Vzbura v Markíze. Krátka ústavnoprávna reflexia

Progresívne médiá, osobitne Denník N, ostatné dva týždne vytrvalo udržiavali pri živote a vo vedomí spoločnosti vzburu v Markíze na čele s novopečeným odborárom Kovačičom, ktorá vraj zachraňuje demokraciu a slobodu slova na Slovensku. V skutočnosti táto vzbura skončila iba tak, ako mohla skončiť v súkromnej obchodnej spoločnosti. Ako búrka v šerbli. Píše Boris Balog, prodekan Fakulty práva Paneurópskej vysokej školy v Bratislave.

Ponúknem krátku ústavnoprávnu analýzu toho, čo sa stalo.

Začnem pri práve zaručenom priamo v Ústave SR – slobodne sa združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov. Je úplne legitímne a pre zamestnancov Markízy prínosné, že si v Markíze založili odbory. Je to ústavou predpokladaný nástroj na presadzovanie hospodárskych a sociálnych záujmov zamestnancov.

Iste, mohli by sme sa pozastaviť nad tým, že odborárskym predákom sa stáva práve človek, ktorý jeden deň v týždni jednu hodinu moderoval jednu reláciu, pričom otázky mu možno pripravovala jeho nežná polovička a mediálna odborárska priekopníčka, ale whatever, prečo by si aj takýto človek nemohol založiť odbory. Hutníci z podbrezovských železiarní by sa možno počudovali, ale je to jeho ústavné právo.

Združiť sa s inými v odboroch neslúži na akýkoľvek účel, respektíve nie je to bezúčelné. Ústava to v článku 37 odsek 1 vyjadruje jednoznačne – na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov. Nie iných. A už vôbec nie politických.

Vzhľadom na to, že hospodárske a sociálne záujmy najmä v pracovnej oblasti môžu mať tak zamestnanci, ako aj zamestnávatelia, hlavným zmyslom presadzovania hospodárskych a sociálnych záujmov jednej aj druhej strany (zamestnancov aj zamestnávateľov) je nájdenie konsenzu v záujme spoločného cieľa. Zamestnancom na to slúži združovanie v odboroch a zamestnávateľom združovanie v záujmových podnikateľských združeniach.

V odboroch môže byť iba zamestnanec. Nie je to žiadna diskriminácia živnostníkov či nezamestnaných. Je to fakt spojený s tým, že odbory presadzujú hospodárske a sociálne záujmy zamestnancov v oblasti spravodlivých a uspokojivých pracovných podmienok podľa článku 36 ústavy.

Ak niekto využíva práva podľa článku 37 v spojení s článkom 36 ústavy, tak je to zamestnanec.

A tu prichádzam k jadru veci. Vystupuje ako zamestnanec, nie ako „známa tvár“, „mediálna hviezda“ a podobne. Rozhodujúci je pracovný pomer tvorený právami a povinnosťami zamestnanca a právami a povinnosťami zamestnávateľa. Ak je niekto odborár, nevyhnutne na seba prijíma v prvom rade postavenie zamestnanca a s tým spojené práva a povinnosti. Vrátane možnosti ukončenia pracovného pomeru výpoveďou z oboch strán.

Byť zamestnancom nie je jednoduché. Treba dodržiavať pracovnú zmluvu, povinnosti, vnútorné predpisy a štandardy zamestnávateľa. Nie je možné využívať pracovný čas, pracovný priestor, pracovné nástroje a iné veci zamestnávateľa na vlastnú, zamestnávateľom neuloženú či nenariadenú činnosť. A už vôbec nie je možné zariadenia zamestnávateľa zneužívať na vlastnú agendu. A je úplne jedno, či ste „mediálna hviezda“ alebo hutník pri vysokej peci. To jednoducho nie je možné.

Ak sú zamestnanci nespokojní so svojimi hospodárskymi a sociálnymi pomermi, majú právo sa na ich ochranu združiť do odborov a bojovať na ich zlepšenie. 

Je to významné sociálne právo s dlhou tradíciou, na Slovensku od polovice 19. storočia. Nedevalvujme toto právo fejkovými odborármi. Odbory slúžia na ochranu hospodárskych a sociálnych záujmov zamestnancov. A v takom prípade sa im dokonca aj poskytuje ochrana pred prepustením.

Odbory ale neslúžia na ochranu pred porušovaním povinností zamestnanca a vnútorných pravidiel zamestnávateľa. A v takom prípade mu ani nemôžu slúžiť na ochranu pred prepustením.

Autor je prodekan Fakulty práva Paneurópskej vysokej školy.