Originálne východisko z tejto patálie ponúka Gideon Rachman. Ako zahraničnopolitický komentátor denníka Financial Times pôsobí ako guru mediálno-politického atlantizmu. Rachman jednoducho navrhuje prestať hovoriť o akýchkoľvek pravidlách. A ako dobrý propagandista prichádza s alternatívou: USA nebránia medzinárodný poriadok založený na pravidlách, ale jednoducho slobodu. Obrana slobody zahŕňa rôzne kompromisy a vnútorné rozpory, ale je posvätená bojom proti autoritatívnym veľmociam, ktorý môže byť „neľútostný".

Áno, Izrael sa nachádza mimo medzinárodné právo, ale v konečnom dôsledku sa tu demokracia bráni terorizmu; iste, americké clá na čínske elektromobily sú v rozpore s pravidlami Svetovej obchodnej organizácie, ale brzdia hospodársky vplyv autoritárskej mocnosti. Navyše slovo sloboda má podľa Rachmana oveľa väčší mobilizačný efekt ako súčasné slovné spojenie. Za slobodu sa dá bojovať a umierať, za pravidlá len ťažko.

Aj rétorika slobody je však nedôveryhodná

Natíska sa však otázka, ako to s onou slobodou vlastne je. V kolískach západnej slobody a demokracie sa rapídne zmenšuje. Aký význam jej pripisujú lídri a ako ju dokáže právny štát chrániť, predviedli počas Covidu.

Ak by sme anonymne porovnali americké opatrenia s ruskými, čínske s juhokórejskými alebo rakúske s bieloruskými, ťažko by sme našli podstatnejšie rozdiely medzi reakciami demokracií, ktoré majú hájiť slobodu, a autokraciami, ktoré ju majú pošliapavať.

Pripomeňme tiež nárast „liberálnodemokratického" vytesňovania nepohodlných názorov: od vylučovania z hlavných médií cez cenzúru na sociálnych sieťach až po vyhadzovania z práce, policajné vyšetrovania a súdnu perzekúciu. Rovnako nemožno prehliadnuť, že v štáte, ktorý má byť zárukou globálnej obrany slobody, je hlavný opozičný kandidát trvalo perzekvovaný a niekoľko mesiacov pred voľbami ohrozovaný väzením za bagateľný delikt, zatiaľ čo jeho vládnemu rivalovi všetko prechádza.

Samozrejme, stále platí, že západnému poňatiu slobody sa darí na Západe lepšie ako inde. Tucker Carlson, Jeffrey Sachs, Jacques Baud, John Mearsheimer sa síce do hlavných médií nedostanú, ale svoje si povedia v alternatíve a zatiaľ nekončia vo väzení.

Súčasne sme však svedkami zrýchľujúceho sa úpadku západnej slobody. Ako vidíme na príklade vojny na Ukrajine, ktorá ešte viac rozšírila západnú cenzúru, globálny „boj za slobodu" len prispeje k jej vytrácaniu sa. Rétorika slobody navrhovaná Rachmanom je nakoniec rovnako nedôveryhodná ako rétorika pravidiel, ktorú má nahradiť.

Ak nám neveria, poďme klamať lepšie

Rachmanov návrh je pre uvažovanie atlantických elít príznačný: klameme tak zle, že už nám prestávajú veriť, poďme klamať lepšie. Nechajme bokom, že prichádza od nositeľa Orwellovej ceny. Táto elita si ani nepripúšťa, že by trebárs mohla začať hovoriť pravdu, že by pripustila realitu.

Realita medzinárodného poriadku je pritom taká, ako bola vždy. Vo svete sú rôzne mocenské centrá, každé z nich je presvedčené o svojej výnimočnosti a práve uskutočňovať svoje vlastné záujmy. Keď sa ich záujmy dostanú do konfliktu, majú niekoľko možností.

Môžu uznať oprávnenosť vzájomných nárokov a dohodnúť sa na nejakom kompromise, ako USA a Sovietsky zväz v sedemdesiatych rokoch. Alebo sa objaví hráč, ktorý bude trvať na tom, že iba jeho nároky sú oprávnené a nároky tých ostatných nie. Ak má dostatočnú mocenskú prevahu, môže ostatných prinútiť, aby sa mu podriadili, ako USA v deväťdesiatych rokoch. Ak túto prevahu nemá a stále trvá na svojom vedení, vyvoláva vojnu.

A tu sme dnes. Dosť ďaleko na to, aby sme riešili, akou báchorkou chce Západ obhajovať niečo, na čo nemá silu, ani nárok.