Za posledné desaťročie sa stal víťazom šiestykrát. Presne ako v prvom desaťročí pohára majstrov (1956 – 1966). V mnohom pripomínal víťaznú gardu spred dvoch rokov: vyčaroval postupy v dramatických situáciách všetkých troch vyraďovacích kôl, vo finále prežil kalváriu a opäť bol klinicky neúprosný. Zostal imúnnym voči všetkému, čo sa deje, pretože je nezničiteľný a neodpúšťa chyby. Stále je tvrdý voči súperovým prehreškom, vždy dokáže poodchýliť dvere a prejsť aj cez tú najtenšiu škáročku.
Real Madrid sa naučil, že na zisk najcennejšej trofeje nemusíte hrať vždy a za každých okolností veľkolepý či najlepší futbal.
Počas celej sezóny zostal v Lige majstrov nezdolaný. Na jar prekonal troch nemeckých súperov (Lipsko v osemfinále, Bayern v semifinále, Dortmund vo finále) a obhajcu trofeje (Manchester City v štvrťfinále).
Má skvelých hráčov. Nikdy to nebolo inak. Súčasná partia trénera Carla Ancelottiho potvrdzovala v každom jarnom kole dávnu tézu Alfreda Di Stéfana, tvorcu slávy Realu v 50. a 60. rokoch: „Žiadny hráč nie je taký dobrý, ako všetci spolu.“
Finále im prinieslo komplikácie, sedemdesiat minút nič nenasvedčovalo tomu, že naplnia úlohu favorita. Pri Reale Madrid sme si však zvykli, že vždy nájde silu, trpezlivo si počká na svoju chvíľu a rýchlo rozdrví sebavedomie súpera.
Borussia nestrelila gól
Borussia bola odhodlaná a výborne pripravená. Jej fanúšikovia rozprestreli za jednou z brán tradičnú „žltú stenu“ a na nej aj obrovský transparent s nápisom: „Vrátili sme sa sem ukradnúť korunu." Mužstvo Edina Terziča podľa toho vyše hodinu hralo, zápasový plán plnilo na sto percent.
Pred finále malo v Lige majstrov najlepšiu obranu, len s deviatimi inkasovanými gólmi a šiestimi čistými štítmi. V prvom polčase vo Wembley nedovolilo Realu ani jednu strelu na Kobelovu bránu! Replika prekvapenia z víťazného mníchovského finále 1997 proti Juventusu nebola nereálna.
Borussia mohla prebrať opraty zápasu, dlho bola lepším, živším tímom. Terzič postavil koncept na tradičnej dynamike rýchlej prechodovej fázy, riadenej prehľadom a skúsenosťou Emreho Cana či priamočiarosťou Marcela Sabitzera a Juliana Brandta. Z toho ťažili krídelníci Karim Adeyemi s Jadonom Sanchom a stopérov Realu miatol výbornou pozičnou hrou útočník Niklas Fullkrug.
Nemeckému tímu sa podarilo odblokovať vplyv Toniho Kroosa, do hry sa nedostával Eduardo Camavinga, nevýrazní a priam diskrétni boli Rodrygo s Bellinghamom a takmer aj Vinícius. Real prišiel o tradičnú istotu, robil nečakane veľa chýb, strácal lopty na vlastnej polovici ihriska.
Pri odchode na polčasovú prestávku mohol byť rád, že neprehrával: Brandt minul po Fullkrugovom zabehnutí strelou zvnútra šestnástky; po famóznom pase od Hummelsa išiel Adeyemi sám na Courtoisa, ktorý ho, našťastie pre Real, prinútil k dlhej kľučke do ostrého uhla; Fullkrug sa z pozície zaváňajúcej ofsajdom dostal do skvelej šance po Maatsenovej prihrávke, prekonal aj Courtoisa, ale zasiahol len ľavú žrď; belgický dlháň potom vyrazil krížnu strelu z ľavačky unikajúceho Adeyemiho a Fullkrug už nestihol dostať loptu hlavou do opustenej brány.
Ako vo viacerých zápasoch predtým, Real prestál ťažké okamihy, zdalo sa, že visí nad priepasťou, veď prehrával na strely strely 2:8, na rohy 1:5, mal však šťastie: Borussia nekorunovala výborný výkon žiadnym gólom.
Faktor Courtois
Rozhodnutie Carla Ancelottiho postaviť do brány Thibaulta Courtoisa bolo správnym ťahom. Pred začiatkom sezóny sa dvojmetrový brankár zranil, dvakrát mu museli operovať koleno, deväť mesiacov bol mimo. Počas dlhej absencie ohlásil do Belgicka, že aj keď sa koncom sezóny vráti, nechce ísť na ME do Nemecka. Ancelottimu bol k dispozícii od konca apríla.
Tréner ešte pri semifinále Ligy majstrov proti Bayernu odolal a ponechal v bráne Ukrajinca Andrija Lunina. Z posledných piatich kôl La Ligy sa Courtois objavil v bráne štyrikrát a nedostal gól. Keď Ancelotti pred dvoma týždňami videl, ako Real s Luninom v bráne stratil trojgólový náskok a remizoval vo Villarreale 4:4, rozhodol sa vyriešiť dilemu pre Wembley v prospech skúsenejšieho gólmana.
A Courtois nesklamal. Pripomenul grandiózny výkon z parížskeho finále spred dvoch rokov, v ktorom Liverpool prestrieľal Real v pomere 24:4 a Courtois mal pritom deväť úspešných zákrokov. Proti Borussii si znovu udržal čisté konto.
Po zmene strán ešte vyrazil nebezpečnú hlavičku Fullkruga a sledoval, ako Real postupne vyrovnáva hru. Ancelotti zmenil rozostavenie na 4-3-3 a pri kvalite, ktorú v tíme má, bolo zákonité, že bude hrať lepšie ako v otrasnom prvom polčase.
Carvajalova hlavička
Hlavnú postavu našli Madridčania v 32-ročnom pravom obrancovi. Dani Carvajal bol odmalička fanúšikom Realu. Vyrástol v jeho cantere a hral za druholigovú rezervu. Keď mal dvadsať, klub ho predal do Bayeru Leverkusen. Sám sa vyjadril, že „jedna sezóna v Nemecku mu zmenila pohľad na futbal a na život profesionála“.
Real ho po roku odkúpil späť a bol to práve Ancelotii, kto mu dal v sezóne 2013/14 šancu v základnej zostave. Odvtedy je Carvajal pevnou súčasťou tímu.
Vo Wembley mal trošku problémy s Adeyemiho rýchlosťou, ale postupne pridával tradičnú defenzívnu kvalitu a v druhom polčase aj nečakané útočné výpady. Dostal sa do dvoch sľubných pozícií: najskôr po Kroosovom rohu hlavičkoval tesne nad brvno a potom pravačkou neprestrelil brániaceho Schlotterbecka.
Jeho chvíľa prišla dvadsať minút pred koncom. To, čo si s Kroosom nacvičili tesne po zmene strán, zreprízovali s lepším výsledkom: Kroos posadil center do priestoru pred bližšou žrďou, Carvajal zostal len na zlomok sekundy nestrážený a kým k nemu priskočil o šestnásť centimetrov vyšší Fullkrug, bolo neskoro. Najnižší hráč Realu (173 cm) skóroval hlavou!
Sedem predchádzajúcich finále pohára majstrov vo Wembley prinieslo ikonické momenty: Altafiniho víťazný nájazd pri výhre AC Miláno nad Eusébiovou Benficou (1963); Bestov blafák na brankára Benficy Josého Henriqueho pri triumfe Manchesteru United (1968); Cruyffovu individuálnu brilantnosť pri druhom góle Ajaxu proti Panathinaikosu (1971); Dalglishov gólový oblúčik pri výhre Liverpoolu nad Bruggami (1978); Koemanovu delovku z priameho kopu na konci predĺženia znamenajúcu víťazstvo Barcelony nad Sampdoriou (1992); Messiho rafinovanú strelu do siete van der Sara pri výhre Barcelony nad Manchesterom United (2011); či Robbenov prienik cez stred dortmundskej obrany, prinášajúci trofej pre Bayern (2013).
Teraz zostane v pamäti Carvajalova hlavička. Nasmerovala Real k víťazstvu. Pre Carvajala, kapitána Nacha Fernandeza a pre Luku Modriča je to šiesty triumf v Lige majstrov, čím vyrovnali rekord legendárneho madridského krídelníka Francisca Genta.
Rozlúčka Toniho Kroosa
Šiesty titul dosiahol aj Toni Kroos. Rok predtým, ako sa stal majstrom sveta a ako prestúpil do Realu Madrid, bol hráčom Bayernu Mníchov, ktorý pod Juppom Heynckesom dosiahol treble. Kroos vtedy vynechal záverečných deväť týždňov sezóny so svalovým zranením a vo finále vo Wembley proti Borussii (2:1) chýbal.
S Realom zažil hetrik triumfov v rokoch 2016 – 2018 a potom aj v roku 2022, vždy v stredovej trojici po boku Casemira a Modriča. Desať ročnú kapitolu v bielom balete uzavrel fantasticky. Dlho bol proti Borussii neutralizovaný, ale aj keď nebol natoľko metronomicky presný, ako počas väčšiny ostatných zápasov, zostal pokojný a rozvážny.
Rozdielovým faktorom londýnskeho finále bola jeho pravá noha. Exceloval s ňou pri štandardkách. Kobel mu vyrazil skvelo trafený priamy kop, pri rohoch neustále strašil žlto-čiernu obranu, až si pripísal asistenciu pri Carvajalovej hlavičke.
Kroos odchádza z Madridu po 464 zápasoch a 22 získaných trofejách. Zahrá si ešte za Nemecko na EURE a pred domácim publikom sa rozlúči s kariérou. V Bielom dome už musia riešiť vážnu otázku: kto sa stane jeho nástupcom?
Real v povrazoch
Smoliarom finále bol holandský obranca Ian Maatsen. Pred prvým gólom zbytočne blokoval nepresnú strelu spoza šestnástky, z čoho rezultoval Kroosov roh, a o desať minút neskôr sa jeho strašidelná prihrávka dvadsaťpäť metrov od vlastnej brány dostala na kopačky Realu a Bellingham vykúpil matný výkon gólovou asistenciou Viniciusovi.
Real už v tom čase dominoval, Kobel vytiahol tri fantastické zákroky, ale zoči-voči Viniciusovi nemal šancu. Borussia stratila krídla ešte pred prvým inkasovaním po odchode vyčerpaného Adeyemiho. Na ihrisko išiel ďalší lúčiaci sa nemecký velikán Marco Reus, lenže ofenzíva sa rýchlo rozbila, Dortmund stratil prevahu i schopnosť byť nebezpečným.
„Myslím si, že sme sa dostali do hláv hráčov Realu, ale nevyužili sme to v prvom polčase. Mali sme ich v povrazoch,“ povedal po finále Julian Brandt.
Prirovnanie hľadal v boxe. A je to pravda: Real bol vo Wembley ako Muhammad Ali pred päťdesiatimi rokmi v Kinshase v pamätnom dueli označovanom ako „rachot v džungli“ (Rumble in the Jungle) proti Georgeovi Foremanovi. Ali si vtedy prinavrátil titul majstra sveta. Silného protivníka vyšťavil taktikou „rope a dope“: povrazy mu slúžili ako pomoc. Zavesený do nich schytával údery, ale vydržal a v ôsmom kole dovtedy nezdolaného súpera knokautoval. Real postupoval vo Wembley podobne.
Rekordér Ancelotti
Triumf v Lige majstrov je ďalším majstrovským dielom Carla Ancelottiho, najúspešnejšieho trénera v histórii súťaže. Po tituloch v piatich najsilnejších európskych ligách ju vyhral piatykrát.
„Mali sme v tejto sezóne veľa problémov so zraneniami. Ale mužstvo sa vďaka tomu ešte viac zocelilo a zomklo. Súdržnosť a kvalita stoja nad všetkým. Ak jedno z toho nemáte, nestačí to,“ vyjadril sa po finále.
Fabio Capello o ňom povedal: „Viedol som ho ako hráča. Vždy bol inteligentný a pokojný. Stále vníma názory ľudí okolo seba a to je základ jeho správnych rozhodnutí. Vie komunikovať s hráčmi, dobre ich pozná a vyťahuje z nich to najlepšie. Vie, čo je potrebné spraviť, aby ste znovu vyhrali – a to je vo futbale najťažšie. Hráči idú za ním, poslúchajú ho – a preto sú úspešní.“
Florentino Perez pred deviatimi rokmi Ancelottiho prepustil. Po triumfe v Lige majstrov sa v ďalšej sezóne dostal „len“ do semifinále a na druhé miesto La Ligy. V priebehu ďalších šiestich rokov našiel rovnakú trénerskú kvalitu a hráčmi rešpektovaného šéfa len v Zinedinovi Zidanovi.
Ancelottiho pritiahol do Madridu znovu v lete 2021 a určite neľutuje. Dnes je už najúspešnejším prezidentom v histórii Realu Madrid: Ligu majstrov vyhral siedmykrát, čo je viac ako dosiahol Santiago Bernabeu (šesťkrát).
Vyvrcholenie Ligy šampiónov dopadlo bez prekvapenia: kráľovský klub z Madridu vstúpil prvýkrát do najsvätejšieho futbalového chrámu, pretože nikdy predtým finále vo Wembley nehral, a berie si späť korunu, ktorá je jeho symbolom.
O pár dní ho posilní Kylian Mbappe. Cesta k ďalšej sláve je otvorená. V modernej ére futbalu nebol Real Madrid nikdy v takomto bode: so silou, hromadiacimi sa úspechmi, pravou nenásytnosťou, s trvalou túžbou i schopnosťami vyhrávať.