Bol to úderný prejav, mal silné politické zrozumiteľné posolstvá, ktoré dopadali na vedomie ľudí ako údery krompáča. Všetky sa týkali tém, v ktorých sa vedie politický zápas na Slovensku i v krajinách EÚ a NATO. O tom, kde mal silné a kde slabé stránky, píše Vladimír Palko.
Robert Fico prvýkrát od atentátu, v ktorom utrpel ťažké zranenia, prehovoril k občanom. Nedávno som napísal, že vzhľadom na premiérov zdravotný stav ešte nie sme schopní hovoriť o politickej situácii, ktorá viedla k atentátu, úplne slobodne.
Ale zdá sa, že budeme čoraz slobodnejší, lebo premiér sa uzdravuje rýchlo. A tomu sme radi.
Ako je na tom fyzicky, neviem, hlas mal miestami akoby trochu slabší.
Politicky je však už teraz v plnej forme. Bol to úderný prejav, mal silné politické zrozumiteľné posolstvá, ktoré dopadali na vedomie ľudí ako údery krompáča. Všetky sa týkali tém, v ktorých sa vedie politický zápas na Slovensku i v krajinách EÚ a NATO.
Okrem iného to bol aj dobrý predvolebný prejav. Slová voľby alebo Európsky parlament, samozrejme, nepadli, ale pojem Európska únia áno. Ale nemyslíme tým nič v zlom, všetko, čo povedal, súviselo s atentátom, teda nebudem vyčítať politikovi, že v každej chvíli sa snaží maximalizovať svoj politický vplyv.
Skrátka, bol to návrat politického živočícha.
Keďže, zdá sa, Robert Fico zostal silným človekom, tak budem k nemu pristupovať ako k takému a nebudem len tak okolo neho opatrne našľapovať.
Vyjadrím sa k jednotlivým položkám, o ktorých v prejave hovoril. Kde hovoril pravdu, kde nie.
Na začiatku príhovoru Fico odpustil atentátnikovi. Bolo to pekné gesto a pôsobilo to prirodzene.
Zato slovenskej opozícii neodpustil nič. Označenie atentátnika za „aktivistu opozície“ vzbudzuje dojem o čosi tesnejšej väzby medzi ním a politickou opozíciou, než zodpovedá skutočnosti.
Rétorika opozície smerom k Ficovi skutočne prispela k atmosfére nenávisti, ktorá zrodila atentát. Ficom použitá formulácia však môže vzbudzovať dojem, že atentátnik bol členom politickej opozície ako organizovanej štruktúry, čo nesedí.
Tu dávam palec mierne dole.
Poďme k najsilnejšej stránke Ficovho prejavu, ktorou bol jeho komentár k politickej situácii v Európe v súvislosti s vojnou na Ukrajine.
Fico povedal, že v EÚ sa už nerešpektuje právo na vlastný názor, pretože o vojne sa môže vyslovovať len ten „jediný správny názor“, ktorý „agresívne presadzujú niektoré západné demokracie“. Tento pojem – „jediný správny názor“ – Fico spomenul štyrikrát.
Tým „jediným správnym názorom“ v Európe podľa Fica má byť to, že vojna má pokračovať za každú cenu, aby bolo Rusko oslabené. V kontraste s tým Fico o sebe tvrdí, že on vždy preferoval mier pred vojnou.
Uviedol, že každý, kto nesúhlasí s týmto názorom, je v EÚ automaticky označený za ruského agenta.
Túto situáciu v Európe opísal Fico pomerne presne. Ako premiér preukázal odvahu čeliť „jedinému správnemu názoru“. Môže s ním súhlasiť i konzervatívec. Ficovi za to patrí uznanie.
Rozhodne palec hore.
Fico sa krátko dotkol i pokusu o rozbitie spolupráce stredoeurópskych krajín v rámci V4. Pokus bol podľa Fica našťastie neúspešný.
Zoskupenie V4 považujem v súčasnosti za tak dôležité ako nikdy predtým. Keďže je zrejmé, že jej rozbitiu zabránil i Robert Fico, tak opäť dávam palec hore.
Dobre nepôsobila Ficova snaha štylizovať sa do polohy politika, ktorý už dlhodobo vedie zápas voči mocným z EÚ a NATO. No, bolo to trochu inak.
Niektorým mocným sa podľa Fica nepáčilo, že stiahol slovenských vojakov z Iraku. Ale no tak…
S Američanmi išlo do Iraku v roku 2003 dokopy 37 krajín vrátane Slovenska, z toho vojaci 15 krajín odišli z Iraku už v rokoch 2004 až 2005, napríklad Nóri, Taliani, Holanďania, Španieli. Tá zhruba stovka našich vojakov sa vrátila v roku 2007 a takmer všetky ostatné krajiny v roku 2008. V podstate sa naši vojaci vrátili vtedy, keď už odchádzali všetci.
Zato premiér Fico vtedy štyrikrát navyšoval kontingent slovenských vojakov v Afganistane a to až na počet 319. Pri poslednom navyšovaní som ako poslanec už hlasoval proti. Na konci prvej Ficovej vlády sme teda mali v krajinách, kde Američania bojovali, oveľa viac vojakov ako na jej začiatku.
V téme našich vojakov v zahraničí Fico naozaj disidentom nebol.
Fico sa snažil v príhovore budovať disidentský imidž i pripomenutím, ako sa mocným v Európe nepáčilo, že hlasoval proti kvótam pre migrantov a radikálne odmietal zrušenie práva veta členských štátov EÚ.
Tu stúpa Fico na riadne tenký ľad. Bol to on, kto v roku 2008 podporil Lisabonskú zmluvu, ktorá členským štátom zobrala právo veta v 45 oblastiach politík. V podstate členským krajinám zostalo právo veta iba v spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike. Je fajn, že v roku 2015 Fico hlasoval proti kvótam, ale úspešný bol preto, lebo veľa krajín EÚ malo ten istý postoj. Tento rok už úspešný nebol, lebo kvóty prešli, boli sme totiž prehlasovaní. A prehlasovaní sme boli preto, lebo v oblasti azylu a migrácie sme prišli o právo veta tou Lisabonskou zmluvou. Za každého neprijatého migranta budeme teraz platiť.
Ani v EÚ nebol disidentom.
Táto pasáž príhovoru nevyzerala dobre. Palec dole.
Fico kriticky spomína i trestné stíhania, ktoré v rokoch 2020 až 2023 viedli orgány činné v trestnom konaní proti vtedajšej opozícii.
Prinajmenšom čiastočne s ním musím súhlasiť. Sám som o tom roky na Štandarde písal. Trestné stíhanie Fica za vytvorenie organizovanej zločineckej skupiny, čoho sa mal dopustiť zvolaním akejsi porady, som vždy považoval za nezmyselný prejav vyšetrovateľského radikalizmu.
Za tragédiu súčasnej opozície považujem to, že to nikdy nepochopila.
Fico však hovorí o tom všetkom podstatne tvrdším jazykom, ktorý sa mi nie vždy pozdáva. Úplnú pravdu budeme vedieť, keď skončí proces s čurillovcami, čo potrvá ešte roky.
Tiež ma trochu zaráža Ficova poznámka, že o zneužívaní polície informoval viackrát orgány EÚ. Vždy, keď sa v Bruseli na domáce pomery sťažujú progresívci, politici Smeru hovoria o vlastizrade. Keď sa sťažujú politici Smeru, je to prejav zodpovednej ustarostenosti.
No, v niečom palec nahor, v niečom nadol.
Kľúčovou témou bola nenávisť. Fico hovorí o mnohých prejavoch nenávisti zo strany opozície voči nemu a politikom Smeru. Áno, má pravdu. Bolo toho naozaj veľa. Problém je v tom, že nechce pripustiť, že prejavov nenávisti sa bežne dopúšťali i politici Smeru.
Tá nenávisť bola obojsmerná. Fico si však trúfol označiť za obeť nenávisti svojho spolupracovníka Blahu. Ako keby to nebol práve Blaha, ktorý intenzívne podkuroval pod kotlom nenávisti. Spomenúť práve Blahu nebolo dobré.
Palec dole.
Príhovor Roberta Fica bol prvým po atentáte, a preto určí tón politického zápasu do najbližšej budúcnosti. Mohol v ňom Fico urobiť viac pre upokojenie spoločnosti a to tak, aby to bolo uveriteľné?
Asi áno.
Takto to bolo s premiérom Robertom Ficom v dobrom i zlom.
Prajeme mu skoré úplné uzdravenie.