Futbalový eurofestival

Hralo sa na poloprázdnych štadiónoch, s výrazne obmedzenou kapacitou. Teraz je tu konečne v Európe po ôsmich rokoch pravý futbalový sviatok, so všetkým, čo k tomu patrí.

EURO sa hrá v zjednotenom Nemecku prvýkrát

V roku 1988 ho hostila vtedajšia Nemecká spolková republika. Malo ešte menší formát záverečného turnaja s ôsmimi účastníkmi. Už vtedy bola infraštruktúra nemeckých štadiónov považovaná za najmodernenšiu na svete.

Hralo sa v ôsmich dejiskách a všetky štadióny mali atletickú dráhu. Na šiestich z nich – v Hamburgu, Dusseldorfe, Stuttgarte, Frankfurte, Kolíne nad Rýnom a v Hannoveri – odvtedy vyrástli supermoderné futbalové arény (v dolnoskaskom Hannoveri sa tentoraz nehrá). Mníchov a Gelsenkirchen majú vlastné nové arény, Olympijský štadión v bavorskej metropole zostal centrom pôsobivého Olympijského parku a je  turistickou atrakciou, Park Stadion v Gelsenkirchene je už minulosťou. Arény Bayernu a Schalke už medzičasom hostili finále Ligy majstrov, spolu s ďalšími ôsmimi štadiónmi, na ktorých sa bude hrať, sú garanciou ohromného zážitku. 

Nemecká bundesliga si dlhodobo drží pozícu najnavštevovanejšej ligovej súťaže v Európe, má najvyšší divácky priemer, v tejto sezóne prekročil 40-tisíc na zápas!

Tak ako počas MS 2006 sa šampionát začne v Mníchove, ktorý bude hostiť s Dortmundom aj semifinále a všetko vyvrcholí 14. júla na Olympijskom štadióne v Berlíne, na jedinom štadióne majstrovstiev s atletickou dráhou. Pred MS 2006 boli nemecké štadióny renovované, alebo kompletne prestavané, za sumu blížiacu sa k dvom miliardám eur. Teraz neboli investície natoľko rozsiahle a ani potrebné, organizátorské mestá ponúkajú podmienky najvyššej úrovne. 

MS 1974 vyhralo domáce mužstvo z najsilnejšou generáciou nemeckého futbalu na čele s „Cisárom“ Franzom Beckenbauerom a „Bomberom“ Gerdom Müllerom, ktorého posledný gól v reprezentačnom drese rozhodol finále proti obdivovanému Holandsku. Obaja velikáni už nie sú na tomto svete a Nemecko vie, že ak sa ktokoľvek z jeho tímu priblíži k autorite, elegancii a líderským schopnostiam Beckenbauera, či k fenomenálnym streleckým schopnostiam Müllera, domáci zväčšia šancu na titul. 

Na ME 1988 ju stratili, s Beckenbauerom v úlohe trénera, na konci semifinálovej bitky s Holandskom. Marco van Basten im zasadil smrteľnú ranu gólovou strelou v sklze cez osobného strážcu Jürgena Kohlera. O štyri dni neskôr dal vo finále proti Sovietskemu zväzu ešte pamätnejší gól, azda najkrajší v histórii ME: volejom z neuveriteľného uhla prekonal Rinata Dasajeva a zavŕšil triumf oranžových. 

MS 2006 mali európske finále. Zinedine Zidane sa v ňom lúčil s kariérou, dal gól z pokutového kopu, ale desať minút pred koncom predĺženia za stavu 1:1 fatálne zlyhal: nechal sa vyprovokovať a po „hlavičke“ do hrude Marca Materazziho odišiel z javiska s červenou kartou. Taliansko s takmer nepriestrelným Buffonom, s obranným generálom Cannavarom, so stredovým maestrom Pirlom a kreatívnym géniom Tottim vyhralo rozstrel a získalo štvrtý titul majstra sveta. 

Bol to začiatok dominancie Európy na svetových šampionátoch: po Taliansku sa majstrami sveta stali Španieli, Nemci a Francúzi, ktorí boli blízko k predĺženiu európskej série v Katare, ale prehrali finálový rozstrel s Argentínou. Stále však platí, že Európa je v ostatných dvoch desaťročiach absolútne dominantným kontinentom: na piatich MS mala osem finalistov, pätnásť semifinalistov (z 20) a 24 štvrťfinalistov (zo 40). To len zvýrazňuje náročnosť cesty za celkovým triumfom na ME. 

Z malého záverečného turnaja, ktorý mal v prvých piatich edíciách ME len štyroch účastníkov, potom v rokoch 1980 až 1992 osem, v rokoch 1996 až 2012 šestnásť a napokon od EURA 2016 dva tucty mužstiev, sa stala prehliadka obrovskej kvality európskeho futbalu.

Na posledných dvoch Eurách, hraných vo veľkom 24-člennom fotmáte, nechýbali prekvapenia. Najväčšími boli postup Islandu do štvrťfinále 2016, s ôsmimi percentami z 300-tisícovej populácie ďalekého ostrova v hľadiskách francúzskych štadiónov, a pred tromi rokmi jazda Dánov do semifinále potom, čo prehrali prvé dva zápasy skupiny, pričom v prvom takmer prišiel o život Christian Eriksen. 

Na dvoch najlepších čaká sedemzápasová tortúra. Kým 22 majstrovstiev sveta prinieslo len osem držiteľov Zlatej Niké či Svetového pohára FIFA, na doterajších 16 ME sa z Pohára Henriho Delaunaya tešilo až 10 krajín. Nemci a Španieli majú po tri tituly, Francúzi a Taliani po dva, po jednom získali Sovietsky zväz pri inauguračnom Pohári národov 1960; Česko-Slovensko na záverečnom turnaji v Juhoslávii 1976, kde sa predlžovali všetky štyri zápasy a belehradské finále rozhodol rozstrel; Holandsko na jedinom Eure v Nemecku; v roku 1992 Dánsko, ktoré pôvodne ani nepostúpilo z kvalifikácie cez Juhosláviu; v roku 2004 Grécko, ktoré bolo najväčším predštartovým outsiderom a v roku 2016 Portugalsko, ktoré zo siedmich zápasov vyhralo v riadnom hracom čase jediný! 

Prognózy pred tohtoročným Eurom síce dávajú najväčšie šance Angličanom, Francúzom, Nemcom, Španielom či posledným dvom šampiónom Portugalsku a Taliansku, ale niet sporu o tom, že nás čaká obrovská vyrovnanosť, ktorá sprevádzala všetky doterajšie európske šampionáty. Odkedy sa hrá záverečný turnaj skupinovým spôsobom, len jediný tím vyhral bez straty bodu – Platiniho Francúzsko 1984 v domácom prostredí, keď bolo potrebné zvládnuť päť zápasov. 

Kto bude najväčšou hviezdou?

UEFA udeľuje cenu pre najlepšieho hráča na Eure oficiálne od  roku 1996. Získali ju Matthias Sammer, Zinedine Zidane, grécky kapitán Theodoros Zagorakis, Xavi Hernandez, Andres Iniesta, Antoine Griezmann a naposledy brankár Gigi Donnarumma.

Čiže raz stopér, trikrát ofenzívny stredopoliar, raz defenzívny záložník, raz brankár a len raz stredný útočník, ktorý bol zároveň najlepším strelcom turnaja (Griezmann 2016).

Výrazným kandidátom bude Kylian Mbappe, podľa mnohých najlepší hráč súčasnosti na svete. Vie, že skvelým Eurom môže vykročiť za Zlatou loptou. Pred tromi rokmi zlyhal, v štyroch zápasoch Eura ani raz neskóroval, takže po 12 góloch, ktoré dal na dvoch svetových šampionátoch, sa od neho očakáva otvorenie tučného streleckého konta aj na ME. 

Každý z veľkých tímov má skvelých hráčov vo všetkých formáciách. A neslobodno zabúdať ani na najstaršieho z nich.

Cristianovi Ronaldovi pribudne ďalší rekord: odohrá šiesty európsky šampionát. Za dve desaťročia zažil nezničiteľný fenomén z Portugalska všetky emócie vyraďovacích bojov: šokujúcu prehru vo finále s Grékmi (2004), vyradenie v štvrťfinále (2008 s Nemcami), neúspech v rozstrele v semifinále (2012 so Španielmi), triumf s titulom 2016 (aj keď po nešťastnom zranení vo finále s Francúzmi) a koniec v osemfinále (2021 s Belgičanmi). 

V 25 zápasoch dal 14 gólov, najviac v histórii ME, a zažil len štyri prehry. Pred poslednou ťahalo Portugalsko na Eure sériu 15 súbojov bez premožiteľa. Pred 20 rokmi, na ME v domácom prostredí, dal pri úvodnej prehre s Gréckom prvý gól za národný tím. Dnes ich má na konte 130! Dvakrát bol na Eure ako hviezda Manchestru United, dvakrát ako megahviezda Realu Madrid, naposledy ako hráč opúšťajúci Juventus Turín. Teraz príde ako kanonier zo saudskoarabského Al Nassru, za ktorý dal počas sezóny v lige a pohároch 50 gólov. „Pre mňa vždy platilo, že si musím niečo dokázať. Ak už nemáte čo dokazovať, je to náznak toho, že zaživa zomierate,“ povedal v nedávnom rozhovore pre portugalský Record. 

Čo hrá v náš prospech

Portugalsko prešlo na ME bez straty bodu v našej kvalifikačnej skupine. Od jesene 2021 bolo jediným tímom svetovej špičky, s ktorým sa stretla slovenská reprezentácia. Základná ambícia našich pred tromi zápasmi skupiny E je jasná: herne presvedčiť viac ako na ME 2021. Zažilo ich pätnásť hráčov zo súčasného kádra. Pred tromi rokmi sme vyhrali po nepresvedčivých výkonoch v príprave nad Poľskom 2:1, ale proti Švédsku (0:1) sme nevystrelili na bránu ani raz a nevydarenú cestu ukončila sevilská korida s debaklom 0:5 od Španielska. 

V tejto sezóne máme v kádri hráčov s väčšou vyťaženosťou v zahraničných kluboch, čo v náročnom období pandémie neplatilo. Šanca hrať lepší, odvážnejší a útočnejší futbal sa mnohým javí väčšia, aj vzhľadom na cestu, ktorú mužstvo absolvovalo od jesene 2022 v doterajších 18 zápasoch pod taktovkou Francesca Calzonu. Prehrali sme len štyrikrát: pri premiére s Azerbajdžanom v Trnave po góle v 95. minúte, dvakrát o gól v kvalifikácii s Portugalskom a v marci s Rakúšanmi po rekordne rýchlo inkasovanom góle v 8. sekunde. Lenže v svetovom rebríčku sme o 12 miest nižšie ako pred tromi rokmi, na 48. pozícii. 

Calzonu čaká nesmierne náročná úloha. Aj preto, že spomedzi všetkých koučov Eura má na lavičke v hlavnej trénerskej úlohe najmenej skúseností. Mužstvo sa musí priblížiť k maximu kapacity, musí vyťažiť perfektný výkon, samozrejme pri poznaní všetkých limitov vlastných schopností. Nebude existovať priestor na chyby a individuálne zlyhania.

Belgicko, náš prvý súper, je tretie v rankingu FIFA za finalistami MS Argentínou a Francúzskom. Odkedy ho v januári 2023 prevzal mladý nemecko-taliansky tréner Domenico Tedesco, neprehralo ani v jednom z 15 zápasov. Veľa sa síce píše o nezrovnalostiach v zadných radoch, ale všetko vyvažujú skúsenosti a superkvalitná ofenzíva, vedená ikonickým Kevinom de Bruynem. Dlhé mesiace laboroval so zranením, ale na jar bol znovu lídrom Manchestru City a na šampionát príde určite oddýchnutejší, než akým bol na troch MS a dvoch predchádzajúcich ME. 

Ukrajina má najsilnejší káder od MS 2006, keď sa práve v Nemecku prebojovala do štvrťfinále. Ako útočník bol pritom Serhij Rebrov, súčasný tréner. Pod rukami má kvarteto hráčov z Premier League na čele s Oleksandrom Zinčenkom, kanoniera La Ligy Artema Dovbyka, brankára Realu Madrid Andrija Lunina či supertalentovaného Heorhija Sudakova zo Šachtaru Doneck. Okrem hráčskej kvality sa môže spoliehať aj na silnú podporu neutrálnych fanúšikov, veď Ukrajina je prvou vojnou zmietanou krajinou, ktorá sa predstaví na ME. Zopakovanie postupu do štvrťfinále z Eura 2021 nie je nereálnym cieľom. 

Rumunsko túži aspoň po odlesku slávnej éry z konca minulého storočia, od čias Gheorghe Hagiho hralo na Eure len dvakrát (2008 a 2016) a nezvíťazilo ani v jednom zápase. Po výborne zvládnutej kvalifikácii nevyhralo v tomto roku ani jeden zo štyroch zápasov, doma nezdolalo sotva priemerné Severné Írsko, Bulharsko či slabučké Lichtenštajnsko. 

Veríme, že mužstvo po splnení kvalifikačnej úlohy, pôjde do tvrdej skúšky na Eure odhodlane. Odkedy sa európsky šampionát rozšíril na 24 tímov, nechýbali sme na ňom. Úlohou celého nášho  futbalu je udržať tento trend, tak ako je úlohou 26 sokolov pokúsiť sa v Nemecku vyletieť z Calzonovho hniezda čo najvyššie a priniesť pozitívny impulz. Slovensko ho potrebuje.