Naozaj niekoľko funkčných období poslanca v EÚ predstavuje pre príslušníka politickej triedy, najmä z tých nám podobných krajín, celkom slušný základ pre spokojnú starobu. Obyvateľstvo sa potom delilo na tých, ktorí nevideli dôvod, prečo im v tom pomáhať, takže voliť nešli. Buď to úplne ignorovali a bolo im to radšej jedno, alebo to s väčšou či menšou emóciou nechceli podporovať, a potom na tých, ktorí im to priali, ktorých bola však výrazná menšina, a tí voliť šli.
Práve medzi nimi bol nemalý podiel tých, ktorí sa naozaj domnievali, že to má ešte nejaký hlbší význam. Predovšetkým ten, že sa tam má rozhodovať o Európe, teda aj o nich, čo si oni väčšinou priali. Preto tak aj Európsky parlament vyzeral.
Teraz nastala zrejme tá zmena, že čoraz viac ľudí na svoje znepokojenie zisťuje, že sa tam naozaj rozhoduje o nich! A to v oveľa väčšej miere, než si dokázali predstaviť a ako by si priali! To je hlavný dôvod podstatne vyššej volebnej účasti, ktorá sa niekde zdvihla až skokovo.
Stále je to ešte menšina a možno sa domnievať, že keby začala voliť väčšina, dôsledky by boli ešte silnejšie. Lebo práve s vyššou volebnou účasťou sa do Európskeho parlamentu dostávajú vo väčšej miere strany a jedinci, ktorí si naopak, neželajú, aby sa o ich krajinách rozhodovalo mimo nich, teda v nejakom vzdialenom centre moci. Alebo si aspoň želajú, aby sa to dialo inak, než ako to robili tí, ktorí tam posielalo menšinové európske obyvateľstvo.
Dalo by sa asi povedať, že európsky ľud, onen zasľúbený démos, o ktorého existencii dosť politológov pochybovalo a doteraz pochybuje, sa prebúdza – a zisťuje, že mu niekto medzitým urobil s jeho kontinentom niečo, čo si on neželal. Európsky démos, čiže ľud, si totiž ním pravdepodobne nepraje byť. Teda tým európskym riadeným ľuďom.
Paradox Európy, ktorý, bohužiaľ, nepochopilo veľa tých ľudí, ktorí si myslia, že to s ňou myslia dobre, je, že ona Európa nepochybne existuje, ale európsky ľud sa práve vyznačuje tým, že – neexistuje.
Európa je zaujímavá zaujímavá tým, že ich aj nie je. Je jedinečným kúskom sveta, kde na malej ploche žije mnoho národov, ktorých dejinný vývoj sa najmä v posledných storočiach vyvíjal k vzniku slobodných národných štátov. Bol to síce konfliktný vývoj, ale zdal sa nevyhnutný, osudový a mal svoje hlboké citové pohnútky.
Národy chceli žiť v národných štátoch, rozhodovať o svojich veciach samy, keď to bolo možné, mať dobré vzťahy s ostatnými, spolupracovať, obchodovať, navštevovať sa, jazdiť na dovolenku a tak ďalej – a vedieť o tom, kde sú (ideálne priepustné) hranice, kde začína jeden a kde druhý.
Tento tribalizmus, teda akýsi kmeňový základ európskeho bytia, mal a má, samozrejme, svoje tienisté stránky, ale je len ťažké a asi aj nebezpečné ho nahradiť niečím iným. Napríklad nejakým superštátom s čoraz viac a viac homogenizovaným etnikom, ktorého rozdielnosť možno tlmiť primiešavaním populácie vsypávanej z iných, väčšinou južných krajín, čím by sa vytvoril akýsi nadeurópsky substrát.
Áno, sú zaiste Supereurópania, ktorí by si to priali a ktorí na tom v posledných dekádach dosť pracovali. Nemôžu sa však potom diviť, že im to ten fiktívny démos, teda ľudia v Európe, bude chcieť zatrhnúť. Prebudili si ho sami.
Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.