Bola som pár dni doma, na Slovensku. Objať blízkych, tešiť sa z nich, zdieľať s nimi ich príbehy, úvahy, radosti i starosti. Vyriešiť potrebné, napr. v banke. Pripomenúť si chute, vône, domáce... Stretnúť sa so známymi, s ktorými si mám čo povedať a nemajú problém s odlišným, napríklad názorom, lebo sa v podstate inšpirujeme navzájom.
V jednom obchode sa na mňa neodolateľne usmial a povedal: Ahoj. A to každému, kto išiel okolo. Hompáľal pri tom nohami, ktoré mu trčali z veľkého nákupného vozíka. Malý chlapec, okolo troch rokov. Vilko rozdával úsmevy a pozdravy každému navôkol.
Silno mi to pripomenulo Nórsko, keď som sem prišla pred vyše desiatimi rokmi. Tak som trochu nechápala a súčasne sa tešila, ako sa každý, koho som stretla počas prechádzky v našej štvrti usmial, pozrel sa do očí a povedal: Hei /ahoj. Rýchlo som sa tým nakazila: úsmev, pohľad a Hei. Aké jednoduché a hneď je deň o trochu svetlejší.