Putin využíva túto nejasnosť a kyjevskú konštrukciu spochybňuje, ale bez toho, aby dospel ku kategorickému záveru v štýle: Zelenskyj nie je legitímny partner, musí odísť.

Jeho výklad ukrajinskej ústavy možno zhrnúť do dvoch téz. Po prvé, zatiaľ čo o parlamente sa explicitne hovorí, že zostáva vo funkcii, aj keď sa voľby nemôžu uskutočniť, o prezidentovi sa tam nič podobné nepíše. Po druhé, možno vyvodiť, že v prípade absencie prezidenta prechádzajú jeho právomoci na predsedu parlamentu.

Zelenskyj vynechal z hry ústavný súd

Priaznivci Zelenského odmietajú, aby ukrajinskú ústavu vykladal práve Putin. Šéf nepriateľského štátu, ktorý si vlastnú ústavu ľubovoľne upravuje, sám neprešiel štandardnými voľbami a svojím útokom na Ukrajinu vyvolal v krajine vojnový stav. Rola vykladača ukrajinskej ústavy mu skutočne neprislúcha.

To však neznamená, že Putinov argument nemá žiadnu platnosť, najmä keď má určitú právnu oporu, ktorú v kyjevskej atmosfére tvrdého zastrašovania opatrne zdieľajú aj niektorí ukrajinskí kritici Zelenského, ako napríklad jeho bývalý spojenec Dmytro Razumkov. To, či je silnejší ako Zelenského argument, je druhá vec.

V demokratických právnych štátoch nie je neobvyklé, že sa vedú spory o interpretáciu ústavy. Nerozhodujú ich však predstavitelia susedných štátov, ale ústavné súdy. Aj Ukrajina má svoj ústavný súd, ktorý mohol v celej veci urobiť jasno. Zelenskyj a jeho spojenci však súd o výklad nepožiadali. Najpravdepodobnejšie preto, lebo si nie sú ani pri tejto spolitizovanej, skorumpovanej a dnes aj čiastočne ochromenej inštitúcii istí, že by rozhodla, ako potrebujú.

Legitimita kyjevského režimu závisí od Západu

Kyjevský režim narieka, že ruská propaganda útočí na jeho legitimitu. Ruský argument má však právny základ a Kyjev by ho mohol zmiesť štandardnou cestou vedúcou cez ústavný súd. Tou cestou však ísť nechce, radšej bojuje proti "dezinformáciám", teda proti slobode prejavu; v tomto boji by ústavný súd nakoniec mohol dosť prekážať.

Spor o legitimitu Zelenského je tak či tak nateraz vyriešený uznaním Západu. S ním totiž legitimita kyjevského režimu stojí a padá bez ohľadu na ukrajinské inštitúcie a záujmy ukrajinských občanov.

Závažnejšie než legitimita kyjevského režimu je rozhodnutie západných dodávateľov ďalekonosných raketových systémov, Británie, Francúzska, Nemecka a USA, dovoliť Ukrajine, aby ich nasadila na útoky na ruské územie. Doposiaľ zdôrazňovali, že Kyjev môže ich raketami útočiť len v rámci hraníc Ukrajiny z januára 2014. Francúzsko a Británia síce už pred niekoľkými mesiacmi vyhlásili, že dajú svojim raketám zelenú, v praxi však zostávali po hrozbách zo strany Ruska opatrné.

Západ nebezpečne eskaluje konflikt

Rusi im dali najavo, že na podobný útok odpovedia protiútokom zacieleným na ich pozície na Ukrajine i mimo nej. Koncom minulého týždňa však povolili USA a Nemecko, s tým, že svoje povolenie obmedzujú iba na zásahy spojené s obranou Charkova, kde dnes ruská ofenzíva najviac tlačí.

Putin objasnil, prečo tento posun považuje za nebezpečný. Vysvetlil, že tieto pokročilé systémy už na rozdiel od dronov či jednoduchších rakiet nemôžu ovládať Ukrajinci. Ich použitie je viazané na vojenské družice a znalosti, ktorými Ukrajina nedisponuje. Inými slovami, nejde už to o západné zbrane v rukách Ukrajiny útočiacej na Rusko, ale o západné zbrane a západných vojakov, ktorí vedú útok na Rusko. Z týchto dôvodov Rusko považuje štáty, ktoré sa do týchto útokov zapoja, za rovnako legitímne ciele ruských útokov ako Ukrajinu.

Putin v tejto súvislosti nevylučuje útok na štáty NATO a varuje menšie, husto obývané európske krajiny pred výmenou raketových útokov s Ruskom. Dodajme, že rozdiel v rozlohe území a hustote osídlenia medzi Európou a Ruskom je v prípade raketovej vojny rozdielom medzi úplným zničením a obyčajným poškodením. Putin tiež naznačuje, že vôbec nie je zrejmé, čo by v takom prípade urobili USA, keďže vo vzťahu medzi Ruskom a USA existuje "strategická parita", teda schopnosť navzájom sa zničiť medzikontinentálnymi raketami.

Dva scenáre vyústenia eskalácie

Zatiaľ čo Putinove úvahy o legitimite Zelenského možno považovať za propagandistickú kratochvíľu, na ktorú mu Kyjev silno nahráva, jeho výklad k nasadeniu ďalekonosných rakiet je mrazivo racionálny a vecný. Na to, čo sa dnes medzi Západom a Ruskom odohráva, sa dá pozerať s pesimisticky aj optimisticky.

Nemožno vylúčiť, že skutočne smerujeme k vojne s Ruskom a propagandisti naprieč NATO nás na ňu už nejaký čas pripravujú. Možno, že americký hlboký štát sa práve pokúša spustiť pekelný mechanizmus, ktorý nezastaví ani zmena v Bielom dome. Rusko by poškodil, Európu zničil, Američanov poučil. Prosto niečo ako protiruské sankcie, len mnohonásobne ničivejšie.

Je však tiež možné, že spejeme k rokovaniam, do ktorých chce každá zo strán vstúpiť z pozície sily. Toto uvažovanie je blízke Rusku aj USA, asi ako keď pred päťdesiatimi rokmi vystupňovali ničenie severného Vietnamu, keď už s ním rokovali o ukončení vojny. Dúfajme, že sa odohráva druhý scenár a že jeho uskutočňovanie neprejde do prvého.