O výsledku eurovolieb rozhodli dve veci. Progresívci dokázali oslabiť menšie liberálne strany. Na druhej strane, Ficovi sa nepodarilo okresať Republiku a zobrať jej aspoň tretinu voličov.
Na úvod jedna faktická poznámka: víťazstvo progresívcov je len papierové. A mierne trpké. Menšie opozičné strany síce odstavili, ale s veľkými stratami (v súčte prepadlo viac ako desať percent opozičných hlasov).
Hra PS na predátora dopadla takto: ani vlk sýty, ani ovca celá…
Väčšinu hlasov aj väčšinu nových europoslancov získal národný tábor, respektíve vládne a provládne strany: Smer, Republika, Hlas.
Pokiaľ ide o opozíciu, tá s výnimkou PS vyhorela. Zástupcov v europarlamente budú mať iba progresívci a jeden z ich malých partnerov – KDH. Ostatní sú mimo hry. Z pohľadu PS sú pomery síl a mandátov 7 : 8.
Nafukovanie PS bolo možné len za cenu kolapsu jeho spojencov. Ak sa tieto trendy udržia a potvrdia aj v národných voľbách, Šimečkovi môže hroziť politická izolácia. PS s anemickým KDH na väčšinu nedočiahnu.
Druhým faktorom, ktorý rozhodol o nominálnom víťazstve PS, bola tradične slabá mobilizácia voličov Smeru v eurovoľbách. Fico s tým zrejme rátal, preto skúšal malý trik: obrať o voličov pomerne úspešnú Republiku. Ak by jej vzal tretinu voličov, Smer by tesne predbehol PS.
V parlamentných voľbách 2023 sa to Smeru podarilo. Obsadil priestor v alternatívnych médiách, stiahol na seba národných voličov a Republiku – v prieskumoch dlhodobo silnú – poslal mimo parlamentu.
V eurovoľbách to Fico skúšal opäť. Jeho kľúčové volebné video bolo presne cielené na voličov Republiky. Fico hovoril o útokoch na slobodu slova, o vynucovaní provojnových názorov, o suverénnej politike vlády, o mimovládkach financovaných zo zahraničia, o médiách Georgea Sorosa… Tieto slová adresoval predovšetkým voličom národných strán a špeciálne Republiky, ktorá dosahovala dvojcifernú verejnú podporu.