Stále v tempe, v nových projektoch, nápadoch je Petra súčasne mamou troch dobrých a tvorivých detí, ktoré plynule prepínajú medzi slovenčinou, taliančinou a keď žili v Nórsku aj nórčinou. Od jej dcéry Iris som dostala asi jednu z najnáročnejších otázok: "A ty odkiaľ vieš, že nemôžeš byť ešte v tomto živote baletka?" No, detaily bokom. Takú baletku vo výslužbe by som možno dala. Už kvôli odvahe a recesii, ktorú považujem za korenie života. Ale vráťme sa k pointe v titulku – Petrinej účasti na Svetovom fóre slobody prejavu (World Expression Forum – WEXFO) v Lillehammeri, ktoré sa konalo 26. – 29. mája tohto roku.
„Bola to horská dráha skvelých nápadov, inšpirácie a výmeny názorov s mnohými ľuďmi. Mali sme účastníkov z niekoľkých desiatok rôznych krajín, od 14 do takmer 80 rokov. Prišli do Lillehammeru, aby sa podelili o svoje poznatky a skúsenosti na témy, ako je stav slobody prejavu v roku 2024, umelá inteligencia, propaganda ako zbraň vo vojne a konflikte, pálenie náboženských symbolov, dôveru v politické voľby a volebné systémy,“ povedala nadšená riaditeľka WEXFO Kristenn Einarsson. (Viac na wexfo.no)
Petra pokračuje: “Z toho len mladých vo veku od 14 do 19 rokov tam bolo 1000. Konferencie sa zúčastnili aj dospelí experti z rozličných oblastí (knižné odvetvia, podnikatelia, akademici, autori či kultúrni manažéri) a to až do veku 80 rokov. Konferencia mala teda nielen geograficky široký záber, ale aj medzigeneračný charakter.“
Petra, dajme také stručné osviežujúce intro. Prečo práve Nórsko? Ako dlho ste tu žili s rodinou a kde si si tu našla uplatnenie?
Keď som v roku 2006 končila päťročné magisterské štúdium v odbore prekladateľstvo-tlmočníctvo švédsky a nemecký jazyk, netušila som, že ma život po škole zaveje najskôr na pár rokov do severného Talianska a vzápätí na ozajstný sever. Najskôr na západné pobrežie Nórska a neskôr do Osla. Zo svadobnej cesty sa tak stalo 12 rokov života v krajine, kde som sa vďaka znalosti jazyka zaradila rovno do práce. Pracovala som okrem iného ako učiteľka v štátnych školách pre deti či dospelých, v krajskom poradenskom centre ako poradca vzdelávania dospelých či kariérny poradca. Mala som to šťastie, že ma poverili vedením jedného z vtedy najväčších integračných projektov v Nórsku, ktorý sa venoval zaradeniu dlhodobo nezamestnaných do práce. V roku 2020 som mala opäť veľké šťastie – riaditeľka vtedajšieho Literárneho informačného centra v Bratislave Miroslava Vallová mi po výberovom konaní ponúkla prácu snov.
A to je aká?
Pozíciu manažérky šírenia slovenskej literatúry do zahraničia, lebo preklad krásnej literatúry ma sprevádza popri mojich plných pracovných úväzkoch už od čias štúdia. Bola to pre mňa veľká česť a v neprehľadnej dobe začínajúcej koronavírusovej hystérie mi táto ponuka umožnila sa s rodinou presťahovať naspäť na Slovensko. Po zmene vedenia v Literárnom centre som podobne ako ostatní radšej dala výpoveď, ale popri prekladaní sa naďalej venujem manažérskej práci.
Mohla by si to upresniť?
V súčasnosti pracujem ako projektová manažérka na bilaterálnom projekte z Grantov EHP a Nórska v meste Trenčín, ktorý sme nazvali KULTÚRA SPÁJA – TREBØ VIAC KULTÚRY.
To nórske Ø je vtipné prepojenie. O čom a pre koho je tento projekt?
Hlavnými cieľmi je vytvoriť priestor pre dialóg cez rozličné kultúrne aktivity ako aj priestor pre výmenu skúseností a inšpirácií, predovšetkým medzi Európskym hlavným mestom kultúry, ktorým je okrem iného tohto roku aj nórske Bodø a Trenčínom, ktoré ním bude v 2026. Na tomto slovensko-nórskom rozhraní, ktoré sa tvorí vďaka projektom financovaným z tejto grantovej schémy už niekoľko rokov, staviame naše nové, imaginárne mesto TREBØ ako symbol toho, že kultúry naozaj nikdy nie je dosť.
Kultúry a možno aj slobody prejavu nie je nikdy dosť? Tá bola témou konferencie WEXFO v Lillehammeri, na ktorej si sa zúčastnila. Prečo práve táto konferencia?
V prípravnej fáze nášho projektu sa mi podarilo zúčastniť sa konferencie World Expression Fórum, ktorá je po troch rokoch dnes už veľkým medzinárodným podujatím s účasťou odborníkov na problematiku spojenú so slobodou prejavu z celého sveta. Pred tromi rokmi vznikala ako súčasť Literárneho festivalu v Lillehammeri – najväčšieho literárneho podujatia v Nórsku svojho druhu. Možnosť prejaviť sa je totiž základovým kameňom akejkoľvek umeleckej a inej kreatívnej formy prejavu. A keď vieme, že každý radikálne zmýšľajúci vodca či totalitný režim vždy ako jednu z prvých vecí zakáže knihy či istý typ tvorby, ktorý zadefinuje ako nevhodný či neželaný, dáva podľa mňa zmysel, že fórum ako WEXFO vzniklo práve pri veľkom literárnom podujatí.
Spomenula si, že na konferencii boli zastúpení aj veľmi mladí ľudia. Zaujímali ich témy diskusie? Vedeli reagovať, mali odvahu sa ozvať, klásť otázky?
Na medzinárodnej konferencií či podujatí tohto formátu by bežný Slovák zrejme nerátal s mládežníkmi, avšak práve samostatná sekcia Mladých hlasov (Young voices) bola veľmi prínosná svojimi novými pohľadmi v diskusiách. Mladé generácie označované písmenami ako X, Y, Z sú často stereotypne považované za generácie “zlenivelých drzých deciek“, ktoré majú všetko a jediné, čo vedia, je čumieť do displeja. Avšak práve na podujatiach ako toto vystupuje do popredia aktivita a schopnosť týchto mladých, reflektovať a riešiť aj veľmi komplexné témy – a tobôž vyznie ich prínos výnimočne až silne, keď človek počuje diskutovať mladých z 33 krajín sveta.
Malo aj Slovensko na konferencii nejakého mládežníka?
Áno. Mladého kolegu Martina Mlynára, ktorého nedopatrením priradili ku Slovincom. Medzi silné a súčasne smutné momenty pre 70 mladých ľudí určite patrilo stretnutie na ostrove Utøya, kde Anders Behring Breivik 22. júla 2011 zastrelil 69 mladých Nórov. Aj týmto bola WEXFO Youth Network Conference jedinečná v celej svojej podstate.
A ako je to s mierou slobody prejavu z pohľadu účastníkov konferencie? Mám neraz pocit, že je vystavená skúškam, lebo ju niektorí potrebujú obrať o podstatu, lebo je nepríjemná?
Hlavnou témou konferencie bola tento rok téma: Ubúda slobody prejavu na celosvetovej úrovni? Ak áno, ako proti tomu bojovať? Teda téma viac než aktuálna tak ako u nás, tak aj vo väčšine krajín sveta. Lepšie poprepájaný svet, ktorý sa nám neustále aktualizuje pred očami vďaka internetu a takisto všetko, čo máme v západnej spoločnosti na dosah ruky ani zďaleka nie je pre všetkých nás rovnakou zárukou toho, že budeme vnímaní ako plnohodnotní členovia spoločnosti. Jednoducho povedané, sloboda na osobný prejav každého z nás či priestor na jeho vyjadrenie nie sú rovnocenne dané každému. Na základe pohlavia, veku či geografickej príslušnosti sa aj v tzv. demokratických krajinách neustále niekto považuje za lepšieho než niekto iný.
Máš na mysli “vyvolených“ majiteľov pravdy? Nevedie to potom k deliacim čiaram, protikladom?
Takýmto spôsobom dochádza k veľkým rozdielom a polarizácii medzi ľuďmi, ktorá sa šíri do celej spoločnosti v jednotlivých štátoch. Keď sa väčšina ľudí začne cítiť neisto v situácii, v ktorej žije, na osobnej úrovni sa utiahnu do seba, stanú sa konzervatívnejšími, čo na spoločenskej úrovni opäť len podčiarkne protiklady a vyhrotí postoje. Už v prvom diskusnom paneli 27. mája s názvom Kríza dôvery – ako s ňou naložiť?, vystúpili mladí diskutéri: kresťanka a aktivistka za slobodu prejavu z Filipín, Arizza Nocum a moslim z Palestíny, ktorý musel utiecť pred Hamasom kvôli svojmu umeniu. Aktuálne má štatút ICORN-umelca Khaled Harara; ľavicový politik, bývalý štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Nórskeho kráľovstva a potomok utečencov z Indie Arvinn Gadgil a napokon autorka detskej knihy o sexuálnom zneužívaní maloletých z USA Laurie Halse Anderson, ktorej knihy boli v posledných rokoch v Spojených štátoch zakázané a zneprístupnené pre deti extrémnymi konzervatívnymi zoskupeniami rodičov. Vedome a cielene uvádzam pár slov o pôvode či príslušnosti každého z nich.
Tým chcem podčiarknuť, že aj napriek našej odlišnosti všetci túžime mať svoje miesto na tomto svete a byť počutí. Zhodli sa na tom aj diskutujúci a zdôraznili, že len vďaka ďalším iniciatívam a dialógu vieme prispieť k tomu, aby sme sa navzájom lepšie videli – že nie je zásadné len vytvoriť najlepší fyzický priestor na spoločné stretnutia, v ktorom sa navzájom budeme počúvať a teda lepšie chápať, ale aj skutočne spoznávať so svojimi životnými príbehmi.
V ďalších paneloch sa diskutujúci zamýšľali z rozličných uhlov pohľadu nad tým, že priestory na spoločné stretnutia sú vo vzájomnom úprimnom zdieľaní a že „demokracia“ ako výraz by mala fungovať aj ako sloveso v zmysle: poďme sa hýbať smerom k sebe a vzájomne sa spoznávať, chápať, nazývať skutočnosti okolo nás pravými menami. Bolo veľmi silné počuť svedectvá ako napríklad to Khaledove, ktorý kvôli vojne v Pásme Gazy všetko stratil. Nemá už čo stratiť, preto vyzýval, aby sme už nemrhali čas a energiu, ale začali nazývať veci správnymi slovami: o vojne na Ukrajine nerozhodli Rusi ako národ, ale ruská vláda, veliteľstvo obrany a pod.
Ako som čítala v programe nechýbala ani téma umelej inteligencie?
Áno. Hranice slobody prejavu preverili experti na AI. Zhodli sme sa, že je potrebné regulovať, ako AI technológie narábajú s materiálom a textami, ktoré boli vytvorené konkrétnymi autormi, avšak na druhej strane môže práve AI technológia v zaostalejších častiach napr. Pakistanu priniesť možnosť vzdelávať sa aj ľuďom, ktorí by inak šancu nemali.
Ktorá téma týkajúca sa slobody prejavu Ťa ešte zaujala ?
Panel pozostávajúci z profesorky práva a poradkyne Nórskeho inštitútu pre ľudské práva Anine Kierulf, šéfredaktora najväčšieho švédskeho denníka Aftonbladet, Andersa Lindberga, šéfredaktora francúzskeho Charlie Hebdo Gérarda Biarda a riaditeľa Inštitútu Andalus pre štúdium tolerancie a nenásilia v Egypte Ahmeda Samiha Faraga, otvoril tému Pálenie náboženských symbolov – Sloboda prejavu alebo vandalizmus? Pálenie Koránu obaleného slaninou na prenosnom grile postavenom pred kresťanským kostolom v širšom kontexte nie je len urážkou moslimov, ale aj kresťanov či menšinových náboženských zoskupení v krajinách ako napríklad Egypt.
Provokatívny audiovizuálny materiál, podobne ako karikatúry Mohammeda v Charlie Hebdo, sa veľmi rýchlo rozšíria a kým sa na jednej strane celkom vytrhnú z kontextu, na strane druhej môžu mať nedozerný dopad v úplne nových, nečakaných kontextoch. Nové technológie vôbec nepomáhajú, lebo okrem týchto rizík skresľujúcich realitu, vedia čokoľvek zmanipulovať na nepoznanie. Preto je opäť dôležité nenechať sa zahltiť prvými informáciami, ktoré najčastejšie majú ešte aj silný emocionálny podtón.
Konferencia, ako si spomenula v úvode, vyrástla z literárneho podujatia. Bola tam diskusia aj o knihách, ktoré by sa nemali z nášho života vytrácať, práve naopak?
V tejto súvislosti bola inšpiratívna diskusia spojená s workshopom na tému: Prístup k informáciám, knihám a myšlienkam: Ako zlepšiť slobodu čítania? Dostali sme sa v nej ku knihám, ktoré formujú naše myšlienky a naše duše. Posledné zaujímavé poznatky zo štúdií aj v súvislosti s Ľubľanským manifestom čítania: Prečo je čítanie na vyššej úrovni dôležité? (The Ljubljana Reading Manifesto: Why higher-level reading is important) totiž dokazujú, že existuje priame prepojenie medzi schopnosťou čítať s porozumením u jednotlivca a úrovňou demokratickosti spoločnosti, v ktorej žije.
Už toľko vojen zničilo mnoho krajín “pre demokraciu“, ktorú si niekto vyložil podľa seba samého, dodal Khaled v závere prvého panelu.
Myšlienka na záver, ktorá si Ťa našla?
Začítajme sa teda s porozumením do kníh, ako aj do seba navzájom. Napokon, celé WEXFO vzniklo práve z tejto potreby, ktorú pretavil v podobe konferencie do reality riaditeľ fóra, pôvodne vydavateľ, Kristenn Einarsson. Viac o tejto téme v článku: Demokracia je vybudovaná na schopnosti čítať.
Ďakujem Petre Mikulášovej za rozhovor.