Jiří Peňás

Naozaj niekoľko funkčných období poslanca v EÚ predstavuje pre príslušníka politickej triedy, najmä z tých nám podobných krajín, celkom slušný základ pre spokojnú starobu. Obyvateľstvo sa potom delilo na tých, ktorí nevideli dôvod, prečo im v tom pomáhať, takže voliť nešli. Buď to úplne ignorovali a bolo im to radšej jedno, alebo to s väčšou či menšou emóciou nechceli podporovať, a potom na tých, ktorí im to priali, ktorých bola však výrazná menšina, a tí voliť šli.

Práve medzi nimi bol nemalý podiel tých, ktorí sa naozaj domnievali, že to má ešte nejaký hlbší význam. Predovšetkým ten, že sa tam má rozhodovať o Európe, teda aj o nich, čo si oni väčšinou priali. Preto tak aj Európsky parlament vyzeral.

Teraz nastala zrejme tá zmena, že čoraz viac ľudí na svoje znepokojenie zisťuje, že sa tam naozaj rozhoduje o nich! A to v oveľa väčšej miere, než si dokázali predstaviť a ako by si priali! To je hlavný dôvod podstatne vyššej volebnej účasti, ktorá sa niekde zdvihla až skokovo.

Stále je to ešte menšina a možno sa domnievať, že keby začala voliť väčšina, dôsledky by boli ešte silnejšie. Lebo práve s vyššou volebnou účasťou sa do Európskeho parlamentu dostávajú vo väčšej miere strany a jedinci, ktorí si naopak, neželajú, aby sa o ich krajinách rozhodovalo mimo nich, teda v nejakom vzdialenom centre moci. Alebo si aspoň želajú, aby sa to dialo inak, než ako to robili tí, ktorí tam posielalo menšinové európske obyvateľstvo.

Dalo by sa asi povedať, že európsky ľud, onen zasľúbený démos, o ktorého existencii dosť politológov pochybovalo a doteraz pochybuje, sa prebúdza – a zisťuje, že mu niekto medzitým urobil s jeho kontinentom niečo, čo si on neželal. Európsky démos, čiže ľud, si totiž ním pravdepodobne nepraje byť. Teda tým európskym riadeným ľuďom.