Ivan Hoffman: Tvrdší kurz nastolí Brusel, nie Fico

Rozhovor s Ivanom Hoffmanom o streľbe na Roberta Fica, ako vníma vývoj debaty po atentáte, ale aj o českom premiérovi Petrovi Fialovi, slovenských novinároch Milanovi Šimečkovi či Štefanovi Hríbovi, a tiež o tom, prečo si myslí, že progresivizmus nemá budúcnosť.

Ivan Hoffman je novinár, fotograf a pesničkár. Počas komunizmu písal pre samizdat Fragment K, preslávil sa v máji 1989 na Bratislavskej lýre, kde mu vytvorila priestor Joan Baezová a on zahral pieseň Nech mi nehovoria, kým mu organizátor nevypol mikrofón. O pár mesiacov neskôr sa jeho pieseň Sľúbili sme si lásku spievala na námestiach počas Novembra 1989. Koncom novembra patril k skupine 7 ľudí, ktorí vyzvali na zakladanie kresťansko-demokratických klubov, čo viedlo k založeniu KDH. Do politiky nevstúpil a stal sa novinárom. Písal pre Rádio Slobodná Európa, Lidové noviny či Český rozhlas. Je nositeľom Ceny Ferdinanda Peroutku. Pred pár týždňami sme sa dohodli na spolupráci s Ivanom Hoffmanom a rádiom Universum, odvtedy vychádzajú jeho glosy každý piatok v Štandarde. Rozhovor vznikol krátko po tom, ako sme boli s dvomi priateľmi Ivana Hoffmana navštíviť na Morave, kde žije a hospodári so svojou manželkou Helenou.

Prvá otázka je jasná: Čo ukázal atentát na Roberta Fica?

Ukázal, že zápas s progresívnymi fanatikmi o budúcnosť, o zachovanie prirodzeného sveta, je zápasom na život a na smrť. Ale je to zápas s otvoreným koncom. V tom, že váš pán premiér prežil, je, myslím si, dôležitá symbolika: vrah nemal posledné slovo.

Takto priamo to u nás zatiaľ nikto nepovedal. Juraj Cintula bol priaznivec opozície, viaceré postoje mal ostro protivládne, hlásil sa k podpore prezidentky Čaputovej a sníval o svete bez náboženstva a národa, ale postoj k vojne, RTVS či ÚŠP, ktoré ho motivovali, nemožno nazvať len úzko progresívnymi. Prečo ste ho nazvali progresívnym fanatikom?

Nemám na mysli zápas s atentátnikom, ktorý strieľal, ale s fanatikmi, ktorí nabíjajú zbraň.

Na Slovensku už dlhšie nežijete, našu politiku skôr nekomentujete, ako blízko sledujete dianie u nás?

Ja sa stále považujem za československého novinára, ale je pravda, že v komentároch a glosách, ktoré v posledných rokoch píšem pre slovenského čitateľa sa aktuálnej politickej agende vyhýbam. Samozrejme, sledujem trendy, ale už sa osobne nepoznám so súčasnými politikmi, čo je pre komentátora zásadný hendikep.

Ako vidíte slovenskú politiku, v čom sa líši od českej?

Ak existujú odlišnosti, tak sú vzácne. Ak to mám povedať otvorene, politika je čosi ako realitný biznis. Je to nelicencovaná živnosť, ktorú môže praktizovať hocikto. Priťahuje psychopatov, exhibicionistov, manipulátorov. Parlamentná, zastupiteľská demokracia je v troskách. Politické kyvadlo medzi pravicou a ľavicou sa už dávno zastavilo, politické strany sa programovo vyprázdnili. Politika sa redukovala len na politický marketing a technológiu moci. Politickú elitu vystriedala elita servisná, ktorá neslúži voličom, ale korporátnej oligarchii. Degradácia politiky je ale všeobecná, nie je to slovenské alebo české špecifikum. Naši politickí diletanti a ignoranti nie sú horší, než tí, ktorí vládnu Nemcom, Francúzom, alebo ktorí ovládli Brusel. A lepšie ako my na tom nie sú ani Američania.

To, čo ste povedali, je jednak tvrdé a jednak pravdivé, otázka znie, prečo to tak je? Alebo užšie: prečo aj vzdelaný a kultivovaný politik, ktorý rozumel komunizmu a odmietol klientelizmus vo vlastnej strane, je schopný napísať 1000-stránkovú knihu o fungovaní EÚ a možno jej rozumie lepšie ako západní politici; skrátka prečo aj profesor Petr Fiala padne do takejto pasce?

Prostredie politiky je toxické, nájde sa len málo rezistentných osobností, ktoré si uchovajú charakter a úroveň a pán profesor medzi také osobnosti nepatrí. Je to učiteľ, teoretik, ktorý politiku v praxi praktizuje ako organizovaný zločin. Myslím si, že v pasci neskončil Petr Fiala, ale jeho voliči, ktorí naleteli na jeho slušný imidž. Skutočne slušného človeka v politike nečaká žiadna oslnivá kariéra.

Vráťme sa na Slovensko. Čo ste si všimli po atentáte?

Všetci vážia slová. Asi je to iba dočasné, asi za to môže šok, pretože politická vražda nie je všedná vec, ale opoziční politici, novinári, herci a osobnosti zistili, že slovo má väčšiu moc, než tušili. Objavili Ameriku a hoci to nepriznajú, tušia, že stvorili vraha. Všetkými tými frázami o ohrození demokracie, o potrebe zastaviť nenávisť odvádzajú pozornosť práve od tohto: že stvorili vraha. S týmto vedomím pre nich nebude jednoduché pokračovať v antificovskej kampani. Tým, že sa dištancovali od vraha, odsúdili sa myslím k soft revolte typu „stoj, lebo sa netrafím“.

Liberáli a progresívci ale neuhli ani o milimeter, nikto nenapísal, že to strašenie o konci demokracie, posielanie Fica do basy a podobne, že to bolo „trošku“ prehnané...

Samozrejme, ľudia sa nemenia, to sa od nich ani nedalo čakať. Že vážia slová je cnosť z núdze, vynútený ťah, povedal by šachista.

Pomerne málo sa hovorí o bezpečnostnej otázke, ako je možné, že tento muž mal zbrojný pas, či sa dalo atentátu nejako predísť, podstatne viac sa vedie politická debata. Ako to na vás pôsobí zvonku?

Bezpečnostné otázky asi nedominujú v debate preto, lebo k držaniu zbraní sa už všetko mnohokrát povedalo v súvislosti s terorizmom. U tohto politického atentátu navyše vďaka včasným únikom informácií, niet veľa otáznikov. Vrah pracoval v bezpečnostnej službe, je to strelec profesionál. Nie sú žiadne pochybnosti o jeho motivácii, bol účastníkom opozičných protivládnych protestov. Svojím odporom k vláde a jej premiérovi sa nijako netajil. Atentát naplánoval a určite očakával, že sa medzi svojimi stane hrdinom. Všetko je jasné, debatovať má zmysel iba o spoluvine opozičných politikov a médií, ktorí vraha k jeho činu inšpirovali a naviedli.

Je až neuveriteľné, ako fatálne zlyhali zahraničné médiá, ignorovali skutočné motívy atentátnika a hovorili o nepodstatných veciach z dávnej minulosti. Zvláštne ale na tom je, že nás to už neprekvapuje.

Áno, neprekvapuje, že ten, komu sa nepozdáva realita, pokúša sa ju reinterpretovať po svojom. V dnešnej dobe je vzťah k pravde vlažný, nie je problém čosi bagatelizovať alebo zveličiť a prerozprávať príbeh tak, aby sa z obete stal vinník a z vinníka obeť. V politike nejde o pravdu a ideály, ale o záujmy a o moc. Je ale pikantné na tých účelových fabuláciách okolo atentátnika – básnika, že progresívni liberáli nezverili propagandu okolo atentátu umelej inteligencii. Spoľahli sa na inteligenciu vlastnú a toto je výsledok. Sú dokonale nedôveryhodní.

S tou AI je to dobrý vtip. Nosnou témou domácej diskusie je rozdelenosť spoločnosti. Súhlasíte, že je to problém, alebo skôr ide o krycí manéver?

Že je spoločnosť rozdelená je normálne. Hovorí sa tomu pluralita a jej opakom je totalita. Volanie po jednote je volaním po diktatúre jediného správneho názoru. Spoločnosť je logicky rozdelená v reakcii na Green deal, na imigráciu, povinnú vakcináciu proti covidu, na zapojenie sa do vojny na Ukrajine, v otázke vzťahu väčšiny k minoritám alebo k medveďom. Rozdelenie sa stáva problémom v okamihu, keď je sprevádzané nenávisťou. Myslím si, že u sympatizantov Smeru a jeho predsedu Róberta Fica to s nenávisťou nebude také vážne, ak im nenapadlo v odvete za pokus o vraždu vypáliť kanceláriu Matovičovi či Šimečkovi. Boli sme svedkami toho, že spodina reagovala dôstojne, zatiaľ čo demokratickí antificovci ľutovali, že sa strelec lepšie netrafil.

To sa musím opozície zastať, takéto názory boli jednak mimoriadne okrajové a jednak ich vypúšťala spodina z opačnej strany.

Zastať sa opozície nikdy nie je na škodu. Je na to revolučný slogan: „Nie sme ako oni“.

Čo mali médiá po vražde urobiť podľa vás?