Práve pri ohýbaní práva je potrebný súhlas Súdnej rady SR na pokračovanie trestného stíhania. Ten síce neudelila, no nebolo to pre nekalé dôvody, ako sa to snažili prezentovať niektoré média. Problém je v samotnom zle nastavenom paragrafe ohýbania práva a neexistujúcich podkladoch na takéto stíhanie.
Na rôzne zavádzajúce informácie ohľadom motívov konania zo strany Súdnej rady SR poukázala vo svojom vyjadrení aj jej nová predsedníčka Marcela Kosová. Hoci išlo o neverejné zasadnutie, celý text rozhodnutia sa súdna rada rozhodla zverejniť pre širokú verejnosť, aby bolo v rámci transparentnosti oboznámená s podstatou toho, prečo rada odmietla udeliť súhlas na stíhanie sudkýň.
V prípade dvoch sudkýň Jarmily Urbancovej a Otílie Dolákovej, v minulom roku ešte existujúca špeciálna prokuratúra vzniesla obžalobu preto, že mali ako sudkyne za úplatok rozhodnúť dopredu dohodnutým spôsobom súdne konanie. Obe sudkyne zadržala polícia pri akciách pod názvom Víchrica a Búrka.
Práve pre nedodržanie právnych noriem a judikatúry pri rozhodovaní, a teda svojvoľnou aplikáciou práva spôsobenou úplatkom, sa mali podľa obžaloby dopustiť trestného činu ohýbania práva. Tento trestný čin vzišiel z dielne bývalej ministersky spravodlivosti Márie Kolíkovej, a do Trestného zákona bol zakomponovaný počas minulej vlády, čo sa stretlo s veľkým odporom zo strany sudcov pre jeho nedostatočné vymedzenie a nejasné aplikačné podmienky.
Súdna obec poukazovala na to, že v Trestnom zákone existuje trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, ktorého podstata je rovnaká ako pri ohýbaní práva. Rozdiel je v tom, že nešpecifikuje sudcu ako takého, ale verejného činiteľa, ktorým je aj sudca. Išlo teda z pohľadu sudcov o duplicitnú úpravu, ktorá svojou vágnou formuláciou bude spôsobovať problémy.
Ohýbanie práva ako trestný čin
Podstata tohto trestného činu spočíva v tom, že sudca svojvoľne, teda v zjavnom rozpore so zákonom alebo bez opory v zákone, rozhodne, a to ako v prospech, tak aj v neprospech účastníka konania na súde. Vzhľadom na všetky právne a skutkové okolnosti konkrétnej veci musí ísť o zjavne nelogickú a účelu právnej normy odporujúcu (ne)aplikáciu alebo interpretáciu právnej normy, pričom zákon vyžaduje úmyselné zavinenie takto konajúceho sudcu.
Pri trestnom stíhaní sudcov musí byť splnená podmienka uvedená v Trestnom poriadku, že trestné stíhanie pre trestný čin ohýbania práva podlieha súhlasu Súdnej rady. Toto ustanovenie má chrániť sudcov pred účelovým stíhaním, pri ktorom by sudca mohol byť takýmto spôsobom odstavený od určitých konaní alebo by na neho mohol byť vyvíjaný nátlak. Uvedené ustanovenie bolo zakomponované do Trestného poriadku v rámci novelizácie trestnej politiky, pri ktorej Ústavný súd SR pozastavil účinnosť Trestného zákona.
Súdna rada však neskúma celý skutkový dej kladený sudcom za vinu, ale iba prítomnosť dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu ohýbania práva. To znamená, že rada posudzuje, či existuje rozumná miera predpokladu, že sudca sa skutočne nelogicky odchýlil od práva a dopustil sa trestnej činnosti, a nejde iba o jeho právny názor, ktorý je odôvodnený a podložený zákonom, a pri ktorom je sudca chránený.
Rada neudelila súhlas jednomyseľne
V prípade oboch sudkýň po posúdení všetkých relevantných podkladov na neverejnom zasadnutí súdna rada rozhodla, že neudelí súhlas na trestné stíhanie obžalovaných sudkýň pre tento trestný čin. Za neudelenie súhlasu hlasovalo všetkých 14 prítomných členov rady. Išlo o prvý prípad, keď rada posudzovala udelenie súhlasu, a týmto rozhodnutím nastavila určité kritéria pri budúcom postupe pri stíhaní sudcov.
Podľa obžaloby mala sudkyňa Urbancová poskytnúť úplatok vo výške 5-tisíc eur sudcovi –sprostredkovateľovi za to, že ten bude ovplyvňovať ďalšiu stíhanú sudkyňu Dolákovú tak, aby rozhodla v prospech žalobcu. Sprostredkovateľom mal byť dnes už bývalý sudca Vladimír Sklenka, ktorý usvedčuje iné osoby z korupcie a je spájaný s Mariánom Kočnerom pre ich masívnu komunikáciu prostredníctvom aplikácie Threema.
Sudkyňa Doláková rozhodujúca danú vec žalobcovi skutočne vyhovela, a následne mala Urbancová doplatiť ďalších 5-tisíc eur Sklenkovi za to, že sám vyhotovil rozsudok, ktorý potom Doláková vydávala za svoj vlastný. Uvedené konanie sa malo udiať v roku 2012 a na túto vec si spomenul Sklenka až potom, ako sám čelil obvineniam z trestnej činnosti. Sudkyne sa navzájom nepoznajú a z trestnej činnosti ich ako svedok usvedčuje iba bývalý sudca Sklenka.
Vo svojom rozhodnutí rada poukazuje na to, že jedna z obžalovaných sudkýň ani nerozhodovala vo veci, v ktorej podľa prokuratúry malo dôjsť ku korupčnému konaniu. Ani sám prokurátor v obžalobnom návrhu nepovažoval sudkyňu Urbancovú za samotného páchateľa, ale na čine sa mala podieľať ako účastníčka.
Prokurátor nevedel vysvetliť svojvôľu
Rada v tomto bode upriamuje pozornosť na to, že ani v obžalobnom návrhu nie je opísané konkrétne konanie, ktoré by bolo možné považovať zo strany sudkyne Dolákovej za svojvoľné uplatnenie práva. Prokurátor iba argumentoval tým, že k ohýbaniu práva malo dôjsť pri tvorbe rozsudku, keďže sudkyňa Doláková nemala rozhodovať podľa práva, ale podľa požiadavky inej sudkyne a rozsudok nemal byť písaný ňou.
Podľa prokurátora malo ísť o procesnú svojvôľu tým, že sudkyňa nepostupovala zákonne a jej motívom pri rozhodovaní bola vôľa iného človeka. Problém bol, že prokurátor nevedel identifikovať žiadny právny názor v spornom rozhodnutí, ktorý by bol svojvoľný.
Rozsudok, ktorý prokuratúra považuje za svojvoľné uplatnenie práva, tak podľa rady nevykazuje znaky svojvôle. Podstata daného rozhodnutia spočívala v tom, že prvostupňový súd mal na konkrétnu vec právny názor, ktorý za nesprávny označil odvolací súd. Odvolací súd však nepovedal, že tento názor je zjavne mimo vykladacej logiky alebo uplatnený svojvoľne, iba išlo vzhľadom na skutkové okolnosti o zlé posúdenie veci. Keďže nešlo o svojvoľné rozhodnutie, súdna rada nevidela dôvod na obžalobu pre ohýbanie práva.
Práve konštatovanie svojvoľnosti zo strany súdu je nevyhnutná podmienka na to, aby vôbec bolo možné hovoriť o trestnom čine ohýbania práva. Zákonodarca túto podmienku vyžaduje ako právny základ pre budúce trestné stíhania. Keďže konštatovanie svojvôle chýba, nemožno hovoriť ani o ohýbaní práva. A keďže nedošlo pri rozsudku k svojvoľnému uplatneniu práva, nemohla sa ani uplácajúca sudkyňa dopustiť tohto trestného činu ako účastníčka.
K tomuto rozhodnutiu Súdnej rady SR pripojili odlišné stanoviská členky Lucia Berdisová a Dana Jelinková Dudzíková, pričom iba poukazovali na rozdielny prístup k tomu, ako postupovať v obdobných prípadoch. V tomto prípade je potrebné poznamenať, že obe stíhané sudkyne budú čeliť obžalobe pre korupciu. Pri týchto trestných činoch sa súhlas rady ako nevyhnutná podmienka na obžalobu nevyžaduje, a bude preto vecou dokazovania pred súdmi, či sa korupcie dopustili.
Nesprávny právny názor nie je svojvôľa
Na stíhanie pre trestný čin ohýbania práva ale jednoducho nebolo dostatok podkladov, pretože konanie sudkýň vykazovalo znaky trestnej činnosti, ale nie svojvôle pri rozhodovaní. Neplatia teda tézy o akejsi nadpriemernej sudcovskej ochrane vlastných radov. Jednoducho neboli naplnené všetky znaky trestného činu na to, aby vôbec bol riešený. Skutočnosť, že svojvôľu nevedel identifikovať ani samotný prokurátor, hovorí sama za seba.
Otázne skôr je, prečo potom chcel sudkyne žalovať za trestný čin, ktorý by sa mu nepodarilo preukázať, na rozdiel od podozrení z korupcie, ku ktorým má prokuratúra aspoň svedka. Treba upozorniť na skutočnosť, že sudcov nemožno trestať za právny názor, a to ani keď je nesprávny. Dané pravidlo pôsobí ako ochrana sudcovskej nezávislosti, aby nebolo možné sudcov šikanózne stíhať a tak ovplyvňovať ich rozhodnutia.
Sudca ako každý iný robí chyby, a preto v slovenskom právnom poriadku existujú prostriedky nápravy súdnych alebo iných rozhodnutí. Neomylný človek jednoducho neexistuje. Kontroverzný trestný čin ohýbania práva mal trestať svojvôľu, no ukazuje sa jeho zložitosť a nepraktickosť pri aplikácii v trestných konaniach, keď ani dozorujúci prokurátor nevie, čo si pod svojvôľou predstaviť.
Namiesto vysvetlenia faktov sa mediálne podsúva verejnosti naratív o účelovej ochrane skorumpovaných sudkýň či zvláštnom postupe, hoci neudelenie súhlasu znamená len zastavenie stíhania iba pre jeden trestný čin. Ako to už pri odborných témach býva, profesionálna nevedomosť posúva do pozadia skutočné príčiny rozhodnutia, iba aby uvoľnila miesto prízemným senzáciám.