Vratko Rohoň z Iné Kafe: Prekáža mi, keď sa umelci akokoľvek politicky vyjadrujú. My máme spájať

01_vratko_MZ (1) Vratko Rohoň, líder kapely Iné Kafe. Foto: Matúš Zajac

Slovenská pop punková kapela Iné Kafe budúci rok oslávi 30. výročie svojej existencie na hudobnej scéne. V rozhovore pre Štandard sa jej frontman Vratko Rohoň napríklad podelil o to, prečo zavesil hudbu na klinec, no nakoniec sa predsa len rozhodol pre comeback, akú paralelu našiel medzi pilotovaním a koncertovaním či o ich pevnom postoji voči polarizácii v spoločnosti.

Budúci rok oslávi Iné Kafe 30 rokov na hudobnej scéne, keď sa však vrátime niekoľko rokov dozadu, toto blížiace sa jubileum vôbec nie je samozrejmosťou. Vy ste predsa ako kapela svoje vystupovanie prerušili, respektíve ste v minulosti informovali o úplnom ukončení vášho fungovania. Prečo teda nastal zvrat?

Áno, mali sme jedno kratšie obdobie, trvalo tri alebo štyri roky, počas ktorého sme mali pauzu. V roku 2006 som si povedal, že odchádzam z muziky a budem sa venovať letectvu. Istým spôsobom išlo o úplne iný štýl života a fungovania. Začal som lietať a zistil som, že veci dokážu v živote fungovať aj inak. Nielen tak ako chceme, ale na základe jasne určených pravidiel, ktoré nám tiež vedia priniesť slobodu. Tá nie je o tom prísť ožratý na koncert, na ktorom to ja mám akceptovať.

To sa stávalo?

To sa takmer nikdy nestalo, hovorím extrémny príklad. Nebol som reálne unavený z muziky, ale skôr z fungovania kapely, keďže sme boli pankáči jazdiaci v starej Volge. Na koncerty sme chodili hrdzavým autom s prívesom. Niekde sme zarobili viac, niekde menej, nejako sme z toho žili a pretĺkali sa. Ľudia si mysleli, aká sme slávna a bohatá kapela (smiech).

Ľudia vás hudobne vnímali, mali ste za sebou tvorbu, napríklad album „Príbeh“, hity ako „Ráno“, „Ružová záhrada“.

No reálne sme fungovali ako klasická rocková kapela. Niekedy sme si prenajali lacnú dodávku, ktorú počas cesty šoférovali zaspávajúci dôchodcovia. Bol to punk. Mal som okolo tridsať rokov a povedal som si, že nechcem žiť takýto život. Mal som inú predstavu. Hralo sa v zostave, v ktorej sa húlilo a ja som zásadne proti drogám a všetkému podobnému. Povedal som si, stačí.

Ale nestačilo. Iné Kafe sa na hudobnú scénu, síce po pauze, ale predsa len vrátilo.

Začal som sa venovať letectvu, pripravoval som sa približne štyri roky, no keď začal fungovať YouTube, Facebook, začali sme cez médiá cítiť tlak. Ľudia zdieľali naše videá s popisom, že všetkým chýbame. My sme vlastne skončili na vrchole. Keďže sme to vnímali, o tri roky sme zahrali vypredaný koncert s názvom „Len tak“ na parkovisku v Mlynskej doline v Bratislave.

Vratko Rohoň, líder kapely Iné Kafe. Foto: Matúš Zajac

Následne ste v roku 2009 v Prahe odohrali oficiálne rozlúčkový koncert, na ktorý prišlo vyše 5-tisíc ľudí. Aké silné musí byť rozhodnutie človeka, ktorého to, čo robí, napĺňa, no zároveň to odmieta? Videli ste predsa, že záujem o vašu hudbu je veľký.

Áno, z koncertu v Prahe vyšlo aj DVD. Na jeho konci zhorelo naše logo a to mal byť koniec. Ľudia plakali. Naďalej nám chodili hudobné ponuky za nenormálny honorár, my sme všetko odmietli. Premýšľal som o tom, že sme skončili, aj keď sme skončiť nemuseli. Nakoniec som prišiel s tým, že budeme hrať pár koncertov za rok, ale budeme fungovať inak. Vypýtame si normálnejší honorár a určíme si štandard.

Z toho zaplatíme technikov a dodávku. Niekto tie pravidlá dal, niekto nie. Nastavili sme to tak, že odvtedy vyšli dva radové albumy, zrealizovali sme symfonický projekt, urobili album „Made in Czechoslovakia“ a odohrali stovky koncertov. Dnes máme dve vlastné dodávky, skvelých technikov, vozíme si zvukára, máme manažéra. Je to super, ale tiež nám to trvalo, dostať sa tam.

Nachádzate v letectve a koncertovaní istú paralelu, alebo vás to baví práve pre úplnú odlišnosť týchto dvoch svetov? Civilné zamestnanie dopravného pilota predsa nie je úplne typický koníček pre rockového hudobníka.

Chcel som byť vždy smetiarom, ale tam ma nevzali, tak som musel ísť za pilota (smiech). Ale nie, keď som lietať začal, uvedomil som si paradox. Letectvo je niečo úplne iné, zároveň veľmi podobné. Každý let úplne iný, rovnako aj koncert. Aj kapele trvá dostať sa na pódium, tak ako trvá pilotovi dostať sa do kokpitu. Každý jeden koncert je originál, ako aj let. Vždy máš iné počasie, iného kapitána, inú destináciu, riadiacich, čas odletu a predovšetkým cestujúcich.

Cestujúci však nevedia, kto ich vezie, no každý vie, že keď príde na koncert Iné Kafe, uvidí spievať Vratka Rohoňa.

Mňa to bavilo, nechcel som byť Vratko z Iné Kafe. Teraz mám dlhé vlasy, pretože ma nikto nepozná. A nevadí mi to.

Kapela Iné Kafe. Foto: Web/Iné Kafe

Ale to nie je to posledné netypické, čo vás definuje. Bývate na kopaniciach. Stále máte domácu farmu?

Teraz nemám nič, počas pandémie som mal 40 oviec a štyroch býkov. Postupne som to rozpredal, porozdával, pretože už na to nebol čas. Z niektorých mám aj domáce mäso, čo je tiež fajn. Na kopaniciach je veľmi veľa sadov a lúk, takže sa žiada mať tam živé kosačky.

Poďme k vašej pop punkovej kapele, o muzikantoch tohto štýlu všeobecne koluje všeličo. Tvrdíte o sebe, že ste asi jeden z mála, ktorý drogy nikdy nebral, ani nikto v kapele, a že cez toto vlak v Iné Kafe nejde. A pokiaľ to tak v minulosti bolo, tí členovia už s vami dnes nehrajú. Toto rozhodnutie, samozrejme, kvitujem, ale aké je jeho pozadie? Keďže ste „no drugs“ kapela, súvisí toto vaše smerovanie so scénou „Straight edge“? Hlásite sa k nej?

Od 14 rokov som chcel vedieť hrať na gitare, chcel som mať kapelu a mať v nej pesničky, podľa možností čo najlepšie. Chcel som chodiť do rádií, na rozhovory, točiť klipy a hrať koncerty. To pre mňa bolo to hlavné, a či už pri tom niekto v rámci iných kapiel fetuje alebo nefetuje, nie je pre mňa podstatné. Ja to nemám rád, ale to, čo je v iných kapelách, ma nezaujíma. Veľa ľudí hovorí, akí boli tí alebo tamtí hudobníci dobrí pre drogy. Nie, otázka znie, akí lepší by ešte mohli byť, keby nefetovali. V Bratislave a nielen tam, som mal mnohých kamošov, pri ktorých som videl, ako dopadli s drogami. Tie život nepredlžujú, nikdy to k ničomu neviedlo.

A čo Straight edge?

Straight edge nie sme. My si radi vypijeme dobré vínko, pivo. Ale s mierou. Niektoré kapely si idú Straight edge a vôbec nič proti tomu nemáme. Určite je to lepšie ako brať drogy, alebo mať inú závislosť. Punkrockový interval je dnes pomerne široká záležitosť, od pop punku až po old school punk, popretkávaný rôznymi názorovými prúdmi. Takisto, ako je veľký aj interval rocku alebo metalu či hiphopu. Punkrock mi vyhovuje svojou priamočiarosťou a textami. Okrem iného osobne mám rád metafory a typ muziky, kde nejde len o „popík“, v ktorom povieš napríklad „ľúbim ťa“, ale povieš to v metaforách úplne inak.

To by ste metaforizovali napríklad ako?

A tak dúfam, že sa mi nepodarí, vrátiť sa za tebou.

Pieseň Špinavé objatie.

Napríklad.

Svojim piesňam neobliekate len metaforické textové kabáty, ale aj interpretačné. Ako jedna z mála pop rockových kapiel na svete ste sa pustili do spolupráce so symfonickým orchestrom. Odohrali ste tak dva veľké koncerty v Prahe a Bratislave spolu s 20-členným zborom.

Rockové kapely to skúsili, ale z pop punkových kapiel sme boli jedna z prvých, ktorá urobila takýto seriózny veľký koncert. Videl som Simple Plan, ktorí mali jednu alebo dve takéto pesničky pre televíznu šou, dokonca aj Offspring, ktorí vystupovali v Bratislave a mali v takom štýle urobenú jednu skladbu. Spevák sa vtedy vyjadril, že niečo také urobili v živote prvýkrát, a to sú na scéne služobne dlhšie ako my. Takže áno, sme jedna z prvých pop punkových kapiel na svete, ktorá niečo také zrealizovala.

Vratko Rohoň, líder kapely Iné Kafe. Foto: Matúš Zajac

Prečo práve spojenie rocku s orchestrom?

Bol to môj sen od roku 1998. Kamarát, ktorý poznal noty, mi v tom období zahral moje pesničky na klavíri. Potrebovali sme totiž pripraviť osemtaktový záznam z každej piesne ako podmienku na nahlásenie do Sozy [Slovenský ochranný zväz autorský, pozn. red.] a vtedy to prišlo. Keď sa punkrock zahrá tvrdo, je to tvrdá muzika, ale keď sa zahrá na klavíri, zrazu tam ostáva z punkrocku len text. Znelo to veľmi pekne a odvtedy som po tom túžil. Trvalo to presne 22 rokov.

Tesne pred pandémiou vznikla dobrá súhra okolností, keď sme našli partnerov, ktorí do toho chceli ísť. Boli ochotní zrealizovať to ako projekt, čo sa mi veľmi páčilo a taktiež to jedna z televízii natočila ako svoj materiál. Našli sme teda človeka, ktorý to celé zaplatil a ďalšieho, ktorý to celé natočil, no a ja som bol ten, ktorý to celé vymyslel.

Ako dlho trvá príprava takého kolosu?

Samotná príprava trvala asi trištvrte roka. Páči sa mi filmová symfónia a takýmto spôsobom sme to aj chceli urobiť. Bolo to fajn.

A s notami veľký kamarát nie ste, pre orchester je ale notový zápis základ, ďalší paradox.

Piesne som poslal Lukášovi Sommerovi, chalanovi z Čiech, ktorý je gitarista a noty pozná. Všetky harmónie, všetky čelá a kontrabasy vymýšľal na gitare. Keď mi to následne poslal, mal som zimomriavky. Paradox bol v tom, že takto vysoko vyškolený človek napísal partitúry pre ľudí, ktorí perfektne ovládajú noty, a tí sa spojili s „buranmi“ z garáže, ktorí zase tie pesničky napísali. V tomto duchu som to interpretoval aj na koncerte. Štyria garážoví umelci spolu s vzadu stojacim 40-členným orchestrom a 20-členným zborom. Spojenie garáže s najvyšším poschodím hudby.

Viaceré z najväčších hitov ste na týchto koncertoch, ale nielen tam, miestami frázovali úplne inak, ako majú fanúšikovia napočúvané, čo nie všetci privítali. Bol to zámer?

Toto je otázka na telo, dúfam, že bude takých viac (smiech). Áno, stretávame sa s tým. Veľa ľudí nám iné frázovanie vyčíta, alebo teda mne. Je to vývoj. Človek vymyslí pesničku, následne má krátke obdobie na to, aby s ňou mohol ísť do štúdia, nahrá ju, vydá von a ona sa dostane k ľuďom, vďaka čomu ju spoznajú. Potom žije singel ďalej, pretože ho hráme a človek si postupne spev uprace inak. A teraz veľmi sebecky poviem, keďže som poväčšine autor hudby aj textov, spievam si to podľa toho, ako mi to vyhovuje, aj keď mnohým ľuďom nie. Na jednej strane tomu rozumiem, no taktiež tvrdím, že ak chcú piesne počúvať tak, ako znejú na nosiči, nech si ho pustia, toto je ale živý koncert. Naše pesničky nehráme v úplnej inej verzii, stále znejú punkrockovo. Aj by som to rád spieval, ako je to na albumoch, ale ja som to už aj zabudol (smiech).

Konečne sme sa dopracovali k pravdivému priznaniu a môžeme ísť ďalej (smiech). Akým spôsobom vyberáte na koncert zoznam skladieb? Hitov Iné Kafe je predsa toľko, že nie je možné, aby za jeden večer odzneli všetky.

Náš playlist vzniká tak, že hráme tie najväčšie hity, pretože na nich sa ľudia bavia najviac a my sa chceme baviť s nimi. K nim však pridávame jednu alebo dve novinky a nejakého, nazvime to, žolíka. Tento týždeň sme napríklad po dvadsiatich štyroch rokoch zahrali pesničku „Sráč“ v unpluggedovej verzii.

Tvrdíte, že niektoré texty už nemôžete spievať, ako napríklad „keď fotra s matkou berú zas tie staré mindráky“, keďže už ste sám otcom troch detí.

Iné je spievať to ako zabehnutý hit, ktorý ľudia poznajú a iné je teraz také pesničky skladať.

Takže teraz skladáte o čom?

O to istom, čo doteraz, len z aktuálneho pohľadu. O spoločnosti, vzťahoch, láske. Máme taktiež novú pieseň „Otázka za milión“. Tam napríklad spievam o tom, že „neveril z nás nikto, že by to raz zmizlo. Prečo sa to stalo? Otázka za milión“.

V „Ružovej záhrade“ sa však pýtate ženy, či by chcela vedieť, prečo vždy, keď sa večer díva na správy, ju každá bez výnimky otrávi. Ako vnímate spoločenskú situáciu na Slovensku? Beriete to ako fakt, že život predsa nie je ružová záhrada či naopak, keď včera bola tma, dnes príde ráno?

Určite áno. Na vyjadrenie k fungovaniu spoločnosti by sme mohli použiť veľa našich piesní a metafor. Niekedy si poviem, že ma táto doba štve do takej miery, že by som o tom napísal nejaký text. Potom si pustím album, ktorý má dvadsať rokov a sú v ňom presne tie isté texty. Predpísal som si ich dopredu. Mám pocit, akoby bola spoločnosť stále rovnaká, len my starneme, inak veci vnímame, preto sa nás aj inak dotýkajú. Vidím to aj na svojich známych.

Čo konkrétne na nich vidíte?

Niektorí sú v sledovaní spoločnosti ponorení do takej miery, že už ani nedýchajú čerstvý vzduch. Vtedy viem, že sa s nimi o spoločenských témach baviť vôbec neviem. Môžu to byť moji kamaráti, s ktorými si dlhodobo rozumiem v otázkach muziky, rodiny, biznisu, áut, no keď vidím, že to niekde škrípe, nebudem to riešiť a už vôbec sa s nimi hádať. Toto je môj postoj k tejto súčasnej dobe. Aj my ako kapela máme veľa fanúšikov a auditórium, ktoré nás vníma, aj keď napríklad vyslovene nepočúva.

Aký by mal byť postoj umelcov v demokratickej spoločnosti, aby umenie ostalo zamerané na spájanie ľudí namiesto polarizovania?

Prekáža mi, keď sa umelci akokoľvek politicky vyjadrujú, či už na jednu, alebo na druhú stranu. Umelec má spájať. Keď ťa spoločnosť unaví a prídeš domov, pustíš si hudbu. Nepustíš si správy, ktoré sú opäť toxické. Dodnes neviem tancovať, pretože som v roku 1989, v čase, keď sme mali tanečnú, sedel na námestí SNP. Štrngali sme a odštrngali preč systém, ktorý znamenal vládu jednej strany. Jednými z hesiel boli pluralita a demokracia. Dnes to máme. Aj napriek tomu, že demokraciu si privlastňuje jeden alebo druhý tábor, my ju máme. Vnímam ju v tom, že idem raz za štyri roky v prípade parlamentných volieb, raz za päť rokov v prípade prezidentských volieb do volebnej miestnosti, kde odvolím. Tam to pre mňa začína aj končí.

Teda rešpektujete akýkoľvek výsledok, pretože ten vzišiel z demokracie.

Samozrejme.

Zároveň máte ako umelecky činná osoba moc v rukách ovplyvniť istý tábor ľudí, ktorý sa s vami stotožňuje. To nevnímate ako príležitosť? Mnohí áno.

Neviem, či chcem osloviť ľudí. Nebudem to robiť. Mám rád, keď sú ľudia názorovo, teda v rámci lásky, spoločnosti, politiky, vyzretí bez toho, aby im Vratko povedal, čo majú robiť. Čo je to potom za človeka, ktorý volí toho, ktorého mu povie Vratko? Aký má potom názor? Ja takto komunikovať neviem ani so svojimi blízkymi. Povedať niekomu, kto nevie nič, aby volil niekoho len preto, pretože ho volí aj Vratko, je prízemné. Takto by spoločnosť nemala fungovať. Samozrejme, že keď niekto počúva naše texty, nájde tam istý odkaz.

Veľa našich fanúšikov nás vníma ako kapelu, nie ako nosičov politického názoru. Aký zmysel má polarizovať ešte aj vlastný tábor fanúšikov? Najskôr žiadny.

Kapela Iné Kafe. Foto: Web/Iné Kafe

Takže v textoch metaforizujete to, čo chcete vyslať spoločnosti?

Presne tak. Toto je moja rola. Je mi zle, keď vidím hercov na námestiach, ktorí burcujú ľudí za jednu alebo druhú stranu. Sú taktiež umelci, mali by spájať. Ak by som išiel na operu alebo činohru, neprídem sa pozerať na človeka, ktorý má politický názor, idem sa pozrieť na umelca, ktorý mi ide dať niečo, čo ja neviem. Umelecké posolstvo. Idem si oddýchnuť, zabaviť sa, pozrieť si hru.

Keď vidím týchto tribúnov, pýtam sa, čo sa im muselo stať, že sa vykašľali na tú najväčšiu devízu, ktorú majú v rukách. Niektorých inšpirujú, iných naštvú, načo to takto polarizovať? Dnes už môžu ľudia slobodne voliť, nech si to zapamätajú, venujú 20 sekúnd hodeniu lístka do urny a nezaťažujú tým verejný priestor. Neriešme, či televízia vysiela tak, alebo onak. Áno, jej povinnosťou je hovoriť pravdu, nehlásať ľavý alebo pravý názor. Každý človek si tú pravdu istým spôsobom nájde, zorientuje sa a spáruje s voľbami.

V ideálnom prípade.

Áno, v ideálnom prípade. Ja to takto robím. Jediné, čo môžem ľuďom odporučiť, je, aby mali otvorené oči a sledovali, kto je ten človek, ktorý o niečom píše, či má skúsenosti, čo robil v minulosti, či prezliekal, alebo neprezliekal kabáty, či to lícuje s nejakou politickou stranou, alebo nie. Mnoho ľudí ide so stádom a pre kamarátov alebo spoločnosť sa tvária, že majú iné názory, aké skutočne zastávajú.

Ani my v kapele nevolíme všetci rovnako. Každý má nejaký dôvod voliť svoju stranu. Prečo sme však kapela? Aby sme volili všetci rovnako? Nie. Kapela sme preto, lebo si rozumieme v muzike a ona je tá, ktorá nás spája. Koncerty, nie politika. Nikto z nás nie je aktivista. Ideme odvoliť, pozrieme si, čo sa deje a každý sa nejak rozhodne. Vždy príde formulka, že tu nie sme spolu preto, aby sme rovnako volili, ale preto, pretože si hudobne rozumieme a po tridsiatich rokoch by bola škoda to rozpúšťať.

To vnímate, že je recept na to, ako v spoločnosti neživiť polarizáciu?

Muselo by spoločnosti záležať na sebe tak, ako nám záleží na kapele. Spoločnosť musí istým spôsobom taktiež dozrieť, aby sa vedela rešpektovať. Pozrime sa, ako je to v médiách. Ak sa bude polarizovať mainstream, gro tých ľudí, ktorí ho sledujú, budú rozrušení. Všetci novinári majú hovoriť pravdu, majú byť tí, ktorí ju hľadajú, nebyť aktivisti, nezastávať jeden, druhý alebo tretí názor.

Čo si myslíte, že polarizuje najviac?

Plytkosť informácií a nevedomosť ľudí. Mám päťdesiat rokov, pamätám si socializmus, Mečiara, 90. roky a dnes veľakrát počúvam, ako bolo za komunistov dobre. Nemôžem povedať, že bolo dobre, možno bolo niečo lepšie. Rešpekt voči autoritám, starším, spoločnosti, vedomostiam. Ľudia boli súdržnejší, mali k sebe bližšie. Dnes sa nám všetkým darí, máme peniaze a sme od seba vzdialení.

Všade je strašná povrchnosť. Dnes má akákoľvek influencerka s preoperovanou polovicou tela, bez gramatiky a základov vystupovania tisíce followerov. Dnes sa feťák alebo díler smeje policajtovi do očí. To je niečo, čo nepochopím. Ale ako sa hovorí – ruka trhu. Každopádne, socializmus bol však chorý systém. Nemôže predsa niekto prísť a vziať niekomu majetok. Ani jeden systém, ktorý doteraz vymyslel človek, nie je dokonalý. Preto je to stále o tolerancii jedného voči druhému.

Ako je to na koncertoch a v publiku? Veď pod pódiom sa predsa stretávajú ľudia rôznych svetonázorov. Alebo stále platí, nech sa deje, čo sa deje, hudba bezpodmienečne spája?

Na koncertoch vôbec neriešime politiku, na túto tému počas nich vôbec nepríde. Za 29 rokov sme napríklad nikdy nehrali pre žiadnu politickú stranu a ani na akcii, ktorú by nejaká politická strana podporovala. Nikdy.

Nikdy sa vám ani nestalo, že na akcii, ktorej ste boli ako Iné Kafe súčasťou, bola politická reklama vsunutá podprahovo?

Otázka je, čo je podprahovo. My to máme dokonca v zmluve, že to neakceptujeme.

To má veľa kapiel, ale nie vždy to tak dopadne.

Nemyslím si, že by sme hrali na nejakom type akcie, kde by bolo niečo podprahové. Hneď ako by nám nejaký koncert smrdel politikou alebo nejakým politikom, nejdeme tam. Nechceme a ani to nepotrebujeme. V našej histórii nás oslovilo niekoľko politických strán, nikdy sme to však za žiadne peniaze neprijali.

Poďme z histórie do budúcnosti. Ako sme spomínali, nasledujúci rok čaká Iné Kafe výročie po troch dekádach. Prezraďte Štandardu o vašich plánovaných hudobných projektoch. Vraj sa v Česku chystáte „dobyť“ Lucernu a okrem toho je v pláne taktiež ďalšie veľké turné. Je to teda oficiálne, môžu sa fanúšikovia tešiť?

Celý budúci rok, keďže pôjde o tridsiate výročie kapely, bude vo veľmi pestrom režime. Nedá sa ani povedať, že pôjde o turné, skôr o špeciálne koncerty. Celý program je ešte však v kreovaní, je to predsa až rok 2025, zatiaľ začína iba sezóna 2024.

Zdá sa, že nechcete veľa prezrádzať, no čo originálnejšie ešte môžeme čakať, ako bolo spojenie rocku so symfonickým orchestrom?

Chystáme sa, samozrejme, hrať punkrock. Zo sedemdesiatich alebo osemdesiatich koncertov, ktoré chystáme na budúci rok, budú dva v malom symfonickom prevedení spolu so sláčikovým kvartetom a spevákmi z Tirnavie v Bratislave a Prahe v priestoroch zhruba pre 600 ľudí. Naša hudba bude v unpluggedovom štýle, bude to špecialita. Okrem toho budeme hrať všetky koncerty rockovo tak, ako ich ľudia poznajú. Celý tridsiaty rok Iné Kafe začne úderom prvej sekundy v roku 2025, keď budeme hrať koncert v Prahe. Poslednou činelou skončíme rok koncertom v Bratislave, kde privítame kalendárne číslo 2026. To sú veci, ktoré aktuálne pripravujeme a dočesávame.

Na záver, v ktorých životných situáciách si Vratko Rohoň povie, „toto je už naozaj iné kafé“?

Nech to znie akokoľvek, za svoj život som zažil mnoho vecí. Zostupy aj pády, všetko, čo ma kreovalo a taktiež to formovalo aj smerovanie kapely a moje texty. Mám pocit, že teraz je môj život na relatívne pokojnej sínusoide. Keď niečo hrozí, snažím sa to neriešiť príliš negatívne a radšej ísť do pokojnejšej vody. Keď si človek už tisíckrát nabil hubu, tisícprvý raz sa tomu už radšej vyhne, alebo do toho nejde, pretože tuší, že môže niečo prísť. Nehrniem sa do „prúserov“. Je to zbytočné.


Ďalšie články