Čo poviem medveďovi

Pomaly, ale isto, sa ku Košiciam blížia medvede. Teraz naposledy jednoho videli pri Šaci. Predtým tiež už všelikde. Skrátka, ten stret je prakticky nevyhnutný, pretože do okolitých lesov chodím často. Či už na hríby, zabehať si, alebo prevetrať bicykel.

Tak si teda pripravujem reč, aby ma nezaskočilo, keď sa s ním stretnem zoči-voči. V prvom rade sa mu úctivo pozdravím, pretože som jednak slušne vychovaný a „druhak“, mám úctivosť k živým bytostiam ako koníček.

Ale pozor, nijaké submisívne vykanie sa konať nebude. Nech si ujo medveďko láskavo o sebe až tak veľa nemyslí. Z vlastnej skúsenosti viem, že niekedy nastanú situácie, keď je asertivita jediným riešením potenciálneho fyzického konfliktu. Ale samozrejme, nijaká agresivita, len neústupný tón, ktorým dám od začiatku jednoznačne najavo, že príroda tu je pre všetkých.

Tak, nech sa páči, toto by bol môj príhovor chlpatému macíkovi, možno aj posledný v živote:

Milý medveď, na úvod mojej reči by som sa ti chcel hneď ospravedlniť za to, že ťa okamžite považujem za medvedieho samca. My Slováci (až na pár woke výnimiek) sme, tak, ako už pán Martin Kukučín povedali, – neprebudení.

Nepochybujem o tom, že ty si sa pokojne mohol prebrať zo svojho zimného spánku, počas ktorého sa ti to riadne uležalo v hlave a začal si sa identifikovať ako krtko. A na tom by som chcel hádam aj postaviť náš vzájomný vzťah.

Nie je to tak dávno, keď som na prechádzke lesom zbadal na cestičke bezvládne telo, áno, hádaš správne, vidím ti to na očiach, krtka. A bolo mi ho naozaj ľúto. Som presvedčený, že podobné ušľachtilé city voči konštrukčne menej vyvinutým jedincom, prechovávaš aj ty. Veď sa na mňa pozri. No nebolo by ti to ozaj trápne a nedôstojné, zahnať sa svojou majestátnou labou po takom chudákovi ako som ja? Určite bolo, je tak?

Vidím, drahý medveďu, že už asi nachádzame spoločnú reč. V mojom prípade je to reč ľudská, v tvojom skôr reč tela, keďže si ho ešte proti mne nepoužil na moje definitívne umlčanie. A nemysli si, ja si to vážim. Veď by aj z mojej strany bolo riadne trúfalé, ak by som sa tváril, že sme si rovní. To teda nie sme, to pokorne priznávam. Teda minimálne, čo do fyzických propozícií. A tie sú v tejto chvíli rozhodujúce.

Ešte raz ďakujem. Isteže, hrubá sila nie je všetko, niekedy treba použiť aj rozum. A ten ty máš. Možno nie celkom taký, aký by si si zaslúžil, ale máš. Pravdepodobne si to neuvedomuješ, ale máme toho spoločného viac, než by ti mohlo v tej tvojej rozkošne chlpatej hlave napadnúť.

Pred pár rokmi som napríklad videl jazdiť presne takého medveďa, ako si ty, na motorke. A šlo mu to vynikajúco. Isteže, nájde sa zopár chruňov, ktorí považujú motorkárov za čistých bezmozgovcov, dokonca ich volajú „darcovia orgánov“, ale tak, ako tu stojím, ťa môžem uistiť, že k tej čvarge nepatrím.

Ejha, vidím, že sa ku mne pomaly, ale isto približuješ, ver mi, nečakal som z tvojej strany až taký záujem. To vždy poteší. Veď nie nadarmo sa u nás hovorí, že najlepší poslucháč je pes. Pozor ale, to určite nemala byť invektíva smerom k tebe. Môžem ti odprisahať, tu na tomto mieste, o ktoré sa tak svorne delíme, že ak raz budem mať tú možnosť, začnem popularizovať rozhovory s medveďmi po celej krajine. Jediné, čo na to budem potrebovať, je tá možnosť. Chápeme sa, však?

No pozri, ako nám to spolu ladí, ešte stále obaja žijeme. Vieš, možno by som ťa nemal nezmyselne strašiť, ale nikdy nevieš, kedy sa spoza stromu vynorí nejaký zákerný ujo poľovník s flintou a v domnienke, že mi od teba hrozí nejaké nebezpečenstvo, vystrelí projektil a prederaví ti ten tvoj luxusný kožuch. A to by sme nechceli, však? Preto ti dám naozaj priateľskú a dobre mienenú radu – už sa ku mne nepribližuj. Chápeš, nejde o mňa, ide o tvoje bezpečie. Neviem, či by si mi za to nemal aj poďakovať.

Ach tááák, ty mi chceš zjavne poďakovať z bezprostrednej blízkosti. Veď isteže, hovoriť o vrúcnom vzťahu na dištanc sa veľmi nedá. Tak, keď už inak nedáš, poď. Len keď mi budeš podávať labu, zober prosím na vedomie, že mám pomerne silný stisk. Ale to ti je asi jedno, však? Ách… to je naozaj riadna paprča, uff… trochu krvičky, nič si z toho nerob. Čože? Aj druhú labu by sme si mali podať? Nie? Tak, čo potom? Aha, ty sa chceš objať. Chápem, muži to niekedy robia. Tak poď teda na moju hruď, macko. Ech… to praskanie nerieš, to budú asi rebrá, ale to nič, mám ich ešte dosť…

Tak ale moment, na tomto sme sa nedohodli, chápem že u vás máte možno trochu inú kultúru prejavov náklonnosti, ale krk mi bozkávať fakt nemusíš. Prosím? Že to nebude bozk? Nuž nedbám, len nie tam, kde mám tepnu, vieš? Ajajaj, že práve tam? Tak ak dovolíš, keďže som herec, zahrám ti mŕtveho.