Len výnimočnej generácii Španielska sa podarilo obhájiť európsky titul. V roku 2012 zavŕšila unikátnu trojkorunu, keď vyhrala tri veľké šampionáty za sebou. Zvyšní obhajcovia v ostatných troch desaťročiach príliš nepochodili: Dáni sa nedostali v roku 1996 zo skupiny, podobne dopadli o štyri roky neskôr Nemci, Francúzi dokráčali v roku 2004 do štvrťfinále, Gréci neprešli v roku 2008 zo skupiny, Španieli pri druhej obhajobe stroskotali v osemfinále presne ako Portugalsko pred tromi rokmi.
Taliansku chýba útočník
Ani Taliansku sa veľmi neverí. Ako majster Európy sa šokujúco nedostalo na MS do Kataru, vlani v lete vymenilo trénera, v kvalifikačnej skupine prehralo dvakrát s Anglickom, s odretými ušami a s pomocou rozhodcovskej chyby si ustrážilo postupovú pozíciu v novembrovom súboji s Ukrajinou.
Taliansko dlhodobo nemá svetovú ofenzívnu megahviezdu. Keď si urobíte súčet reprezentačných gólov šiestich nominovaných útočníkov, dostanete sa len k číslu dvadsaťpäť. Luciano Spalletti bude mať čo robiť, aby azúroví hrali rovnako pôsobivo ako na troch posledných ME: s Cesarem Prandellim sa dostali do finále 2012; s Antoniom Contem zaujali metodickou presnosťou útočných šablón na ME 2016 a triumf tímu Roberta Manciniho prišiel pred tromi rokmi s futbalom, v ktorom sa trblietalo talianske calcio – vášeň, odhodlanie, bojovnosť, nepoddajnosť, defenzívna pevnosť, k tomu technická vycibrenosť, dravosť, koncentrácia a najmä variabilita hry v silnom strede poľa s Jorginhom, Verrattim a Barellom.
Taliansko išlo za svojim cieľom, predĺžilo trojročnú sériu bez prehry. V Gianluigim Donnarummovi našlo Buffonovho nástupcu. Vyhlásili ho za najužitočnejšieho hráča majstrovstiev, veď v londýnskom Wembley vychytal semifinálový aj finálový rozstrel proti Španielsku a Anglicku. Teraz je kapitánom tímu a Taliansko je presvedčené, že len jeho mágia a autorita v bráne môžu ponúknuť ďalšiu šancu na vyliečenie boľavej rany, ktorou bola neúčasť v Katare.
Roberto Mancini dal v lete minulého roka prednosť rozprávkovému angažmánu v Saudskej Arábii za dvadsaťpäť miliónov eur ročne. Spalletti bol jednoduchou voľbou: k národnému tímu išiel pár týždňov potom, čo nepredĺžil kontrakt po ligovom titule v Neapole.
Problémy s útočníkmi sú zjavné, squadra nemá na hrote lídra typu Vieri, Inzaghi, Di Natale, Balotelli či Immobile. Siahne po osvedčenom talianskom recepte: stavať bude na nepriechodnosti obrany. Od októbrovej prehry v Anglicku (1:3) inkasovala v šiestich zápasoch len tri góly, štyrikrát si udržala čisté konto.
„Sme pripravení a budeme pripravení,“ sľubuje tréner, ktorý zatiaľ odkoučoval v novej úlohe desať zápasov.
Taliansko má nové mužstvo. Z tímu majstrov Európy 2021 sú v kádri len siedmi hráči (šiesti nastúpili vo finále). Obhajcu čaká veľmi silná skupina B s Chorvátskom a Španielskom, preto potrebuje výhru v úvodnom vystúpení proti Albánsku.
Keď bol veľký šampionát v Nemecku naposledy, Taliani triumfovali: vyhrali MS 2006. Fabio Caressa a Giuseppe Bergomi kričali po semifinálovom thrilleri s domácim Nemeckom do komentátorského mikrofónu: „Andiamo a Berlino“. Ideme do Berlína. Ak azúroví vybudujú berlínsky múr ako pred osemnástimi rokmi na čele s Fabiom Cannavarom, môže sa im to znovu podariť. Ani vtedy s nimi mnohí nepočítali...
Kto by mohol prevziať európske žezlo od Talianov?
Kandidátov je veľa. Portugalsko, Belgicko, z druhého sledu Dánsko, Švajčiarsko, skúsenosťami nabité Chorvátsko.
Španieli hľadajú víťaznú mentalitu
Nikto nepochybuje o sile Španielska, vlaňajšieho víťaza Ligy národov. Už takmer dve desaťročia nemení futbalovú tvár. V držaní lopty a územnej prevahu hľadá cestu k víťazstvám. Má v tíme skúsených tridsiatnikov z Realu Madrid (Carvajal, Nacho, Joselu), dokonca aj 38-ročného veterána Jesusa Navasa, majstra sveta 2010 a majstra Európy 2012.
Fanúšikovia sú však zvedaví na skvelého stredového dispečera Rodriho, ktorý snáď neskončí na poste stopéra ako v Katare 2022, a na mladú krv: na uzdraveného Pedriho, ktorý už žiaril na EURE pred tromi rokmi, bleskového Nica Williamsa z Bilbaa a najmä na 16-ročného Lamina Yamala z Barcelony.
Španieli potrebujú to, čo ich zdobilo v ére zlatej generácie: víťaznú mentalitu. Na posledných troch veľkých šampionátoch vypadli vždy v rozstreloch (MS 2018 s domácim Ruskom v osemfinále, ME 2021 s neskorším šampiónom Talianskom v semifinále a MS 2022 znovu v osemfinále s Marokom)!
Holandský stred poľa
Holandsko sa na nemeckej pôde predralo do popredia futbalového sveta s totálnym futbalom na MS 1974, postúpilo do finále a hoci v ňom neuspelo, oranžová je spojená so spomienkami na tento veľký turnaj. Podobne ako so spomienkami na EURO 1988, ktoré Holanďania v Nemecku vyhrali.
Pravdou je, že v súčasnosti určite nemajú takú osobnosť na lavičke, akou bol v oboch spomínaných prípadoch Rinus Michels. Nemajú ani takých ofenzívnych lídrov, akými boli Cruyff s Neeskensom, či neskôr Gullit s van Bastenom.
K mužstvu sa pred rokom vrátil Ronald Koeman, ale prehral všetkých päť zápasov s ťažkými súpermi: na záverečnom turnaji Ligy národov s Chorvátskom a Talianskom, v kvalifikácii dvakrát s Francúzskom a v marci v príprave v Nemecku.
Oranje majú skvelých obrancov (van Dijk, Blind, de Ligt, Aké, van de Ven, de Vrij), krajných hráčov ako Frimpong či Dumfries, vpredu je ostrieľaný Memphis Depay s Codym Gakpom, ktorý bol jednou z hviezd na MS 2022. Strata zranených Frenkieho de Jonga s víťazmi Európskej ligy z Bergama Martenom de Roonom a Teunom Koopmeinersom však výrazne znižuje kvalitu stredu poľa.
Najčastejšie sa skloňujú mená troch favoritov: Nemecko, Francúzsko a Anglicko. Oprávnene.
Rozlúči sa Kroos trofejou?
O Nemcoch by to síce v priebehu minulého roka povedal len málokto, ale kríza s hroznými výsledkami pominula. Hansi Flick sa už chystá na angažmán v Barcelone, kým Juliana Nagelsmanna čaká vrcholný turnaj s výraznou podporou domácej verejnosti. Vlaňajší annus horribilis (3 – 2 – 6) pripomenul obdobie pred MS 2006. Aj vtedy Nemci kráčali výsledkovo od desiatich k piatim, pred šampionátom prevládala skepsa, ale Jurgen Klinsmann ako neostrieľaný tréner nepovolil.
Chcel vytvoriť novú identitu Nemecka, stavil na pútavý, behavý, útočný futbal a podarilo sa mu to. Pochoval mýtus o upotenom turnajovom mužstve. Teraz potrebuje Nemecko reparovať čosi z úspešnej minulosti: vypadlo v skupine na dvoch svetových šampionátoch a na EURE 2021 sa vyhlo podobnému prepadáku len tesne, hoci hralo všetky tri zápasy skupiny doma v Mníchove. Postupový gól strelilo Maďarom až v 84. minúte a potom aj tak vypadlo hneď v osemfinále (vo Wembley s Anglickom 0:2).
Nemcom stačilo málo, aby sa z nich stal znovu rešpektovaný kandidát na trofej. Vlani na jeseň Nagelsmann ešte vo veľkom experimentoval, menil rozostavenia i personálne obsadenie a výsledkom boli novembrové prehry s Tureckom (2:3) a v Rakúsku (0:2).
Obrat prišiel v marci. Stačil návrat Toniho Kroosa dva roky po pôvodnom ukončení pôsobenia v reprezentácii a ponechanie voľnosti hráčom ako Ilkay Gundogan a Florian Wirtz. Nemci vyhrali vo Francúzsku i nad Holandskom a hneď je atmosféra v tamojšom futbale optimistickejšia.
Toni Kroos sa chystá na ukončenie kariéry. Presne ako Zidane v drese Francúzska na MS 2006 v Nemecku. Nevie, koľko zápasov ho ešte čaká, ale urobí určite všetko preto, aby ich bolo sedem s posledným v Berlíne a aby bol koniec v národnom drese rovnako skvostný ako na klubovej úrovni pri triumfoch Realu Madrid v lige a v Lige majstrov.
EURO prichádza sedemdesiat rokov po „Zázraku v Berne“ a senzačnom prvom titule majstra sveta (1954), keď Nemecko vedené kapitánom Fritzom Walterom pokorilo vo finále jedno z najsilnejších mužstiev všetkých čias, štyri roky nezdolané Puskáskovo Maďarsko a pomohlo nemeckej spoločnosti v medzinárodnom svetle aspoň trochu zahojiť rany krutých vojnových čias.
EURO prichádza aj päťdesiat rokov po nemeckom triumfe na MS v domácom prostredí. Mužstvo s nezabudnuteľným kapitánom Franzom Beckenbauerom prekonalo všetky strasti, dva roky po titule majstrov Európy dobylo svetový trón, pričom vo finále znovu zdolalo jedno z najinšpirujúcejších tímov futbalovej histórie – Michelsovo a Cruyffovo Holandsko.
A EURO prichádza aj desať rokov po poslednom nemeckom veľkom víťazstve, keď získalo štvrtý titul majstra sveta. Podarilo sa mu to na juhoamerickom kontinente, kde v závere mundialu historicky znemožnilo domácu Brazíliu 7:1 a na Maracane vyhralo finále nad Messiho Argentínou (1:0 po predĺžení).
Manuel Neuer, Toni Kroos a Thomas Muller boli pri tom. Odvtedy čakajú s Nemeckom na veľký úspech. Doma sa Nationalelf nepresadil pri posledných dvoch veľkých šampionátoch. V oboch prípadoch vypadol v semifinále a v oboch náhle: na EURE 1988 po góle Marca van Bastena v 89. minúte a na MS 2006 po strelách Fabia Grossa a Alessandra del Piera v záverečných dvoch minútach strhujúceho predĺženia s Talianskom. Do tretice sa pokúsi zabrániť kolapsu v klinickom čase.
Voľnosť pre Mbappého
Ak Francúzi a Angličania vyhrajú svoje skupiny, nestretnú sa vo finále. V takom prípade a pri ďalšom postupe na seba narazia v semifinále.
Francúzi idú na šiesty šampionát pod vedením Didiera Deschampsa. Na troch sa dostali do finále (ME 2016, MS 2018 a MS 2022). S víťaznými ambíciami hrali aj na EURE 2021, kde ich pochovala šokujúca nedisciplinovanosť v závere osemfinále: so Švajčiarmi stratili náskok 3:1 a prehrali v rozstrele, ktorého jediným neúspešným exekútorom bol Kylian Mbappé.
Teraz ponesie kapitánsku pásku a na jeho pleciach budú ležať predstavy o treťom európskom titule. Deschamps naznačuje, že je ochotný dať mu úplnú voľnosť a odbremeniť ho od defenzívnych úloh. Niet pochýb, že parížsky rodák bude kľúčom k všetkému – tak, ako boli pri eurotriumfoch v rokoch 1984 a 2000 kľúčom k zlatému pokladu Michel Platini a Zinedine Zidane.
Francúzi to nebudú mať ľahké. Útoční mohykáni Griezmann a Giroud zostarli (s Mbappém majú dohromady v národnom tíme na konte 148 gólov!), ďalší útočníci ako Kolo Muani, Thuram, Coman či Dembele nemajú za sebou strelecky žiarivé obdobie. Je tu však kvalita vo všetkých formáciách a na lavičke Deschamps ako záruka toho, že mužstvo bude myslieť na jediné – na cestu k víťazstvu.
Francúzsko je modernou verziou Nemecka: stalo sa z neho turnajové mužstvo, vie ako vyhrávať a veľmi sa nenadrieť. Málokedy vyťahuje vrcholný futbal, častokrát ho ponúka len v zábleskoch, ale napriek všetkému je v posledných rokoch mimoriadne úspešné.
Večne favorizované Anglicko
Anglicko sa vracia k rétorike plnej ambícií a víťaznej motivácie. Vždy sa ubezpečovalo, že môže vyhrať, že má na to, aby naháňalo najlepších a aby konečne raz opäť dobylo druhú trofej. Od MS 1966 to tak bolo vždy až do chvíle, kým z MS či ME nevypadlo. Nevyhralo ani jeden z posledných 22 veľkých turnajov, na ktorých sa zúčastnilo.
Súčasné optimistické prognózy sú na mieste. Anglicko sa pod taktovkou Garetha Southgatea dostalo do semifinále MS 2018, do finále EURA 2021 a do štvrťfinále MS 2022. Vždy mu chýbal iba kúsok k tomu, aby dosiahlo ešte viac. Káder je plný vynikajúcich hráčov. Všetci patria k výrazným postavám v Premier League a jedinými legionármi sú ešte ikonickejší hráči: Jude Bellingham mal skvelú sezónu v Reale Madrid a Harry Kane strieľal góly ako na bežiacom páse v Bayerne Mníchov (aj keď obligátne bez zisku trofeje).
Varovaním sú vystúpenia Anglicka na nemeckej pôde. Rovnako favorizované ako dnes bolo aj pred ME 1988 a napokon sa vracalo s hanbou: prehralo všetky tri zápasy skupiny.
Na MS 2006 malo ospevovanú silnú generáciu (Lampard, Gerrard, Scholes, Beckham, Rooney, Owen, Terry, Ferdinand, Coleovci), ale nevygradovalo formu. V piatich zápasoch dalo len šesť gólov, nenašlo inšpiráciu a po Rooenyho vylúčení prehralo štvrťfinálový rozstrel s Portugalskom.
Tesné vyradenia ho viackrát pripravili o väčšiu slávu. Ak urobí koláž z posledných európskych majstrov, ak bude schopné územnej prevahy a dominancie na úrovni Španielska z EURA 2008 a 2012, ak bude nezmieriteľné a rezistentne silné ako Portugalsko 2016 a ak bude dravé a kompaktné ako Taliansko 2021, prvý kontinentálny titul pre Albión bude možný a nebude prekvapením.
Všetkých favoritov a neskorších finalistov čaká v Nemecku nesmierne dlhá cesta. A tá sa vždy začína prvým malým krokom. Kto ho urobí presvedčivo a jasne?