Ivan Hoffman: Tvrdší kurz nastolí Brusel, nie Fico

Ivan Hoffman je novinár, fotograf a pesničkár. Počas komunizmu písal pre samizdat Fragment K, preslávil sa v máji 1989 na Bratislavskej lýre, kde mu vytvorila priestor Joan Baezová a on zahral pieseň Nech mi nehovoria, kým mu organizátor nevypol mikrofón. O pár mesiacov neskôr sa jeho pieseň Sľúbili sme si lásku spievala na námestiach počas Novembra 1989. Koncom novembra patril k skupine 7 ľudí, ktorí vyzvali na zakladanie kresťansko-demokratických klubov, čo viedlo k založeniu KDH. Do politiky nevstúpil a stal sa novinárom. Písal pre Rádio Slobodná Európa, Lidové noviny či Český rozhlas. Je nositeľom Ceny Ferdinanda Peroutku. Pred pár týždňami sme sa dohodli na spolupráci s Ivanom Hoffmanom a rádiom Universum, odvtedy vychádzajú jeho glosy každý piatok v Štandarde. Rozhovor vznikol krátko po tom, ako sme boli s dvomi priateľmi Ivana Hoffmana navštíviť na Morave, kde žije a hospodári so svojou manželkou Helenou.

Prvá otázka je jasná: Čo ukázal atentát na Roberta Fica?

Ukázal, že zápas s progresívnymi fanatikmi o budúcnosť, o zachovanie prirodzeného sveta, je zápasom na život a na smrť. Ale je to zápas s otvoreným koncom. V tom, že váš pán premiér prežil, je, myslím si, dôležitá symbolika: vrah nemal posledné slovo.

Takto priamo to u nás zatiaľ nikto nepovedal. Juraj Cintula bol priaznivec opozície, viaceré postoje mal ostro protivládne, hlásil sa k podpore prezidentky Čaputovej a sníval o svete bez náboženstva a národa, ale postoj k vojne, RTVS či ÚŠP, ktoré ho motivovali, nemožno nazvať len úzko progresívnymi. Prečo ste ho nazvali progresívnym fanatikom?

Nemám na mysli zápas s atentátnikom, ktorý strieľal, ale s fanatikmi, ktorí nabíjajú zbraň.

Na Slovensku už dlhšie nežijete, našu politiku skôr nekomentujete, ako blízko sledujete dianie u nás?

Ja sa stále považujem za československého novinára, ale je pravda, že v komentároch a glosách, ktoré v posledných rokoch píšem pre slovenského čitateľa sa aktuálnej politickej agende vyhýbam. Samozrejme, sledujem trendy, ale už sa osobne nepoznám so súčasnými politikmi, čo je pre komentátora zásadný hendikep.

Ako vidíte slovenskú politiku, v čom sa líši od českej?

Ak existujú odlišnosti, tak sú vzácne. Ak to mám povedať otvorene, politika je čosi ako realitný biznis. Je to nelicencovaná živnosť, ktorú môže praktizovať hocikto. Priťahuje psychopatov, exhibicionistov, manipulátorov. Parlamentná, zastupiteľská demokracia je v troskách. Politické kyvadlo medzi pravicou a ľavicou sa už dávno zastavilo, politické strany sa programovo vyprázdnili. Politika sa redukovala len na politický marketing a technológiu moci. Politickú elitu vystriedala elita servisná, ktorá neslúži voličom, ale korporátnej oligarchii. Degradácia politiky je ale všeobecná, nie je to slovenské alebo české špecifikum. Naši politickí diletanti a ignoranti nie sú horší, než tí, ktorí vládnu Nemcom, Francúzom, alebo ktorí ovládli Brusel. A lepšie ako my na tom nie sú ani Američania.

To, čo ste povedali, je jednak tvrdé a jednak pravdivé, otázka znie, prečo to tak je? Alebo užšie: prečo aj vzdelaný a kultivovaný politik, ktorý rozumel komunizmu a odmietol klientelizmus vo vlastnej strane, je schopný napísať 1000-stránkovú knihu o fungovaní EÚ a možno jej rozumie lepšie ako západní politici; skrátka prečo aj profesor Petr Fiala padne do takejto pasce?

Prostredie politiky je toxické, nájde sa len málo rezistentných osobností, ktoré si uchovajú charakter a úroveň a pán profesor medzi také osobnosti nepatrí. Je to učiteľ, teoretik, ktorý politiku v praxi praktizuje ako organizovaný zločin. Myslím si, že v pasci neskončil Petr Fiala, ale jeho voliči, ktorí naleteli na jeho slušný imidž. Skutočne slušného človeka v politike nečaká žiadna oslnivá kariéra.

Vráťme sa na Slovensko. Čo ste si všimli po atentáte?

Všetci vážia slová. Asi je to iba dočasné, asi za to môže šok, pretože politická vražda nie je všedná vec, ale opoziční politici, novinári, herci a osobnosti zistili, že slovo má väčšiu moc, než tušili. Objavili Ameriku a hoci to nepriznajú, tušia, že stvorili vraha. Všetkými tými frázami o ohrození demokracie, o potrebe zastaviť nenávisť odvádzajú pozornosť práve od tohto: že stvorili vraha. S týmto vedomím pre nich nebude jednoduché pokračovať v antificovskej kampani. Tým, že sa dištancovali od vraha, odsúdili sa myslím k soft revolte typu „stoj, lebo sa netrafím“.

Liberáli a progresívci ale neuhli ani o milimeter, nikto nenapísal, že to strašenie o konci demokracie, posielanie Fica do basy a podobne, že to bolo „trošku“ prehnané...

Samozrejme, ľudia sa nemenia, to sa od nich ani nedalo čakať. Že vážia slová je cnosť z núdze, vynútený ťah, povedal by šachista.

Pomerne málo sa hovorí o bezpečnostnej otázke, ako je možné, že tento muž mal zbrojný pas, či sa dalo atentátu nejako predísť, podstatne viac sa vedie politická debata. Ako to na vás pôsobí zvonku?

Bezpečnostné otázky asi nedominujú v debate preto, lebo k držaniu zbraní sa už všetko mnohokrát povedalo v súvislosti s terorizmom. U tohto politického atentátu navyše vďaka včasným únikom informácií, niet veľa otáznikov. Vrah pracoval v bezpečnostnej službe, je to strelec profesionál. Nie sú žiadne pochybnosti o jeho motivácii, bol účastníkom opozičných protivládnych protestov. Svojím odporom k vláde a jej premiérovi sa nijako netajil. Atentát naplánoval a určite očakával, že sa medzi svojimi stane hrdinom. Všetko je jasné, debatovať má zmysel iba o spoluvine opozičných politikov a médií, ktorí vraha k jeho činu inšpirovali a naviedli.

Je až neuveriteľné, ako fatálne zlyhali zahraničné médiá, ignorovali skutočné motívy atentátnika a hovorili o nepodstatných veciach z dávnej minulosti. Zvláštne ale na tom je, že nás to už neprekvapuje.

Áno, neprekvapuje, že ten, komu sa nepozdáva realita, pokúša sa ju reinterpretovať po svojom. V dnešnej dobe je vzťah k pravde vlažný, nie je problém čosi bagatelizovať alebo zveličiť a prerozprávať príbeh tak, aby sa z obete stal vinník a z vinníka obeť. V politike nejde o pravdu a ideály, ale o záujmy a o moc. Je ale pikantné na tých účelových fabuláciách okolo atentátnika – básnika, že progresívni liberáli nezverili propagandu okolo atentátu umelej inteligencii. Spoľahli sa na inteligenciu vlastnú a toto je výsledok. Sú dokonale nedôveryhodní.

S tou AI je to dobrý vtip. Nosnou témou domácej diskusie je rozdelenosť spoločnosti. Súhlasíte, že je to problém, alebo skôr ide o krycí manéver?

Že je spoločnosť rozdelená je normálne. Hovorí sa tomu pluralita a jej opakom je totalita. Volanie po jednote je volaním po diktatúre jediného správneho názoru. Spoločnosť je logicky rozdelená v reakcii na Green deal, na imigráciu, povinnú vakcináciu proti covidu, na zapojenie sa do vojny na Ukrajine, v otázke vzťahu väčšiny k minoritám alebo k medveďom. Rozdelenie sa stáva problémom v okamihu, keď je sprevádzané nenávisťou. Myslím si, že u sympatizantov Smeru a jeho predsedu Róberta Fica to s nenávisťou nebude také vážne, ak im nenapadlo v odvete za pokus o vraždu vypáliť kanceláriu Matovičovi či Šimečkovi. Boli sme svedkami toho, že spodina reagovala dôstojne, zatiaľ čo demokratickí antificovci ľutovali, že sa strelec lepšie netrafil.

To sa musím opozície zastať, takéto názory boli jednak mimoriadne okrajové a jednak ich vypúšťala spodina z opačnej strany.

Zastať sa opozície nikdy nie je na škodu. Je na to revolučný slogan: „Nie sme ako oni“.

Čo mali médiá po vražde urobiť podľa vás?

Pravdupovediac, bol som zvedavý, či verejnoprávni novinári neprídu s fotografiou vo veselom farebnom oblečení, pretože v čiernom už si kolektívnu fotografiu spravili. Nechcem reakciu slovenských médií komentovať, pretože televíziu a rozhlas nesledujem. V českých médiách je taký zlozvyk, že za názor Slovenska vydávajú názory Denníka N alebo SME, takže potom nie je jednoduché si vytvoriť o slovenských médiách pozitívny obraz.

Vo všeobecnosti je problémom súčasných médií infotainment, bulvárne miešanie spravodajstva so zábavou, a politická angažovanosť. O tom niečo viem, pretože ako novinár som začínal na Slovensku a považoval som za svoje poslanie bojovať proti Mečiarovi a mečiarizmu. Dnes tento angažovaný úlet považujem za profesné zlyhanie. Novinár má rešpektovať voliča, ktorý má svoje dôvody, prečo volí tak, ako volí. Ak novinár potrebuje voliť stranu, niekoho zvýhodniť a niekomu poškodiť, má si zarábať politickým PR. Slušná novinárčina je objektívna, nestranná, vecná, korektná, pozná sa podľa toho, že novinár neprideľuje politikom pejoratívne adjektíva. Písať o politikovi sa má tak, aby ho čitateľ po prečítaní článku nešiel zastreliť.

To sa ale asi nebije, veď mečiarizmus naozaj masívne rozkrádal štátny majetok, tajná služba sa nedala odlíšiť od mafie, súčasťou politického boja bol únos prezidentovho syna. Angažovať sa proti tomu je asi niečo, ako angažovať sa proti komunistom v roku 1947 a 1948, to je niečo iné, ako stranícky aktivizmus proti Ficovi, nie?

Určite je na to viac pohľadov, ale ja som sa jednoducho po osobnej skúsenosti s angažovanou novinárčinou už nikdy do žiadnej kampane nezapojil. V Česku sa pritom novinársky mainstream postupne nenávistne vymedzoval proti Klausovi, Zemanovi, Paroubkovi, Okamurovi či Babišovi, aby som spomenul aspoň tie najkrikľavejšie terče. Ak sa novinár politicky angažuje, je to profesné zlyhanie bez ohľadu na to, na akej sa angažuje strane.

Ak sa vrátim k tým diskusiám po atentáte, je to paradox, ale sám som nedokázal počúvať niektoré z nich, pritom v nich vystupovali rozhľadení ľudia, s mnohými si tykám. Ale ten obsah bol jednoducho morálny gýč. V druhej vete už hovorili o verbálnych útokoch proti prezidentke, v tretej kritizovali Smer. Niežeby to nebola pravda alebo že by si nezaslúžili kritiku, ale vnútorne som zvolal, haló a na koho to strieľali?! Progresívne médiá a ich autori neurobili ani v jednom prípade krok späť, nezaznelo, tu sme to voči Ficovi prehnali, nostra culpa. Pritom sú to oni, kto tu pestuje potrebu sa kajať a ospravedlňovať za dejiny. Prečo toho nie sú schopní, keď ide o nich a ich zmýšľanie?

Niekedy si myslím, že okrem iného ide o generačný fenomén. Tak, ako si mladá generácia neváži to, čo vybudovali ich rodičia a starí rodičia a nemá problém to zničiť, nevážia si ani spoločenské hodnoty, ktoré majú korene v minulosti. Myslím si, že kultúra ničenia a kultúra násilia sú také generačné príspevky novinárov, ktorí sa dnes dostávajú ku slovu.

Toto sa ale u nás týka aj tej staršej generácie; ľudia, ktorí prijali, že Fico je pokračovaním Mečiara a rovnakým ohrozením, ako bol on.

Hovorím o strate kontinuity s minulými generáciami, s ľuďmi, ktorí už tu s nami nie sú. Ten morálny gýč, ktorý spomínate, je daň za povrchnosť, neschopnosť či neochotu vnímať politiku v súvislostiach.

Výnimočné postavenie má v hierarchii slovenského progresívneho sveta Milan Šimečka, kedysi váš blízky priateľ. Ráno v deň atentátu mu vyšiel text, v ktorom písal, že nemá pochopenie pre voličov Smeru, prirovnal ich k voličom Hitlera. Nestačila mu kritika Fica a jeho politiky, musel sa venovať voličom. Prečo vlastne on a ďalší neustále myslia v kategórii viny?

Mám zásadu nevyjadrovať sa osobne ku kolegom. Milanovi Šimečkovi do hlavy nevidím, a keďže sa občas dozvedám, že o mne napísal čosi odporné, nechcem, aby to vyzeralo, že si s ním vyrovnávam účty. Z toho, čo som od neho pred časom čítal, súdim, že sa štylizuje do role verejného intelektuála. V našej brandži je to ako v biznise. Kde je dopyt, tam je ponuka a naopak. Predávať názory možno vtedy, keď je o ne záujem a niekto ich kupuje. Milan Šimečka má určite svoje publikum, inak by sme sa o ňom nebavili. Pravdepodobne imponuje elitárom, ktorí si u neho potvrdzujú, že sú niečo extra a z toho titulu majú právo pohŕdať plebsom. Tomu by text, ktorí spomínate, sedel. Ale ako som povedal, nevidím Šimečkovi do hlavy.

V tomto zmysle sa mu darí, dostal práve Novinársku cenu, niečo ako celoživotné ocenenie. Je to trochu trápne, lebo vo všetkom zásadnom sa posledné roky mýli. Mimochodom, jeho prvý text po atentáte ponúkol tézu, že to bola čierna labuť.

Bola to, samozrejme, biela labuť, stalo sa presne to, čo sa stať muselo, až na to, že to opozíciou nenávidený politik prežil. Chybne označená labuť, samozrejme, nie je omyl, za ktorý treba laureátovi odobrať Novinársku cenu. Za diskvalifikáciu by som skôr považoval pošpinenie Milana Kunderu časopisom Respekt v čase, keď Šimečka bol jeho šéfredaktorom. 

Zaujal aj Štefan Hríb, ktorý verejne odmietol zmierenie a navrhol, aby sme prestali pripravovať pôdu pre násilie. Napísal:

„Ako sa ľudia, ktorí si želajú Slovensko ako právny štát, ukotvený na Západe, môžu zmieriť s predstavou toho tábora, ktorému je bližšie východnejšie chápanie sveta? Ako sa má zmieriť odporca zmien trestného zákona, ktorý v nich vidí záchranu pre zločin, s predstavami jeho predkladateľa, ktorý hovorí o rozumných trestoch a sadzbách? Ako sa zmieri podporovateľ slobodnej Ukrajiny so svetom tých, ktorí hovoria o mieri formou okupácie ukrajinských území? Takáto podoba zmierenia nie je možná.“

Ja si tiež myslím, že zmierenie je nemožné. Toto nie je situácia umožňujúca win-win riešenie. Niekto musí vyhrať a niekto skončí porazený. Zatiaľ to vyzerá, že voličov, ktorým nevadí, že je Slovensko perifériou Západu a identifikujú sa s bruselskou rusofóbiou je menšina. Takéto menšiny sa zvyknú označovať piatou kolónou cudzích záujmov a niekedy sa im s pomocou zahraničných sponzorov podarí farebná revolúcia. Tá ale v situácii, kedy sa podľa všetkého končí éra americkej hegemónie, nedáva zmysel. V pravdepodobnej multipolárnej budúcnosti sa ponúka politika všetkých azimutov, teda snaha o dobré vzťahy s každým. Viem si ale predstaviť, že to je vízia, ktorá sa Števovi nemusí páčiť.  

Súhlasím s tým, že hra na zmierenie je falošná, ale prekvapuje ma, ako Hríb nerozumie príčinám vojny na Ukrajine, ani motiváciám západných kritikov tejto vojny či sporom o právny štát, kde si vybral stranu a nevidí vážne chyby tejto strany. So Štefanom sme obaja kedysi spolupracovali, vy ste kedysi stáli na začiatku jeho kariéry, už roky škrtá Fica ako Hitlera, pred voľbami mal billboardy, že ak dopadnú voľby zle, nevyjde slnko. Rozumiete mu ešte?

Nerozumiem, ale pretože mám z minulosti na Števa pekné spomienky a i keď sme sa nevideli roky, berieme ho s mojou ženou stále ako rodinného priateľa, nepoviem o ňom krivé slovo (úsmev).

Čo zmení podľa vás atentát? Môže dlhodobejšie oslabiť progresívcov a vychýliť vývoj na Slovensku od toho, čo vidíme na západ od nás?

Ak som si to správne všimol, Progresívne Slovensko notoricky prehráva voľby, takže by logicky malo vymeniť neúspešného predsedu. Ak 60 percent Slovákov dáva vinu za atentát na premiéra správaniu opozície, nie je to, samozrejme, pre Progresívne Slovensko dobrá správa.

Väčšina liberálov sa v tomto momente skryto obáva, že s návratom Fica príde tvrdší kurz a autoritatívnejšia forma vlády. Váš názor?

Problém súčasných vlád, a to v celej EÚ je, že sú to vlády slabé, s chabými kompetenciami čosi reálne zmeniť. To, čoho sa obáva liberálny eurofil, je súčasne to, v čo márne dúfa vlastenecký euroskeptik. Slovenská vláda sa bude pohybovať vo veľmi tesných mantineloch a o osudoch občanov na únijnej periférii sa bude tak ako doteraz rozhodovať predovšetkým v Bruseli. Očakávam, že to bude Brusel, ktorý nastolí tvrdší kurz a autoritatívnejšiu formu vlády.

Polarizácia je fakt, to, že liberáli vidia v polovici a niekedy väčšine populácie ohrozenie režimu, slobody a demokracie, je tiež fakt. Ale je to nerealistické hodnotenie situácie. V čom vidíte príčiny, ako k tomu mentálnemu skoku u nich došlo?

Niekedy sa človek zradikalizuje a zatrpkne, keď stratí spoločenské postavenie, vplyv alebo moc rozhodovať o dôležitých veciach. Politika je droga a nie každý, kto z nej vypadne zvládne detox. S nezvládnutou závislosťou súvisí pocit krivdy, zvraty osudu berú slabšie povahy osobne. To všetko je, samozrejme, známe a funguje to takto odjakživa. Ja sa ale vždy pri takýchto reakciách pýtam, či toto lamentovanie nedocenených „lepších ľudí“ nie je v nejakom ohľade odôvodnené alebo dôvodné. Niekedy skutočne väčšina ohrozuje režim, ohrozuje čiesi privilégiá, ktoré možno interpretovať ako slobodu a demokraciu definovanú nejakým špeciálnym prívlastkom.

Nedávno som sa pobavil na úvahe, že „situácia je už taká kritická, že jediným riešením je ozbrojený odboj v uliciach, na ktorý sme našťastie príliš starí“. Chcem tým povedať, že čoho sa časť spoločnosti obáva, po tom iná časť spoločnosti túži. Zmysel má rozmýšľať, prečo to tak je. Liberáli by, myslím si, nemali fňukať, že ich ľudia nechápu. Mali by uvažovať, kde robia chyby a prečo lezú normálnym ľuďom na nervy.

Určite ste sledovali, či hovorili a písali české médiá k téme, ponúknite nám nejaký prehľad a hodnotenie.

České mainstremové médiá sú lojálne k tej sorte politikov, ktorí na Slovensku prehrali vo voľbách. Atentát na slovenského premiéra odsúdili, ale podsúvajú svojmu publiku myšlienku, že si za to môže sám. Nezávislé médiá vnímajú Fica podobne ako Viktora Orbána, teda ako politika, ktorý Česku chýba. Oceňujú na ňom, že sa snaží o suverénnu politiku a akcentuje záujmy svojej krajiny. Povedal by som, že český mainstream vášho premiéra démonizuje a česká alternatíva si ho idealizuje. Tak to dnes, žiaľ čiernobielo, funguje.

Samuel Huntington kedysi opísal vážnosť situácie Ukrajiny v tom, že bola natoľko vnútorne rozpoltená, že jej hrozilo, že ak si vyberie jednu cestu, tak to povedie k občianskej vojne alebo riadnej vojne. Došlo na jeho slová, ale to bola vážna geopolitická situácia. Čo podľa vás hrozí, s čím sa zahrávajú súčasné západné spoločnosti, ako je aj Slovensko, Poľsko, Francúzsko, Holandsko či Amerika, kde je hlboké vnútorné, niekedy až civilizačné, rozdelenie?

Pýtate sa na to celoživotného pacifistu a presvedčeného stúpenca neutrality. Za to, že si Ukrajinci zvolili stranu, zaplatili strašnú cenu. Miesto toho, aby postavenie medzi Európskou úniou a Ruskom zužitkovali ako komparatívnu výhodu, vybrali im skorumpované elity cestu do pekla. Možno som naivný optimista, ale nemyslím si, že to v krajinách, ktoré zmieňujete, musí dopadnúť rovnako. Od civilizačného rozdelenia k občianskej vojne viedla na Ukrajine skratka, ktorou je, ako to slušne povedať, slabosť pre fašistického nacionalistu Banderu.

John Gray, významný britský liberálny autor, už roky píše, že najväčším ohrozením Západu je liberalizmus v súčasnej podobe, čiže progresivizmus. Obáva sa jeho krokov, ktoré oslabujú polemiku, trestajú iné názory, združovanie, jednoducho preberajú autoritárske metódy. Technológia to celé ešte viac uľahčuje. Uvažujete niekedy nad tým, k akému svetu smerujeme, aké kontúry sa nám to tu objavujú?

Možno sa každá generácia v spomienkach vracia k bodu, keď svet bol ešte v poriadku. Možno to je pohyblivý bod a keby sme ho skúmali, bol by to rok, keď sme mali osemnásť alebo dvadsať, keď sme život mali pred sebou a všetko bolo možné. Neviem, či je progresivizmus generačným konceptom – možno je to v skutočnosti biznisový projekt –, ale dokážem si predstaviť dnešnú mládež, ako bude za päťdesiat rokov presvedčená, že svet bol ešte v poriadku práve teraz, keď my starší nad jeho stavom lamentujeme.

V každom prípade má tento koncept jednu zásadnú chybu, kvôli ktorej nemá budúcnosť. Liberálni zelení progresívcí neznášajú človeka. Vnímajú človeka ako problém. V ich predstave je to premnožený človek, kto svojou bezohľadnosťou ničí planétu. Progresívci vyznávajú bezemisné bludy, vadí im priemysel, vlastne im vadí, keď človek pracuje. Keď sa to skombinuje s fascináciou menšinami, odporom k tradičným hodnotám, čiže so snahou spoločnosť rozvrátiť, atomizovať a digitalizovať, stávajú sa liberálni progresivisti pre svoje okolie nepríjemnou komplikáciou, v Česku je na to výraz „osinou v zadku“. Tlak vyvoláva protitlak. Voči progresívcom sa inštinktívne spájajú kedysi antagonistickí pravičiari s ľavičiarmi, pretože tak konzervatívna ľavica ako i konzervatívna pravica majú spoločné to hlavné – vieru v človeka. 

Trúfnete si povedať, kedy a prečo to vzniklo?

Netrúfnem. Vnímam celý ten progresivizmus ako exces, exotiku, extrém, demagógiu, abnormalitu. Je to vírus, patogén, zdroj globálnej deštrukcie, chaosu. Po progresívcoch budú musieť ďalšie generácie dlho upratovať. Ale nakoniec, s pomocou Božou, upracú.