Dokážeme ešte zastaviť frikulínov?

Preto je aj hlavnou témou tohto textu progresívna mašina, rozumej rozbehnutý a dobre namazaný mediálno-politický konglomerát, ktorý neustále mobilizuje voličov v prospech jednej (prípadne jeden a pol) strany, rovnako účelovo, ako systémovo rámcuje politiku, aby výklad toho, čo sa deje, slúžil vyvolenej strane.

Kto pobozká prsteň, nemá viac šancu. Táto mašinéria už poškodila aj SaS, z KDH spravila teliesko na obežnej dráhe v gravitácii PS.

Streľba v Handlovej nás vyrušila z bežného koloritu, ale akoby všetko bolo späť. Človek sa pýta, naozaj to nemožno zastaviť?

Ešte predtým, než pristúpime k otázke, dve poznámky.

Prvá je slovenská. Všimli ste si, kam sme klesli? Všimli ste si, ako to nikomu neprekáža?

Ľudovít Ódor nebol dobrý premiér. Bol aj ministrom vnútra a absolútne nerozumel, čo sa deje v bezpečnostných zložkách. Nedokázal vyvodiť žiadne dôsledky voči Hamranovi, prizeral sa, ako policajný prezident odstránil ministra vnútra. Tromi slovami: nevedel riadiť štát. Dokonca to považoval za svoju prednosť.

To platí aj pri iných témach: jeho vláda nedokázala zareagovať na nárast migrácie (hľadali európske riešenie, hoci Nemci, Rakúšania, Poliaci a Česi sa sťažovali na neschopnosť nášho štátu), nedokázali zastupovať naše záujmy voči vojne na Ukrajine, brániť Slovnaft alebo sa pravidelne rozprávať s automobilkami, ako čeliť zelenej ideológii, nedokázali zmeniť ani jednu vec na postupnom úpadku nášho školstva, je to dlhý zoznam. Kravata, oblek, pokojné vystupovanie ani kamarátske PR články v novinách politiku nerobia.

To však nie je celý slovenský problém. Prečo by sme mali uveriť, že opozíciou voči nie zrovna schopnému technokratovi je všetkého schopná Monika Beňová, ktorá sa správa ako mediálna celebrita a nie politik?

Naozaj sme klesli tak hlboko, že akceptujeme, že na zelených aktivistov, ktorých nezaujíma, či prežijeme ako priemyselný štát, majú byť reakciou alternatívci a bývalí skinhedi? Že inú celebritu z Mlynskej doliny má vyvažovať smerácky Pročko? Posaďte si zvolených politikov do jedného radu. Naozaj si takto po 30 rokoch predstavujeme našu reprezentáciu?

Pri futbale má ešte divák pocit, že nás majú reprezentovať najlepší, a keď nemajú formu, tréner ich má vymeniť. Prečo už v politike podobné očakávania nemáme?!

Iste, europarlament nie je v podstate ani parlament, skutočných politikov Brusel neláka, vládne tam kartel, ktorý nemožno vymeniť, skutočná moc je navyše niekde inde. Ale aj tak.

Prvou správou európskych volieb je, že sme tento úpadok prijali za svoj. Sme ako žaby v Trenčianskych Tepliciach, tešíme sa z horúcej vody a ešte máme pocit, že nás lieči.

Druhá správa sa týka stavu Európy. Opäť ju obchádza strašidlo.

Nemecká a ešte viac francúzska vláda dostali od svojich voličov odkaz, že im ich progresívna politika lezie na nervy. Macronova strana výrazne prehrala voľby so stranou Marine Le Penovej (percentuálne 1 : 2), v Nemecku skončila strana kancelára až tretia, prudko oslabili Zelení (mínus 8,5 percenta na 12 percent), ktorí v Nemecku určujú ideologický tón debaty a v médiách majú podporu ako u nás PS.

Všade, kde vládnu progresívci – pričom niekde sa volajú Zelení, inde menia názvy pred prezidentskými voľbami alebo si pokojne ponechajú starú značku SPD a zmenia program –, všade majú problém.

Nesúvisí to s EÚ, Sunak, Trudeau alebo Biden nepotrebujú Brusel, aby dokázali svoju krajinu priniesť na pokraj mizérie. Neriešia sa problémy súčasného sveta, ale vytvárajú nové, často ešte zložitejšie.

Je v podstate jedno, či sa čelný politik volá Fiala a je sčítaným univerzitným profesorom, Sunak a je miliardárom alebo Scholz a je skúseným straníckym byrokratom, všetci sú na rovnakej ceste, ako bol náš Heger. Akoby dnešná politika fungovala na technológii, ako získať moc, ale bez programu, ako riadiť štát.

Prevládajúcej ideológii doby nevedia čeliť bez ohľadu na vzdelanie a schopnosti, ktoré ukázali mimo politiky. Stačí rok-dva vlády, stačí príchod novej krízy alebo začiatok novej vojny, ktorej nikto z nich nedokáže predísť, a už aj ich bývalí voliči majú pocit, že sa niekde stala chyba. Všetko sú to signály väčšej epochálnej zmeny, ktorou prechádzame. Včerajšie politické slogany na dnešný svet nestačia.

No a potom je tu tretí rozmer volieb. Slovensko ide akoby v protismere. Voľby vyhrala strana, voči ktorej sa ideologicky búri Francúzsko, čiastočne Nemecko, Česko či Holandsko, značná časť Európy.

V Nemecku sa progresívci volajú Zelení, na témy eko-bio aj Zelenského majú rovnaký pohľad ako naši dúhoví „vlastenci“, len sa už od nich odkláňajú mladí (mínus 18 percent u voličov do 30 rokov), u nás sú to ešte stále úspešní frikulíni (free, cool a in). Poučiť sa z cudzích chýb je v dobe kritického myslenia, vzdelanostnej ekonomiky a kultúrneho priemyslu akosi ťažšie.

Otázka znie: dá sa to slovenské progresívne koleso zastaviť či aspoň spomaliť? Dokážeme sa vyhnúť hlbokým problémom, ktoré by ich vláda spôsobila?

Eurovoľby ukázali, že v generácii Ódora a Šimečku ten skutočný vyzývateľ stále chýba.