Real Madrid je večný kráľ. Opäť vyhral Ligu majstrov

Nekonečný príbeh pokračuje. Liga majstrov sa stala životnou filozofiou Realu Madrid. Vyhral ju pätnásťkrát. Vo finále vo Wembley mu stačilo dvadsať lepších minút na pokorenie Borussie Dortmund.

Za posledné desaťročie sa stal víťazom šiestykrát. Presne ako v prvom desaťročí pohára majstrov (1956 – 1966). V mnohom pripomínal víťaznú gardu spred dvoch rokov: vyčaroval postupy v dramatických situáciách všetkých troch vyraďovacích kôl, vo finále prežil kalváriu a opäť bol klinicky neúprosný. Zostal imúnnym voči všetkému, čo sa deje, pretože je nezničiteľný a neodpúšťa chyby. Stále je tvrdý voči súperovým prehreškom, vždy dokáže poodchýliť dvere a prejsť aj cez tú najtenšiu škáročku.

Real Madrid sa naučil, že na zisk najcennejšej trofeje nemusíte hrať vždy a za každých okolností veľkolepý či najlepší futbal.

Počas celej sezóny zostal v Lige majstrov nezdolaný. Na jar prekonal troch nemeckých súperov (Lipsko v osemfinále, Bayern v semifinále, Dortmund vo finále) a obhajcu trofeje (Manchester City v štvrťfinále).

Má skvelých hráčov. Nikdy to nebolo inak. Súčasná partia trénera Carla Ancelottiho potvrdzovala v každom jarnom kole dávnu tézu Alfreda Di Stéfana, tvorcu slávy Realu v 50. a 60. rokoch: „Žiadny hráč nie je taký dobrý, ako všetci spolu.“

Finále im prinieslo komplikácie, sedemdesiat minút nič nenasvedčovalo tomu, že naplnia úlohu favorita. Pri Reale Madrid sme si však zvykli, že vždy nájde silu, trpezlivo si počká na svoju chvíľu a rýchlo rozdrví sebavedomie súpera.

Borussia nestrelila gól

Borussia bola odhodlaná a výborne pripravená. Jej fanúšikovia rozprestreli za jednou z brán tradičnú „žltú stenu“ a na nej aj obrovský transparent s nápisom: „Vrátili sme sa sem ukradnúť korunu.“ Mužstvo Edina Terziča podľa toho vyše hodinu hralo, zápasový plán plnilo na sto percent.