Teraz New York Times zverejnili analýzu harvardskej molekulárnej biologičky Aliny Chanovej, ktorá sa etablovala ako jeden z popredných hlasov argumentujúcich, že vírus covidu unikol z laboratória vo Wu-chane. To už dlhší čas nie je nepublikovateľný názor, aj oficiálne stanovisko amerických spravodajských služieb dnes je, že laboratórny pôvod vírusu nemožno vylúčiť. Ale je to pomerne veľký krok pre New York Times, ktorý mal do hypotézy o prirodzenom vzniku vírusu dosť nainvestované.
Ako pri tejto príležitosti pripomenulo mnoho ľudí na sociálnych sieťach, New York Times v čase covidu vyhodil svojho skúseného reportéra pre túto oblasť Donalda McNeila na nátlak woke zväzákov v redakcii a tému pandémie zverili reportérke, ktorá sa dopustila mnohých chýb. So zvláštnym gustom bol pripomínaný jej tvít z mája 2021, že „jedného dňa prestaneme hovoriť o teórii úniku z laboratória a priznáme jeho rasistické korene“.
To bolo, alebo aspoň malo byť, od začiatku podozrivé. Veď názor, že vírus unikol z čínskeho laboratória, nemusí vyznieť o nič rasistickejšie než názor, že vírus sa vyvinul vďaka tomu, že Číňania jedia odpornú háveď, ktorú predávajú na nechutných, nehygienických trhoviskách. Dnes je jasné, že hlavným motívom bolo, že skupina vplyvných amerických vedcov s wuchanským inštitútom spolupracovala a rasizmus bol príhodnou kamuflážou, ako urobiť laboratórnu hypotézu toxickú.
Ako keby to bolo málo, víkendový magazín New York Times priniesol reportáž o páde kedysi uctievaného a nedotknuteľného ideológa progresívneho rasizmu Ibrama X. Kendiho. Americkému periodiku sa darí ekonomicky dobre, v čase internetu sa mu podarilo stať sa tým lídrom mediálneho trhu pre vzdelané liberálne publikum. Iným sa vedie zle. Washington Post, ktorý od Bidenovho nástupu do funkcie prišiel o 15 percent predplatiteľov a vlani prerobil 77 miliónov dolárov, v utorok vyhodil šéfredaktorku a najal do vedenia redaktorov z Wall Street Journal a britského Daily Telegraph.
Stačí Biden na výkon svojej funkcie?
Dobre na tom nie je ani časopis Time, ktorý dávno stratil svoju váhu a jeho kedysi sledovanej každoročnej obálke s „osobnosťou roka“ venujú pozornosť azda už len niektorí českí spravodajcovia. Ale existuje, šéfom jeho washingtonskej redakcie je skúsený novinár a ten robil rozhovor s prezidentom Bidenom, ktorý prednedávnom zverejnil. Tu sa zastavíme, pretože to je hlavnou témou nášho komentára.
Prezident Biden totiž čelí rozšíreným pochybnostiam o tom, či vo svojich 81 rokoch ešte na funkciu stačí (má ich okolo 75 percent Američanov). Ľudia ho vidia v televízii. Rozhodne mu neprilepšila ani februárová správa zvláštneho vyšetrovateľa Roberta Hura. Ten bol menovaný, aby vyšetril, ako naložiť so zistením, že aj Biden, tak ako Trump, doma neoprávnene prechovával utajované dokumenty.
Hur sa rozhodol ho neobviniť a predpokladateľná reakcia republikánov – dvojaký meter, Trump je stíhaný a Biden nie! – bola osladená Hurovým zdôvodnením, prečo sa ho rozhodol neobviniť. Vo svojej správe (ktorú bol podľa zákona povinný napísať), Hur vysvetlil, že tak ako každý americký žalobca zvažoval nielen svoje posúdenie zákonnej situácie, ale aj to, aká je pravdepodobnosť, že by stíhanie viedlo k odsúdeniu. A usúdil, že malá, pretože v americkom porotnom súdnictve by prezident zapôsobil na porotu „ako sympatický starý pán, ktorý to myslí dobre a má zlú pamäť“. Taký dojem si urobil z päťhodinového výsluchu Bidena, ktorý viedol.
Málo aktívny prezident
V tejto situácii zrejme Biely dom usúdil, že nemôže nereagovať. Biden zvolal neplánovanú tlačovú konferenciu. Pomýlil si na nej mená vodcov Egypta a Mexika.
Tá konferencia bola vzácnosť. Biden sa tlačovým konferenciám vyhýba, robí ich menej ako ktorýkoľvek prezident v nedávnej histórii. George Bush starší mal za jedno funkčné obdobie 90 sólových tlačových konferencií, Bill Clinton 59, George Bush mladší 49, Barack Obama 64 a Donald Trump za jedno obdobie 44. Joe Biden ich zatiaľ, pol roka pred koncom funkčného obdobia, mal 14.
O nič aktívnejší nie je ani v poskytovaní rozhovorov. Analytik New York Times Ezra Klein spočítal, že v tomto bode svojho úradovania dal Obama 400 rozhovorov, Trump vyše 300, ale Biden ani 100.
Analytika New York Times citujeme preto, že tento liberálny denník má dôvod byť s Bidenom nespokojný – prezident sa mu vyhýba. Nikto by sa nedivil, keby odmietol dať rozhovor napríklad Fox News. Ale on sa vyhýba prakticky všetkým médiám označovaným za seriózne – tým, kde bez ohľadu na celkovú agendu média velí tradícia novinárom pri vedení rozhovoru len nehladiť po srsti.
Každý prezident od F. D. Roosevelta (možno s výnimkou Eisenhowera) poskytol rozhovor reportérom New York Times. Každý prezident v posledných desaťročiach poskytol rozhovor Washingtonu Post. Biden nie (Trump, ktorý opakovane označoval novinárov za nepriateľov a výrobcov „fake news“, v skutočnosti s tými, ktorých uznal za vplyvných a zaujímavých, hovoril rád, nezriedka ich aj kontaktoval sám od seba. Napríklad reportérka New York Times Maggie Habermanová z toho vyťažila knihu).
Biden dával rozhovory lifestylovým alebo priateľským novinárom, ale tým štandardným, o konfrontačných nehovoriac, sa vyhýba. To napríklad Bernie Sanders išiel do podcastu Joea Rogana. Rovnako tak sa Biden pokiaľ možno vyhýba akýmkoľvek situáciám, keď by mohol dostávať neplánované otázky od občanov. Prechádzalo mu to v kampani v roku 2020, keď to mohol zvádzať na covid.
Začiatkom mája Biely dom dohodol s Donaldom Trumpom predvolebné debaty. Budú len dve namiesto desiatky rokov obvyklých troch a budú relatívne skoro – v júni a septembri, takže nech už sa tam bude diať čokoľvek, možno dúfať, že na to voliči do novembra zabudnú.
Premenlivá kondícia
V utorok aj denník Wall Street Journal priniesol v spravodajstve text o tom, ako Biden pôsobí pri uzavretých rokovaniach. Reportéri uvádzajú, že hovorili so 45 ľuďmi, demokratmi i republikánmi, dali veľký priestor hovorcovi Bieleho domu všetko komentovať. Dali si aj záležať, aby pripomenuli, že sa občas mýli aj Donald Trump. Ale aj pri všetkej snahe článok dopadá tvrdo.
Nezaujatý čitateľ si z neho musí odniesť dojem, že Bidenova kondícia je prinajlepšom premenlivá. Niekedy je vo forme, ale niekedy pôsobí tak, ako ho všetci poznajú z televízie. Opakovane sa stáva, že Biden buď prenecháva priestor podriadeným, alebo tvrdí niečo, čo nie je pravda. A prinajhoršom je práve taká, akú vidieť na otrasných videách, ktoré sa objavujú takmer denne.
Takže je namieste podozrenie, že Time zvolil Biely dom pre rozhovor preto, že jeho vplyv už nie je taký, aký býval. Čitateľ nevie, čo je horšie: či to, že redakcia považovala za nutné pripojiť k rozhovoru samostatný factchecking, v ktorom koriguje tvrdenie typu, že Japonsko nevynakladá na obranu 3 percentá HDP, ale chce do roku 2027 vynakladať percentá dve a zatiaľ vydáva jedno. Alebo to, že v celých dlhých pasážach rozhovoru (ktorý bol podľa redakcie „ľahko redigovaný“) jednoducho nie je možné ani s maximálnou empatiou rozumieť, čo vlastne Joe Biden hovorí.
Ako naložiť s tým, keď sa opakovane „prekecne“ a potom opravuje v tej istej veci, že sa Putin rozhodol ísť „na Rusko“, respektíve „na Moskvu“, čím myslel na Ukrajinu? Človek tak nejako pochopí jeho ukrajinskú politiku. Ale keď tvrdí, že EÚ vynakladá na podporu Ukrajiny vyššiu sumu ako USA, tak pri jeho stave neviete, či toto nepravdivé tvrdenie hovorí z nejakého politického dôvodu, alebo že mu naozaj verí.
Pre typického voliča je asi dôležitejšie to, či ho Biden presvedčí, že sa nemá horšie ako predtým, pretože pocit, že ho inflácia ochudobnila, je medzi Američanmi rozšírený. Ťažko povedať, či ho presvedčí o tejto kľúčovej téme takýmto rozprávaním:
„Nárast miezd presiahol to, čo náklady inflácie,“ (tu si môžete kliknúť na redakčný factcheck, podľa ktorého rástli mzdy rýchlejšie ako inflácia len posledných 12 mesiacov) „o ktorých hovoríte ako o cenách, ktoré sú predcovidové ceny. Ceny pred covidom nie sú to isté ako či už áno alebo nie – americká, korporátna Amerika teraz okráda verejnosť. To je všetko od „shrinkflácie“ až po to, čo sa deje, pokiaľ ide o spôsob, akým umelo výrazne pohybujú, aby zvýšili svoje, svoje, svoje, svoje, svoje, svoje zisky. To nie je to isté, čo inflácia. To je zdražovanie.“
Nejeden úzkostnejšie disponovaný volič by si z toho mohol odniesť znepokojujúci dojem, že pod vedením „starého dobrého strýka Joea“, ktorého volil, aby sa svet trochu upokojil, sa namiesto toho Amerika rúti neriadená v ústrety neistej budúcnosti. Možno sa mu vynoria matné útržky spomienok na to, čo kedysi čítal o neskorom rímskom cisárstve, a napadne mu, že ich systém neprodukoval oveľa bizarnejších alebo nekvalifikovanejších vodcov ako ten jeho súčasný.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.