v Holandsku) alebo pesničkovú súťaž Eurovízie (Nemo). Tí, ktorí „prechádzajú tranzíciou“, sú oslavovaní a uctievaní. Po sklamanej túžbe po woke iniciačných rituáloch nasleduje maratón hormonálnych zákrokov a operácií, ktoré je často ťažké zvrátiť.
Trvalý vojnový stav
Už grécky filozof Hérakleitos vedel, že vojna je otcom všetkých vecí. Je aj ideovým otcom autoritatívneho štátu. Je zrejmé, že početné prvky z oblasti korony, klímy či transgenderu pripomínajú diskusný priestor vo vojnovom stave: „Kto vysloví kritiku, pomáha nepriateľovi.“ A osud zradcov je ten istý starý známy vo všetkých vojnách. Prebiehajúca vojna medzi Ruskom a Ukrajinou a tlejúci konflikt na Blízkom východe medzi Izraelom, Gazou a Iránom sa môžu ľahko zmeniť na situáciu formálneho vyhlásenia vojny. V stave vojnového ohrozenia vstupuje napríklad v Nemecku do platnosti mimoriadny parlament, „spoločný výbor“. Nie je tento malý „parlamentík“ zložený zo 48 ľudí skôr veľkou vládou? Každý, kto si pamätá vplyv expertných rád blízkych vláde počas pandémie koronavírusu, vie, že najneskôr v tomto momente je demokracia v Nemecku úplne zrušená a suverén je zbavený právomocí. De facto bude vládnuť duo vládnej mienky a „verejnej mienky“.
To, či bude potom zánik demokracie sprevádzaný krikom alebo nárekom, je v tejto chvíli už možno druhoradé. Prípadný koniec demokracie skrz vojnový stav, ktorý sa dá ľahko predlžovať donekonečna, možno v právnickom jazyku čítať ako nápis na náhrobnom kameni demokracie:
„Odpočívaj v pokoji, demokracia,“ zadusila si sa touto vetou článku 115h nemeckej ústavy:
„Volebné obdobia Spolkového snemu alebo parlamentov spolkových krajín, ktoré uplynú počas obranného stavu, sa končia šesť mesiacov po skončení obranného stavu.“
Pohreb demokracie sa konal bez prítomnosti zúčastnených: kde bol skutočný panovník, ktorý mohol zabrániť tomu, aby „prípad obhajoby“ trval večne? Dlhá cesta k suverenite sa začína v momente odporu.
Článok vyšiel pôvodne tu: Wie souverän ist der Souverän? - by Milosz Matuschek (freischwebende-intelligenz.org).
