Wilders pri kormidle. Prísľub a úskalia novej holandskej vlády

Pol roka po parlamentných voľbách hlásia z Haagu vznik novej vlády. Holandsko chce zaviesť najprísnejšiu imigračnú politiku v Európe a odstrániť najhoršie výstrelky green dealu. Podstatný obrat v krajine, ktorá dala Európe Fransa Timmermansa, ktorý v predchádzajúcich desiatich rokoch ako podpredseda Európskej komisie poháňal bruselský extrémizmus v klíme a migrácii.

Hlavným architektom vlády a jej programu je Geert Wilders, enfant terrible holandskej politiky. Ani on sám, ani predsedovia ďalších koaličných strán však nebudú členmi vlády. Holandsko sa vracia k modelu, v ktorom vládnu úradníci a politika sa robí v parlamente. Tento model môže neutralizovať spory a upokojiť emócie, ale nie je zrejmé, že zaistí radikálny obrat.

Holandská povolebná dilema

Aj tak je úspech, že holandská vláda vôbec vznikla. Wildersovo víťazstvo v novembrových voľbách sprevádzali hlboké pochybnosti, či jeho Strana slobody (PVV), označovaná umiernenými oponentmi ako populistická a tými radikálnymi ako fašistická, má vôbec nejaký koaličný potenciál. Wilders pritom potreboval k svojim 37 poslancom nájsť štyridsiatku ďalších.

Ale témy, s ktorými vyhral voľby, ako likvidácia mešít a islamských škôl, referendum o vystúpení z EÚ, zákaz dvojitého občianstva či ukončenie green dealu, boli pre ostatné strany príliš silná káva. PVV sa nevymyká iba programom, ale aj svojou štruktúrou. Wilders sa elegantne vyhol problému s nespokojnou členskou základňou – obmedzil ju na seba samého, iných členov strana nemá. 

Od počiatku mohol počítať so sympatiami novej strany BBB, ktorá vzišla z protestov poľnohospodárov. To však na väčšinu zďaleka nestačilo. Na tú ešte potreboval aspoň dve ďalšie strany. Do kariet mu však hralo to, že ešte komplikovanejšia ako vláda s Wildersom by bola vláda bez Wildersa. Takáto väčšina politicky nedávala zmysel, jedinou alternatívou boli nové voľby.

Pozadie vzniku koaličnej vlády

Wilders dostal príležitosť nasadiť všetok um, ktorý nadobudol za tridsať rokov vo vrcholovej politike. Tento najdlhšie slúžiaci poslanec holandského parlamentu začínal v 90. rokoch v pravicovo-liberálnej strane VVD, aby následne založil vlastnú stranu s hlavnými témami hrozba islamu a obmedzovanie moslimskej migrácie.

Tým provokuje nielen politicky korektnú elitu, ale i radikálnych moslimov. Pod policajnou ochranou žije posledných dvadsať rokov od vraždy režiséra Thea van Gogha, kritika islamu, zavraždeného Holanďanom marockého pôvodu. Postupom času opúšťa aj neoliberálne ekonomické predstavy a stáva sa umierneným zástancom sociálneho štátu.  

Kľúčovým partnerom v novej koalícii je práve Wildersova pôvodná domovská VVD. S trojročnou prestávkou bola súčasťou každej holandskej vlády za posledných tridsať rokov. Predchádzajúcich štrnásť rokov, pod vedením Marka Rutteho, dokonca stranou premiérskou. Vo voľbách síce prišla o tretinu hlasov, ale i tak zostáva treťou najsilnejšou stranou krajiny.

Jej súčasná predsedníčka Dilan Yesilgözová, ktorá strávila prvých sedem rokov svojho života v rodnom Turecku, od začiatku dávala najavo, že si spoluprácu s Wildersom dokáže predstaviť. Ako Kurdka z alavitskej rodiny ľudskoprávnych aktivistov nemá na rozdiel od západných ľudskoprávnikov nijaké ilúzie o súžití európskeho právneho štátu s islamskými tradíciami. Ako ministerka spravodlivosti sa preslávila dôsledným trvaním na dodržiavaní holandských pravidiel.

Priority novej vlády

Najtvrdším orieškom bola strana Nová sociálna zmluva (NSC). Jej predseda Pieter Omtzigt v kampani spoluprácu s Wildersom vylučoval a keď o nej začal rokovať, opakovane rokovania opúšťal. Trval na tom, že vláda musí rešpektovať všetky ústavné a medzinárodné záväzky, čo dosť obmedzuje možnosti boja s masovou migráciou.

Omtzitgt bol dlhé roky členom kresťanských demokratov, tradične najsilnejšej holandskej strany CDA, ktorá však v posledných voľbách takmer zmizla. Jej voličov prebrala práve Omtzigtova NSC. Založil ju krátko pred voľbami s programom zmeny politickej kultúry, reformy volebného systému a návratu ku kresťanským princípom v politike.

Nakoniec sa strany dohodli. Základnou témou pripravovaného vládneho programu sú desiatky opatrení na obmedzenie migrácie, okrem iného ochrana hraníc s Belgickom a Nemeckom, posilnenie odsunu nelegálnych migrantov, sprísnenie azylového konania či sprísnenie pracovnej migrácie. S tým súvisí aj boj so zločinom, väčšina opatrení sa zameriava na zločinnosť spojenú s migrantmi, napríklad tvrdšie postihy pre mladistvých, stíhanie antisemitizmu či zbavenie občianstva.

Dôležité sú aj posuny v energetike, okrem iného posilňovanie energetickej nezávislosti, podpora jadra či odbúranie greendealovej reštrikcie voči majiteľom nehnuteľností. Program má tiež výraznú sociálnu stránku, či už ide o ambicióznu bytovú politiku alebo podporu sociálne slabších, ktorí pracujú a prispievajú do systému.

Silnejší proatlantický kurz

Zatiaľ čo v domácej politike a vo vzťahoch k EÚ sa rysujú podstatné zmeny, zahraničná politika sa príliš nezmení. A pokiaľ áno, iba sa posunie ešte bližšie k záujmom atlantického impéria. Koaličné strany sa zhodujú na bezpodmienečnej podpore NATO, Ukrajiny a Izraela.

Sám Wilders vo svojej podpore Izraela ide ešte trochu ďalej než väčšina európskych národných konzervatívcov. Popri Margaret Thatcherovej je jeho veľkým vzorom Ariel Šaron, niekoľko rokov v Izraeli žil a uvažoval o presídlení, krajne pravicovú izraelskú stranu Avigdora Liebermana považuje za blízkeho spojenca.  

Wildersovi sa podarilo zostaviť širokú pravicovú koalíciu, v ktorej sa spojila pravica liberálna s populistickou. Táto konštelácia bude mať politickú formu, ktorá je mimo Holandska nezvyčajná. Politickí šéfovia zostanú v parlamente, na čele parlamentných skupín svojich strán, a vládu obsadia ideologicky spriaznení úradníci či politici druhého rangu.

Dick Schoof, ktorý sa pravdepodobne stane premiérom, doteraz pôsobí ako generálny tajomník ministerstva spravodlivosti a celý život sa pohyboval vo vedení bezpečnostných štruktúr.

Prísľub a úskalia vlády odborníkov

Ešte sa ukáže, či možno ambicióznu politickú zmenu uskutočniť bez priamej politickej kontroly nad chodom ministerstiev. Toto usporiadanie má však aj podstatné výhody: zodpovedá starej holandskej tradícii depolitizácie vlády a uberá z politického tlaku, ktorý bude nutne pôsobiť z opozície, hlavných médií a európskych inštitúcií.

Najviac bude tlačiť spomínaný Frans Timmermans. Krátko pred voľbami sa vrátil z Bruselu do holandskej politiky na čelo koalície svojej domovskej, umiernene progresivistickej Sociálnej demokracie (PvdA) s extrémne progresivistickou Zelenou ľavicou (GL).

Voľby síce nevyhral, ale napriek tomu triumfoval. Jeho progresivistická koalícia skončila na druhom mieste s 25 kreslami, čo je o osem viac, ako mali obe strany dokopy v predchádzajúcich voľbách. Uvidíme, ako sa bude úradníkom vládnuť v krajine, kde Wilders zvíťazil a Timmermans nebol porazený.