Ak by nešlo o vysokopostaveného politika, teda verejne činnú osobu s množstvom významných kompetencií, zákonný rámec zverejňovania informácií by bol absolútne jasný. Zákon o ochrane osobných údajov radí medzi predmet svojej ochrany aj tento typ dát.
Informácie týkajúce sa zdravotného stavu pacienta definuje zákon ako osobné údaje týkajúce sa fyzického zdravia alebo duševného zdravia fyzickej osoby vrátane údajov o poskytovaní zdravotnej starostlivosti alebo služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, ktorými sa odhaľujú informácie o jej zdravotnom stave.
Zdravotný stav je chránený údaj
Uvedené znamená, že tieto informácie podliehajú ochrane a možno s nimi narábať iba zákonom stanoveným spôsobom. Zákon o zdravotnej starostlivosti následne priamo upravuje spôsob spracúvania, poskytovania a sprístupňovania údajov týkajúcich sa zdravotného stavu osoby.
Pokiaľ ide o sprístupňovanie nepovolaným osobám, to nie je možné bez udeleného súhlasu dotknutého pacienta, prípadne jeho zástupcu. Zákon dokonca hovorí o možnosti pacienta vyslovene zakázať poskytovanie a sprístupňovanie údajov o svojom zdravotnom stave aj ľudom, ktorí na to majú zo zákona právo ako napríklad manžel, dieťa či rodič.
V prípade bežného človeka teda bez jeho súhlasu nemožno informovať širokú verejnosť alebo iné nepovolané osoby o tom, ako sa vyvíja jeho zdravotný stav. V prípade politikov takáto prísna ochrana neplatí. Politici ako verejní činitelia totiž podliehajú nielen iným formám kontroly ako bežný občan, ale musia tiež zniesť vyššie zásahy do svojho súkromia, medzi ktoré za istých okolností môžu patriť aj údaje o zdravotnom stave.
Politik má inú mieru ochrany súkromia
Ochrana súkromia politikov je komplexná a citlivá téma, ktorá sa dotýka základných ľudských práv a demokratických princípov. V demokratickej spoločnosti je právo na súkromie uznávané ako základné ľudské právo, ktoré je chránené ústavnými zákonmi a medzinárodnými dohovormi, ako je Európsky dohovor o ľudských právach. Politici, hoci sú verejnými osobnosťami, rozhodne majú právo na ochranu svojho súkromného života. No nie v takej miere, ako súkromné osoby.
Práve súkromie politikov je často predmetom verejnej debaty, pretože ich verejné postavenie prináša vyššiu úroveň záujmu zo strany médií a verejnosti. Tento záujem je oprávnený, keďže politici vykonávajú verejné funkcie a ich rozhodnutia majú vplyv na spoločnosť. Aj tu existuje hranica, za ktorou zasahovanie do súkromia prestáva byť v záujme verejnosti a stáva sa neoprávneným porušením práv jednotlivca.
Túto hranicu vo všeobecnosti nastavujú Ústavný súd SR a Európsky súd pre ľudské práva, ktoré majú za úlohu nájsť rovnováhu medzi právom na súkromie a právom na informácie. Rozhodnutia týchto súdov ukazujú, že ochrana súkromia politikov nie je absolútna. Verejný záujem môže v určitých prípadoch prevážiť nad právom na súkromie, najmä ak ide o otázky, ktoré sú dôležité pre verejnú kontrolu a transparentnosť.
Ústavný súd vo svojom rozhodnutí PL. ÚS 15/01, ktoré sa zaoberalo ochranou osobnosti a právom na súkromie, vyslovil záver, že verejní činitelia musia znášať vyššiu mieru kritiky a kontroly zo strany verejnosti. V ďalšom rozhodnutí pod sp. zn. PL. ÚS 19/08 Ústavný súd SR posudzoval, do akej miery môže byť verejný činiteľ predmetom záujmu médií a potvrdil, že verejní činitelia majú právo na ochranu svojho súkromného života, ale toto právo môže byť obmedzené v prípade verejného záujmu.
Judikatúra súdov v prípadoch zásahov do súkromia politikov hovorí, že napriek tomu, že politici musia znášať vyššiu mieru kritiky a verejnej kontroly, nemali by byť vystavení neopodstatnenému zasahovaniu do ich súkromného života. Informácie o ich osobnom živote, rodine, zdravotnom stave alebo iných súkromných záležitostiach by mali byť chránené, pokiaľ nie sú priamo spojené s ich verejnými funkciami.
V praxi to znamená, že médiá a verejnosť by mali rešpektovať súkromie politikov a zdržať sa publikovania alebo šírenia informácií, ktoré sú súkromnej povahy a nemajú význam pre verejnú diskusiu. Zároveň by politici mali byť transparentní vo veciach, ktoré sa týkajú ich verejných funkcií a rozhodnutí.
Zdravotný stav možno zverejniť v určitých prípadoch
V zmysle judikatúry súdov možno informácie o zdraví politika zverejniť pre verejnosť len v určitých prípadoch a musia byť v súlade s právnymi predpismi ochrany osobných údajov a práva na súkromie. Vo všeobecnosti platí, že zdravotný stav jednotlivca, vrátane politikov, je považovaný za citlivý osobný údaj a je chránený zákonmi o ochrane osobných údajov.
Zverejnenie informácií o zdraví politika je teda možné v situáciách, ak politik sám poskytne súhlas so zverejnením. Ďalej ide o prípady, keď informácie o zdravotnom stave politika majú priamy vplyv na výkon jeho verejnej funkcie alebo sú dôležité pre verejnú diskusiu.
Ako príklad možno uviesť zdravotné problémy počas výkonu funkcie. Ak politik trpí zdravotnými problémami, ktoré môžu ovplyvniť jeho schopnosť vykonávať verejnú funkciu, tieto informácie môžu byť považované za relevantné pre verejnú diskusiu. V prípadoch, keď zdravotný stav politika môže mať vplyv na politické rozhodnutia alebo politiku, môžu byť informácie o zdraví zverejnené, aby sa zachovala transparentnosť a dôvera verejnosti. Rovnako, ak zdravotný stav politika predstavuje potenciálne riziko pre verejnú bezpečnosť, môžu byť informácie zverejnené v záujme ochrany verejnosti.
V tomto kontexte rozhodol aj Ústavný súd vo veci I. ÚS 544/04, kde vyslovil záver, že zverejnenie informácií o súkromnom živote politika bez jeho súhlasu je možné len vtedy, ak sú tieto informácie nevyhnutné pre verejnú diskusiu o otázkach verejného záujmu
V prípade premiéra Fica je z hľadiska práva na informovanie verejnosti dôležité to, či jeho zdravotný stav je alebo nie je predmet verejného záujmu. Vzhľadom na vysokú ústavnú funkciu, ktorú Robert Fico zastáva, a na priamy dopad z hľadiska fungovania štátu ako aj judikatúru súdov, možno vyvodiť záver, že zverejnenie informácií o jeho zdravotnom stave je vecou verejného záujmu. A ako vec verejného záujmu by tieto informácie mali byť poskytnuté verejnosti.
Zohľadniť treba aj bezpečnosť
Uvedené platí z hľadiska vyvažovania práva na súkromie a práva na informácie. V kontexte prípadu Roberta Fica je ale potrebné zohľadniť aj bezpečnostné hľadisko. Na predsedu vlády bol spáchaný atentát. Podľa doterajších informácií priamo z úst atentátnika práve pre jeho spôsob vedenia politiky.
Bezpečnosť Roberta Fica, ako postreleného vysokého štátneho predstaviteľa, jednoznačne vyžaduje vysoký stupeň jeho ochrany. To znamená minimalizovanie informácií pre verejnosť v takej miere, aby nedošlo k ďalšiemu ohrozeniu jeho osoby. A medzi tieto informácie môžu patriť aj údaje o jeho zdravotnom stave.
Z hľadiska bezpečnosti nemožno vo vážne polarizovanej spoločnosti nič podceniť. Polícia a prokuratúra stále pracuje s viacerými verziami streľby, pričom nevylúčila ani možnosť spolupráce viacerých osôb na atentáte. Ak by sa aj potvrdilo, že strelec konal sám, nemožno vylúčiť ohrozenie premiéra podobného rázu, a to z rúk rovnako zmýšľajúcej osoby. Prípad otca, ktorý považoval za hru prísť pred dom budúceho prezidenta a dať dieťaťu na hlavu kuklu a maketu zbrane, iba aby mohol imitovať streľbu na tento objekt ukazuje, že o choré nápady ľudia nemajú núdzu.
Aj z hľadiska ústavného práva na informácie platí v tomto prípade výnimka. Povinnosť informovať môže byť obmedzená len v prípadoch stanovených v článku 26 ods. 4 Ústavy SR, a teda iba zákonom a ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
V prípade Roberta Fica možno hovoriť minimálne o ochrane jeho práv a slobôd vyplývajúcich z jeho bezpečnosti, a ak sa Generálna prokuratúra dozorujúca trestné stíhanie atentátnika rozhodne poňať jeho počínanie ako teroristický útok, pôjde aj o bezpečnosť štátu. Preto minimálne alebo aj žiadne poskytovanie informácií je z tohto pohľadu na mieste.
Mediálna kritika
Médiami zaznieva kritika, že o zdravotnom stave premiéra lekári informujú len veľmi obmedzene, a väčšina informácií prichádza od jeho spolustraníkov, a to najmä Roberta Kaliňáka. Politické vyjadrenia majú potom vytvárať chaos v tom, či je Robert Fico v ohrození života alebo je jeho stav stabilizovaný.
Analytik Martin Smatana vysvetlil, že takýto stav je z lekárskeho hľadiska možný, pretože pacientove životné funkcie sú momentálne stabilizované, no jeho zranenia môžu naďalej ohroziť jeho život v prípade komplikácií.
Pravidelne o stave zranení predsedu vlády informovala aj riaditeľka nemocnice v Banskej Bystrici Miriam Lapuniková, pričom vyjadrenia nemocnice prebiehali v závislosti od vývoja liečebného procesu. Nemožno teda hovoriť o tom, že o zdravotnom stave predsedu vlády nehovoria aj lekári, hoci ich vyjadrenie môžu byť obmedzené. Vo všeobecnosti možno hovoriť o zlepšujúcom sa zdraví premiéra Fica, a to na základe pomerne pravidelných výstupov rôznych postáv z jeho okolia.
Intenzita informovania, ako aj jeho spôsob či zvolenie tej správnej osoby zákon priamo nestanovuje, a je väčšinou v réžii pacienta alebo jeho blízkych osôb, aký zvolia postup. Takto možno zhodnotiť, že verejnosť je v dostatočnej miere informovaná o aktuálnom zdravotnom stave jedného z najvyšších ústavných činiteľov. A to z pohľadu ako judikatúry, tak aj bezpečnostných hľadísk.
Prognózy budúceho vývoja zdravotného stavu či jeho možného návratu do svojej funkcie je veľmi ťažko vysloviť aj ošetrujúcim odborníkom vzhľadom na viaceré strelné zranenia, a preto nemožno racionálne očakávať komplexný zoznam dátumov a lekárskych úkonov, ktoré budú presne mapovať Ficov stav do budúcna.
Konšpirácie pre nedostatok informácií
Hoci verejnosť má základný obraz o zdravotnom stave postreleného politika, čo spĺňa aj zákonné predpoklady, niektoré médiá či mediálne osobnosti prichádzajú zo zvláštnymi závermi o spôsobe informovania zo strany štátu, a to práve z dôvodu podávania informácií politikmi namiesto lekárov.
Komentátor Arpád Soltész sa v kontexte informovania o premiérovom zdraví vyjadril (12:00), že súčasná komunikácia o zdravotnom stave Fica nepatrí do výbavy liberálnej demokracie, čím naráža na súčasnú vládnu koalíciu. V rozhovore povedal: „Ten spôsob komunikácie nie je neštandardný. On by bol neštandardný v mantineloch liberálnej demokracie, ale autoritárske režimy informujú o diktátoroch alebo vodcoch týmto spôsobom."
Podľa jeho názoru je to spôsob, akým o svojich vodcoch informujú diktátorské režimy a to tak, že politický aparatčík informuje dav o tom, čo má počuť bez ohľadu na to, aké sú skutočné fakty.
Komentátor Soltész teda na základe svojich pocitov vyvodil záver, že skutočný stav premiéra je iný ako informuje Kaliňák či riaditeľka nemocnice, lebo žijeme v autoritárskom režime. A z nejakého dôvodu si politická moc potrebuje vymýšľať o zdraví premiéra.
Nejde o ojedinelú konšpiračnú teóriu pri tejto téme a v tomto prípade je skutočne na zamyslenie, aký typ informácií, v akom rozsahu a od akých ľudí by vyhovoval podobným ľudom na to, aby dokázali prijať základné fakty. Na podobný problém poukázali aj komentátori denníka Sme, keď rozoberali množstvo konšpiračných teórií vychádzajúcich z tzv. „ich názorového spektra“, kde ľudia konšpirovali aj o tom, že celý atentát bol zinscenovaný.
Nemožno hovoriť o tom, že verejnosť nemá potuchy v akom stave sa predseda vlády nachádza. Informácie dostupné sú a ohľadom ich rozsahu či spôsobe podávania možno viesť polemiku, na ktorú však môže dať autoritatívnu odpoveď iba súd. Ani zákon ani iný predpis či rozhodnutie súdu nestanovuje presný postup informačnej povinnosti.
Informovanie o súčasnom zdravotnom stave premiéra pri zohľadnení všetkých okolností nemožno vyhodnotiť ako nedostatočné. Rovnako nemožno vyžadovať absolútne detaily na dennej báze. Aj premiér krajiny má právo na súkromie a to treba rešpektovať. Zverejňované informácie o jeho zdravotnom stave hovoria o jeho uzdravení, čo musí každý príčetný človek považovať za dobrú správu.
Odporcovia jeho politiky môžu vidieť súčasný stav informovania okolo jeho osoby v duchu motta Jamesa Madisona. Tento americký diplomat, ľudovo prezývaný otec americkej Ústavy, povedal: „Vláda ľudu bez jeho informovanosti alebo bez možnosti získať informácie je iba prológom frašky alebo tragédie, alebo možno oboje.“ V tomto prípade však táto téza rozhodne naplnená nebola.