Prvý máj patrí aj spomienke na Vladimíra Jukla

Vladimír Jukl má známy príbeh. Spolu so Silvestrom Krčmérym a tajným biskupom Korcom patril k najdôležitejším postavám tajnej cirkvi. Korec mal poslanie apoštola, bol biskup – najskôr tajný, potom kardinál, ani na neho sa nikdy nezabudne. Na Krčméryho zase nikdy nezabudneme pre jeho prejav a obhajobu pred súdom v Trenčíne, jeho slová – „Vy máte moc, my máme pravdu“ – majú solženicynovský cveng. Tatarka sa vďaka nemu vrátil k viere.

Ale Jukl? Ako si budeme pamätať Jukla?

Vtedy, pred deviatimi rokmi, keď Vladimír Jukl zomrel, som na jeho adresu napísal toto:

Keby sme boli Poliaci, dnes, stredu 2. mája by o Vladimírovi Juklovi písali všetky denníky na titulných stranách. Pamiatke tohto u nás takmer zabudnutého muža by sa poklonil aj liberál Adam Michnik. A urobil by to s noblesou, dojímavo.

Keby sme boli Česi, tak by včera večer o smrti Vladimíra Jukla informovali všetky televízie, jedna z nich by večer promptne zaradila televízny dokument. Pýtali by sa biskupov, historikov, bývalých disidentov. A oni by o smrti svojho druha hovorili ako o veľkej postave, ktorá zmenila dejiny.

Keby sme boli Maďari, tak by o pamiatke tohto muža hovoril maďarský premiér. Mal by čiernu kravatu a povedal by slová, ktoré by sa vryli do pamäte.

Lenže my nie sme ani Poliaci, ani Česi a ani Maďari. O Juklovi nielenže nepíše šéfredaktor Sme, v týchto novinách o jeho smrti nenájdete ani čiarku. Pritom o slobodu na Slovensku sa tento nenápadný kňaz zaslúžil viac ako Václav Havel.

Mlčia televízie, aj slovenský premiér.

Čo k tomu pridať dnes?

Maďari by už mali dôstojnú sochu, Česi film, Poliaci námestie a múzeum. Čo máme my?

V prvom rade malý krúžok jeho žiakov a blízkych, ktorí sa vždy prvého mája stretnú, ktorí sú stále živým spoločenstvom, poznám niektorých z nich, Máriu Svobodovú, Máriu Luckú, Janu a Mariána Dragúňových, Oľgu Koronthalyovú, Máriu a Juraja Porazíkovcov, Františka Mikloška a viacero ďalších. Jukl žije aj v nich.

Potom je tu ďalšie dedičstvo, ľudia, ktorých ovplyvnil a dnes tvoria inštitúcie, v prvom rade sú to kňazi a rehoľníci katolíckej cirkvi, niektorí pracujú v ÚPN, iní v katolíckych médiách, pro-life organizáciách, alebo všetci tí, ktorí chodia na omšu na poludnie do Dómu, bol to práve Jukl, kto vymyslel a začal dvanástku slúžiť. Tí všetci napĺňajú jeho odkaz. Je ich vidieť, počuť.

Takto by sa dalo ešte chvíľu pokračovať, ale chcem skončiť. Pretože Jukl si zaslúži viac.

Kým ešte žil, snažili sme sa, aby mu cirkev udelila titul Monsignor, jednoduchá až banálna vec. Dôvod bol zrejmý, aby sme navždy jeho meno vyslovovali s úctou, aká náleží len kňazovi. Aby bol za svoju službu cirkvi ocenený. Žiaľ, nenašiel sa biskup, ktorý by s nami túto drobnú službu považoval za potrebnú.

Preto treba žiadať viac.

Na budúci rok to bude desať rokov, čo zomrel Vladimír Jukl. Tento skromný muž a stratég tajnej cirkvi by mal byť pochovaný v chráme, ale keďže ani to sa nepodarilo, mal by v tom chráme mať aspoň tabuľu. Meno a tvár.

Pre starobylú bratislavskú gotickú katedrálu by to bola česť.