„Mami, buď opatrná!“ Ich rodiny delila hranica a dnes je to frontová línia

Podobné rozhovory prebiehajú v celom pohraničnom regióne, ktorý sa teraz nachádza v centre ruského postupu na Charkov, druhé najväčšie ukrajinské mesto. Život v týchto oblastiach nie je len fyzicky nebezpečný, ale môže byť aj emocionálne náročný, keďže sú sympatie testované rodinnými väzbami, ktoré siahajú až za hranice.

Ako mnohí obyvatelia pohraničných oblastí, aj Valentina vyrastala na Ukrajine a v roku 1989 sa presťahovala do ruského mesta Grayvoron, desať kilometrov za hranicami, aby tam podnikala. Platí to aj naopak: ľudia, ktorí vyrastali na ruskej strane hranice, sa presťahovali do Charkova, aby študovali, pracovali a uzavreli manželstvo.

Valentina, ktorá má príbuzných v Moskve aj na Ukrajine, je jednou z mnohých miestnych obyvateľov, ktorí pociťujú bolesť nad civilnými obeťami na oboch stranách. Povedala, že si želá, aby sa vojna čo najskôr skončila a ušetrila životy a tiež Charkov, ktorý je podľa nej „úžasné, krásne mesto".

Vojna, ktorú vedie ruská armáda na Ukrajine, je pre väčšinu ľudí na rozľahlých územiach Ruska abstraktná. Ale v pohraničných mestách ako Grayvoron a Šebekino ďalej na východe je to bolestne blízke.

„Mám dojem, že táto vojna nie je nejakou širšou vojnou, ale vojnou, ktorá sa odohráva v pohraničných oblastiach," povedala Valentina, ktorá sa počas marcového útoku ukryla v skrinke pri svojom stánku na miestnom trhu, aj keď výbuchy vyrazili kovové dvere z pántov.

Z južnej časti Šebekina je počuť neustále dunenie delostrelectva a vidieť dym stúpajúci cez hranicu v 16 kilometrov vzdialenom ukrajinskom meste Volčansk.

„Každý tam má ľudí, na ktorých mu záleží,“ povedala 66-ročná Tamara a mierne naklonila hlavu smerom k Ukrajine. „Všetci moji priatelia z detstva a susedia žijú vo Volčansku,“ povedala a použila ruský názov mesta. Podobne ako Valentina a ďalší opýtaní súhlasila, že bude hovoriť len pod svojím krstným menom, pretože sa obávala odplaty.

V minulosti chodievala do Volčansku každý víkend, aby si na tamojších trhoch kúpila lacnejší tovar, najmä klobásy, a navštívila priateľov.

„Predtým sme všetci žili ako jedna rodina.“

Pre mnohých obyvateľov Šebekina je to už druhýkrát za rok, čo sa stretávajú s pravidelným bombardovaním. Koncom mája minulého roka bolo mesto a jeho predvojnových 40-tisíc obyvateľov celé týždne ostreľované delostrelectvom, a keď bolo začiatkom júna evakuované, mnohé domy a bytové komplexy boli vážne poškodené.

Veľká časť škôd bola opravená a značná časť obyvateľstva sa vrátila domov. Mnohí sú odhodlaní tentoraz zostať, najmä preto, že najbližšie mesto Belgorod sa stáva čoraz nebezpečnejším.

V poslednú nedeľu sa farníci pravoslávneho kostola svätého Nikolasa Ratnoja v Šebekine, niekoľko kilometrov od hraníc, delili o koláč a kávu, zatiaľ čo v diaľke zaznievali výbuchy.

„Tu v pohraničných regiónoch sme tak silne premiešaní, nerozlučne spätí,“ povedal otec Vjačeslav, predstavený cirkvi. Jeho manželka mala takmer polovicu svojej rodiny na Ukrajine, povedal.

„Moskva má špeciálnu modlitbu za víťazstvo,“ povedal otec Vjačeslav. „Naše modlitby sú skôr o mieri. Pre nás je to dôležitejšie.“

Zatiaľ čo niektorí z farníkov otca Vjačeslava padli v boji v ruskej armáde a jeden je v kóme, niektorí ďalší sú proti vojne.

„Je to pre mňa veľmi bolestivé, pretože moja neter žije v Charkove,“ povedal jeden z farníkov, 63-ročný Michail. „Píšeme si sms správy a pýtame sa: ‚Si dnes v poriadku po bombardovaní?‘ Rozumieme si."

Michail, etnický Rus, vyrastal v Čečensku, v kaukazskom regióne, ktorý sa v 90. rokoch 20. storočia a v prvej dekáde 21. storočia zmietal v brutálnych vojnách. Jeho rodičia sa presťahovali do Charkova, zatiaľ čo on sa usadil v Šebekine. Delila ich len krátka cesta autom alebo prímestským vlakom.

Povedal, že jeho pôvod ho viedol k tomu, aby bol hlboko proti vojne na Ukrajine.

„Mnohí príbuzní sa tu stali nepriateľmi,“ povedal. ‚Tam príbuzný povie: vy na nás strieľate‘ a to isté sa deje aj na tejto strane. Je tu hlboký nedostatok vzájomného porozumenia.“

Ďalší aktívne povzbudzujú ruských vojakov.

„Dúfam, že naši chlapci obsadia Charkov, aby sme tu mali pokoj," povedala šesťdesiatročná Elena Luceva, ktorá býva oproti kostolu. Patrila medzi približne 1 500 obyvateľov, ktorí sa minulý rok nikdy neevakuovali, a bola odhodlaná postarať sa o svoje kozy a mačky a pomôcť viacerým nemohúcim obyvateľom.

Luceva, ktorej matka pochádza z Ukrajiny, odriekala lživý kremeľský naratív, že na Ukrajine vládnu nacisti a že je potrebné zmeniť režim. Priznala však, že medzi jej známymi v Šebekine boli názory na vojnu rozdelené približne rovnomerne medzi proruské a proukrajinské.

Pri betónom vystuženej autobusovej zastávke neďaleko mestskej tržnice, ktorá je väčšinou zatvorená, s výnimkou stánkov s vojenským vybavením, fajčila Tatiana s niekoľkými kolegami elektronickú cigaretu. Mala na sebe maskáčovú bundu vo vojenskom štýle a povedala, že medzi ruskými vojakmi má veľa priateľov. A povedala, že prestala komunikovať so svojou tetou v Charkove, ktorá bola proti ruskej invázii.

„Môj strýko, ktorý tam je, bol zranený," povedala 19-ročná Tatiana odkazujúc na Charkovskú oblasť. „Neskôr sme začali zbierať pomoc pre našich bojovníkov a moja teta o nich začala písať škaredé veci.“

Vymieňali si trpké správy a už spolu nehovoria, povedala. Tatiana vyjadrila presvedčenie, že ruskí vojaci neútočia na nevinných civilistov – napriek mnohým dôkazom o opaku, ktoré poskytli humanitárne skupiny, zahraničné spravodajské agentúry a nezávislé ruské médiá. „Nie, nikdy tomu neuverím. Nikdy by som neverila, že by to urobili naši,“ povedala.

Neskôr v ten deň sa Šebekinom ozvalo niekoľko hlasných výbuchov. Mnohí miestni obyvatelia, ktorí sedeli v kaviarni na centrálnom námestí, sotva pohli brvou, pretože si zvykli na pravidelné húkanie sirén, útoky dronov a delostrelectva.

V priebehu niekoľkých minút sa rozbili okná nemocnice, internátu a obytného domu zo sovietskej éry. Keď už pominul letecký poplach, záchranári evakuovali ženu s viacerými zraneniami spôsobenými šrapnelom, zatiaľ čo jej príbuzní sa zdesene prizerali. Neskôr na následky zranení zomrela. Obyvatelia sa pozerali na autá, ktorých okná boli rozmetané šrapnelmi.

Napriek tomu škody na Šebekine sú omnoho menšie v porovnaní s Volčanskom, ktorý mal pred vojnou 17-tisíc obyvateľov, ale teraz sa podobá na iné mestá úplne zničené ruskými útokmi. Samotný Charkov bol zasiahnutý klznými bombami, ktoré dokážu dopraviť stovky kilogramov výbušnín – naposledy to bol útok na supermarket so železiarskym tovarom, pri ktorom zahynulo najmenej 12 ľudí.

V Grayvorone Valentina spomínala na to, ako mohla navštíviť svoju dcéru a vnúčatá na Ukrajine presne za hodinu jazdy autom. Bolo to pred uzavretím hraníc vzhľadom na covid a potom vojnu. Stále s láskou spomína na svojich tamojších priateľov a susedov.

Hoci sa jej znepáčil ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj – pôvodne ho podporovala vzhľadom na jeho sľuby, že napraví vzťahy Kyjeva s Moskvou – nemôže sa zbaviť pocitu, že jej príbuzní na Ukrajine chápu vojnu inak, ako tí v Moskve.

Spomenula brutálny útok prívržencov Islamského štátu v koncertnej hale Crocus City Hall pri Moskve, pri ktorom 22. marca zahynulo viac ako 140 ľudí. Jej príbuzní v Moskve jej volali a vyjadrili šok a zdesenie. Došlo k nemu však v čase, keď bol Grayvoron pod silnou paľbou, krátko po zásahu na miestnom trhu.

„Keď mi zavolali, utrápení útokom na koncertnú halu, povedala som: ‚Odpusťte mi, ale Crocus tu máme každý deň.‘ „Ľudí mi je ľúto, ale nemôžem povedať, že som naozaj zničená, pretože tu žijem.“

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.