V EÚ už mnoho rokov prebieha boj o jej budúcnosť medzi bruselskými progresivistami a národnými konzervatívcami. Výsledky európskych volieb ukazujú miernu prevahu bruselskej strany pri výraznom posilnení národnej strany. Stávajú sa predzvesťou ďalších konfliktov.
Najpodstatnejšie bitky sa odohrajú v dvoch najdôležitejších európskych štátoch. Nemecko a Francúzsko zažili cez víkend otras. Vládne strany utrpeli fiasko, opozícia triumfovala. Ale v každej krajine inak a s inými dôsledkami.
Francúzsko chce zmenu systému
Prezident Macron na svoju porážku reagoval vyhlásením predčasných volieb na koniec júna. Zaskočil tým aj svojich najbližších spolupracovníkov, žiadna zo strán na ne nie je pripravená.
Zdanlivo najlepšiu pozíciu má víťazné Národné zhromaždenie Marine Le Penovej. Cez víkend predstihlo Macronovu koalíciu dvojnásobkom hlasov. Špekuluje sa, že predseda Národného zhromaždenia Jordan Bardella by sa mohol stať vo veku svojich dvadsiatich ôsmich rokov premiérom.
Na papieri vyzerá pravicová koalícia vcelku reálne. Spolu s národne konzervatívnou stranou Erica Zemmoura získala Le Penová cez víkend 37 % hlasov; ak to dokážu v nasledujúcich týždňoch zopakovať a ak sa k nim pripoja stredopraví Republikáni, vznikne pravicová väčšina.
Malé šance pre vznik pravicovej koalície
Pravdepodobne to však stroskotá na troch úskaliach. Predovšetkým sa v parlamentných voľbách volí podľa dvojkolového väčšinového systému a Le Penová aj Zemmour sa cez druhé kolo dostávajú ťažko.
Potom je tu fakt, že obaja sa navzájom hlboko neznášajú. Zblížiť obe strany sa začiatkom tohto týždňa pokúsila Marion Marechalová, Zemmourova dvojka a Le Penovej neter. U Zemmoura tým skončila a jeho strana sa po úspešnom vstupe do Európskeho parlamentu začala rozpadávať. Z piatich europoslancov zostal Zemmourovi len jeden, jeho partnerka Sarah Knafo, zvyšní štyria išli s Marechalovou.
Napokon, obe strany sú démonizované ako fašistické, a to aj napriek tomu, že rešpektujú demokraciu, nešíria nenávisť a volí ich takmer polovica Francúzov. Keď republikánsky predseda Eric Ciotti začal pripravovať koalíciu s Le Penovou, jeho vlastná strana ho vylúčila a zrejme tiež stojí pred rozpadom. Namiesto toho, aby pravicové strany začali spoluprácu, začali sa rúcať.
Ak Macron vyhlásením volieb zamýšľal zrútenie pravice, je génius. Ale možno len tušil, že vytvorením novej situácie sa mu otvoria možno aj nečakané príležitosti, ktoré mu umožnia zvrátiť dôsledky volebného debaklu.
Zrejme stavia na vznik širokej stredoľavej koalície, na čele ktorej sa symbolicky ujme roly záchrancu Európy pred "fašizmom". Uvidíme, koľko politického kapitálu sa dá ešte vytĺcť z tohto dnes už celkom vyprázdneného pojmu.
Nemecku stačí alternatíva v rámci systému
Iný boj prebieha v Nemecku. Scholzova koalícia je rovnako neobľúbená medzi Nemcami ako Macron medzi Francúzmi. Ale zatiaľ čo vo Francúzsku volili zmenu systému, Nemci sa zdanlivo uspokojujú s alternatívou v rámci systému.
Koalícia CDU/CSU zvíťazila s podobným náskokom ako Le Penová vo Francúzsku. Nemeckí voliči dávajú dôveru strane, ktorá je tvorcom a garantom existujúceho systému. Výmena koalície socialistov, Zelených a liberálov za podobnú koalíciu, iba vedenú umiernenými konzervatívcami, by sa do politiky nijako podstatne nepremietla.
To však platí iba v bývalom západnom Nemecku. V bývalom východnom Nemecku je to úplne inak a CDU je tam na druhom mieste. Vo všetkých nových spolkových krajinách okrem Berlína vedie radikálna AfD. V posledných mesiacoch síce uviazla v rôznych škandáloch, aj v dôsledku aktívneho pôsobenia západných spravodajských služieb, i tak sa v Európskom parlamente nielenže posilnila na pozícii druhej najsilnejšej nemeckej strany, ale na východe opäť potvrdila svoje výsadné postavenie.
Európske smerovanie AfD je dnes stále skôr nejasné, Le Penová, naša SPD a ďalšie ostrakizované strany ju pred mesiacom považovali za príliš toxickú na to, aby s ňou zdieľali frakciu. Buď po volebnom triumfe založí vlastnú frakciu, alebo sa vráti k starým priateľom po tom, ako dala do úzadia svoje najkontroverznejšie osoby.
Rozum a spravodlivosť Sahry Wagenknechtovej
Ďalšou východonemeckou stranou je hnutie Sahry Wagenknechtovej. Na celonemeckej úrovni má slušných šesť percent, viac než dvakrát toľko ako progresivistická Die Linke, od ktorej sa vlani odtrhla. Na východe sa však pohybuje okolo 15 % ako tretia najsilnejšia strana za CDU. V ekonomických a sociálnych otázkach je výrazne ľavicová, v hodnotových skôr konzervatívna. Kritizuje masovú migráciu a green deal, je proti podpore vojny na Ukrajine a v ére covidu vystupovala proti represii.
Mnohé ju spája s AfD, hoci Wagenknechtová sa k týmto podobnostiam príliš nehlási a voči AfD sa snaží vymedziť. Nemecko síce na rozdiel od Francúzska pred parlamentnými voľbami nestojí, ale v septembri budú na východe naraz troje regionálne voľby, v Sasku, Brandenbursku a Durínsku. Uvidíme, či obe východonemecké strany svoje postavenie potvrdia a ako prípadne s takým úspechom naložia.
Nemeckí a francúzski voliči posielajú do Bruselu vážne varovanie. Súčasne ukazujú, ako sú vnútorne rozdelení. Boj o Európu sa odohráva tak medzi vládami a Bruselom, ako aj na domácom ihrisku. Na konci júna sa bude bojovať vo Francúzsku, v septembri v Nemecku, ale rovnaký volebný boj sa vedie v Belgicku, Rakúsku a kdekoľvek inde. Ešte nikdy neboli sily tak vyrovnané, a o to zúrivejšie sa bude bojovať.